Lenka DzadíkováTo, že sa Desmod rozpadol na dve kapely, dostalo v médiách podstatne viac priestoru ako fakt, že Prešovské národné divadlo skončilo a zakladateľky – ty a Michaela Zakuťanská – majú teraz každá vlastnú tvorivú cestu. Sú umelecké rozchody rovnako bolestivé ako tie partnerské?
Na jednej strane cítiš, že je to to najlepšie a súčasne nesmierne oslobodzujúce rozhodnutie, na druhej strane ešte doznieva nejaká nostalgia často živená spomienkami ľudí na našu spoločnú tvorbu pod značkou PND. Asi je tam viac podobných paralel ako pri partnerskom rozchode hlavne v podobe pragmatických administratívnych úkonov a komunikačnej hmly. V jednom sme však, myslím, nesklamali samy seba ani našich divákov, a to je rozhodnutie tvoriť bez kompromisov.
Ako dopadlo vyrovnanie bezpodielového vlastníctva divadelnej tvorby? Ak som správne pochopila, tak časť tvorby PND prešla pod platformu Slzy Janka Borodáča, ktorá vznikla ešte v roku 2020 a prvotne nebola zamýšľaná ako nezávislé divadlo.
Konštrukcia stanu (kostým Gabiky Mihaličinovej Marcinkovej z inscenácie Single radicals) je na našej záhrade ako opora pre uhorky, maturitné tablo z inscenácie Good place to die sa nachádza v jednej kultovej prešovskej krčme. Inscenácie Moral insanity a Kramerová vs. Kramer prešli pod Slzy a hrávajú sa doma aj v zahraničí. Zažívame nanovo prirodzený proces rozšírenia našich aktivít, budovania dôvery a komunity medzi profesionálmi a divákmi. V Slzách chceme spoločne s manažérkou Lindou Durkáčovou dať celému vývoju platformy čas a trpezlivo pracovať na našej vízii vzdelávacej a umeleckej činnosti na východe s celoslovenským a medzinárodným impaktom.
Slzy Janka Borodáča vznikli ako nezávislá platforma pre výskum hereckej tvorby. Meno barda je v názve aj preto, že podľa tvojich slov, pri mnohých veciach, čo sa ti v divadle páčia a ktoré robíš, by Borodáč možno plakal. Išlo teda o odkaz na rozpor medzi tradicionalistom Borodáčom a štúdiom rôznorodých a inovatívnych hereckých techník. Teraz je to však názov divadla. Nebojíte sa, že by mohol pôsobiť starosvetsky? Plánujete aj manifest, kde by sme sa o vašich umeleckých východiskách a postoji k Borodáčovi dozvedeli?
Naším manifestom by mala byť súčasná tvorba a naše aktivity. Takto si predstavujem funkčnú platformu, kde sa teoretický výskum prepája s pôsobením na divadelnej scéne a kde dokážeme prakticky aplikovať a overiť spomínané herecké techniky. Inšpiráciou pre mňa je napríklad umelecké teleso RootlessRoot Lindy Kapetanea a Jozefa Fručeka a ich vzdelávací priestor Fighting Monkeys.
Teším sa, ako u nás zarezonoval napríklad workshop PEM metódy. Dva dni od jeho vyhlásenia sme mali viac než štyridsať záujemcov ochotných pricestovať do Prešova za samovzdelávaním v oblasti herectva. V najbližšom období chystáme ďalšie herecké tréningy, workshopy a odborné blogy. Borodáč si na nás, mám pocit, nejako zvykol. Hoci stále sa o neho na Slovensku vďačne opiera všeobecná predstava dostatočnosti nastaveného systému hereckého vzdelávania a vyhodnocuje sa alternatívnosť nepoznaných hereckých techník. Rovnako ma vždy prekvapí, ako vie tento „prvý“ slovenského profesionálneho divadla priniesť rôznorodé reakcie ľudí od ignorácie, znaleckého odsúdenia, až po pochopenie irónie a humoru. Máme ho v názve správne.
Kto tvorí nezávislé divadelné zoskupenie SJB?
Od rozpadu PND zoskupenie formujem spoločne s producentkou Lindou Durkáčovou. Následne s nami pravidelne spolupracujú herci Tomáš Mischura, Peter Brajerčík, hudobník Martin Husovský, výtvarníčka a scénografka Diana Strauszová, svetelný dizajn a technický support má na starosti Lukáš Katuščák.
