Keď vidím človeka, mám chuť mu dať po papuli

Inscenačný text Ondreja Spišáka poskladaný z príspevkov viacerých súčasných slovenských spisovateľov, spisovateliek aj režisérov pracuje viac so sekundárnymi problémami koronavírusového chaosu. Sú to napríklad informačná negramotnosť, hoaxy, a predovšetkým pocit výnimočnosti, ktorý jednotlivec dosahuje pri myšlienke, že odhalil sprisahanie svetových elít voči takým dobrým ľuďom ako je on sám. Texty Balka, Nvotu, Krištofovičovej, Vicena a Hofericu sú inšpirované najmä prostým životom, divnými ľuďmi a doplnené ďalšími absurdnými situáciami od Charmsa.

Prvý zástupca panoptika je Ďoďo z Tulčíka (Martin Nahálka). Rozpráva divákom, ako sa pravidelne stretáva na párty s Rockefellerom, Hitlerom, Albrightovou, Gatesom, mexickým drogovým magnátom, anglickou kráľovnou aj Aštarom Šeranom. Jedia mäso z vyhynutých druhov zvierat, on sám nielen pripravuje marinádu, ale im aj dáva dobré rady o riadení sveta a oni ho za to uznávajú. Časti o Ďoďovi sú najúdernejšie. Majú silnú myšlienku, reagujú na výrazný konšpirátorský prúd v spoločnosti a odhaľujú jeho naivnosť.

Autorka kostýmov Veronika Vartíková pracuje so symbolmi, vďaka ktorým si je možné jednotlivé postavy rýchlo stotožniť s ich reálnymi predobrazmi. Bill Gates (Róbert Jakab) má typické okuliare a v ruke fľašu Coca-Coly, Hitler (Peter Oszlík) fúziky, Aštar Šeran (Milan Vojtela) žltou farbou prežiarený plášť a podľa typickej brošne možno spoznať Madeleine Albrightovú (Agáta Spišáková), hoci ju počas predstavenia označili aj ako Hillary Clintonovú. Rockefeller (Peter Šimun) má v ruke namiesto cigary kukuričný klas. Dozvedáme sa, že obyčajných ľudí volajú „GM“ – genetický materiál.

Kým elity dohliadajú na nový svetový poriadok, medzi pospolitým ľudom zatiaľ prekvitá láska k blížnemu a všeobecná tolerancia. Dôkazom pre toto ironické tvrdenie je javiskový technik kabaretu (Peter Oszlík). Režisér Ondrej Spišák pracuje s prelínaním diania pred a za oponou. Kým na javisku má svoj výstup „skutočne dramatický herec“ (Peter Šimun), zo zákulisia sa divákom priebežne zdôveruje technik, že nenávidí východniarov, psíčkarov a evidentne aj svoju prácu a herca, ktorému nosí na javisko rekvizity. Schválne mu zje krémeš, ktorý potrebuje pre svoj výstup. Technik sa divákom vyznáva, že keď vidí človeka, má chuť mu dať po papuli. A my, diváci, sledujúc názory jeho, Ďoďa a napokon aj život sám za plachtami šapito, mu úplne rozumieme.

Obdobné pocity vzbudzuje aj starší pánko, ktorý objavil čaro elektronickej komunikácie (Rudo Kratochvíl). Dostane e-mail, v ktorom mu nigérijský princ sľubuje vyplatiť polovicu svojho dedičstva, 12 miliónov eur, ale je potrebné, aby najprv zaslal manipulačný poplatok 1 200 eur. Peniaze však nechodia, a to ani po zaslaní niekoľkých ďalších poplatkov.

Medzi najvýraznejšie postavičky inscenácie Kabaret patrí manželský pár, ktorý prichádza do divadla (šapito) krátko po začiatku predstavenia. On ju oslovuje „mamička“, ona prišla s igelitkou, z ktorej si vyberá lodičky na prezutie. V priebehu predstavenia majú niekoľko výstupov. Róbert Jakab a Agáta Spišáková ich stvárňujú s bravúrou. Nejde o prvoplánovú paródiu. S presnou mierou vytiahli z predobrazov určujúce črty. Sú neokrôchaní, ich dialógy sú turbulentné, no z ich vzťahu cítiť silné partnerské puto, nebojme sa to nazvať láskou. „Zinscenovaní“ diváci, ktorí narúšajú dej, sú v tvorbe Teatra Tatra prítomní často. Takým bol napríklad aj záujemca, ktorý chcel v inscenácii Cirkus Charms vystupovať v rovnomennom cirkuse. Nielen tieto postavy vytvárajú súvislosť s inscenáciou z roku 2016. Je ňou i literárna predloha Daniila Charmsa a aj scéna – portál, na ktorom však už nie je nápis „Cirkus Charms“, ale „Kabaret“. František Lipták umiestnil vľavo vedľa javiska kapelu a vpravo kabaretné sedenie – stoličky a stolík s lampičkou. Na stole je fľaša absintu, za stolom sa v úlohe návštevníkov kabaretu striedajú fajčiaci herci. Hranica sa stiera medzi skutočným javiskom a hľadiskom, aj medzi tými inscenovanými. Scénograf navrhol aj prepadlisko a ťah, pomocou ktorého sa herec môže spustiť z portálu dole alebo opačne – navodiť dojem, že sa necháva na lane vytiahnuť do helikoptéry. Režisér tak vďaka týmto prvkom scény mohol vrchovato naplniť bláznivý výstup čarodejníka (Peter Šimun), ktorý sa pre technické problémy spúšťa hore a dole a jeho pokus o vytvorenie dojmu vznešeného mága je veľmi rýchlo zmarený.

A predsa je tu jeden rozdiel. Oproti inscenácii Cirkus Charms sa Kabaret zdá byť ešte len v procese tvorby. Značná časť druhej polovice inscenácie (po prestávke) by pokojne mohla aj nebyť, pretože čím sme boli bližšie k záveru, tým viac sa vytratila téma, humor a miestami aj originalita.

Ale vráťme sa k pozitívam. Martin Geišberg, Patrik Pačes a Kamil Mikulčík naživo interpretujú hudbu, ktorú pre túto inscenáciu zložili. Väčšinu piesní spieva Lucia Korená. Hudba je najviac premyslenou a dotiahnutou zložkou inscenácie. Hoci v konečnom dôsledku ide o výborný koncert, samotné piesne pôsobia izolovane, nekomunikujú so zvyšným dianím kabaretným spôsobom a niekedy tak vyvolávajú dojem, že zdržiavajú.

Po troch desaťročiach existencie Teatra Tatra je jasné, že sa tam oplatí chodiť aj kvôli hereckým výkonom. V Kabarete účinkujú herci a herečky rôzneho veku, z rôznych domovských scén, rôzneho naturelu, no všetci dokážu stvárniť podivné osoby z kabaretu zväčša aj s citom pre mieru. Často ide o bláznivé etudy vyvolávajúce uvoľňujúci smiech. To ocenili aj diváci. Teatro Tatro má vybudovanú základňu fanúšikov, ktorým sa páči jeho poetika a humor. Tí, súdiac podľa záverečného aplaudovania v stoji, sa ich nevedia nabažiť a necítili nostalgiu za prepracovanejšími kúskami z repertoáru súboru.