Dôležité je pre nás pokračovať vo filozofii prepájania východu a západu, pritiahnuť do Prešova tvorcov, ktorí odtiaľ pochádzajú alebo iným spôsobom obohatia umelecké prostredie na východe Slovenska. Teším sa preto z poslednej spolupráce, kde sa tak udialo vo viacerých prípadoch: Karin Adzimová, Prešovčanka a absolventka Vysokej školy múzických umení v Bratislave, Filip Jekkel venujúci sa Meisnerovej hereckej technike a technike „praktická estetika“ či výtvarníčka žijúca v Prahe Lena Luga, pôvodom zo Sabinova. Rovnako ma veľmi teší profesijná a ľudská spolupráca s dramaturgičkou Dášou Čiripovou, ktorá sa presťahovala z Bratislavy do Košíc, kde momentálne žije. V neposlednom rade s nami spolupracuje dramaturg Marek Turošík pôsobiaci vo Švajčiarsku či rusínska herečka a hudobníčka Zdenka Kvasková, ktorá dostala možnosť herecky sa predstaviť v inom type divadelnej práce v Kramerovcoch.
Si viac ako desať rokov po absolvovaní réžie na VŠMU, máš skúsenosti z rôznych divadiel na Slovensku aj v Českej republike. Predpokladám, že tvoj životný, umelecký a generačný postoj sa vyvíja. Vystihuje ho ešte heslo „Prešov – good place to die“, ktoré ste s ľahkou iróniou použili pri odchode z Bratislavy a zakladaní divadla na východe Slovenska? Aké motto by si dala tvojmu súčasnému režisérskemu životu?
„Prešov – good place to cry.“ V rámci osobného režisérskeho života to nie je jednoduché, ale je to voľba a rozhodnutie so všetkým, čo k tomu patrí. Našu organizačnú situáciu obrazne vystihuje čakanie v Kysaku na prípoj do Prešova či nedokončený tunel popod Branisko. Jedna z legiend hovorí, že ľudia na východe sú preto iní, lebo nás od zvyšku Slovenska oddeľuje toto majestátne pohorie. V minulosti sa dalo prekonať len cez komplikovaný priesmyk. V reálnych faktoch: herca z Banskej Bystrice sem nevieme dostať bez auta, pre účinkujúcich znamená jedna repríza v Prešove celodenné cestovanie, zrušenie akýchkoľvek ďalších pracovných záväzkov, nutnosť prenocovania. Model skúšobných procesov, aký sme mali po škole, je prekonaný, budeme musieť hľadať ďalšie spôsoby a nastavenia.
Téma vzdialenosti medzi centrom a perifériou sa prejavila aj na fakte, že na vašej septembrovej premiére bolo prevažne domáce publikum. Ako z pohľadu tvorkyne hodnotíš Pop Animal – váš prvý projekt realizovaný pod novou hlavičkou?
Podarilo sa nám prepojiť v ňom na prvý pohľad nezlučiteľné témy. A to práve hereckú tvorbu s psychologicko-sociologickým-antropologickým výskumom. Táto inscenácia skúma situačný tlak na človeka, jeho konanie pod vplyvom systému alebo autority, strácanie zodpovednosti v rolách. Skúmame v ňom nielen hranice zvieraťa a človeka, ľudskosti a neľudskosti, ale na pôdoryse emočných rozhraní naše reakcie a možnosti vzdoru. Naša predloha je súborom autorských textov inšpirovaných Stanfordským väzenským experimentom a dielami autorov ako Philip Zimbardo, Ben Blum, Hannah Arendt, Olga Misik, Richard Dawkins a Nicolas Grimaldi.
Situácia s priestormi pre nezávislé súbory v Bratislave je žalostná. Ako je na tom teraz Prešov? S PND ste na vlastnej koži zažili situáciu, keď ste sa ani napriek veľkej snahe k vhodným priestorom v meste nedostali.
Stále fungujeme formou prenájmov pre tvorbu a uvedenia našich inscenácií, ale aj pre vzdelávacie aktivity. Myšlienku na nejaký vlastný priestor sme po dlhoročných neúspešných pokusoch opäť odsunuli a energiu sústreďujeme do tvorby našej vízie. Je tu ale jedna pozitívna vec – už dva roky sa nám darí spolupracovať s Divadlom Jonáša Záborského. Jeho riaditeľ Ján Hanzo nám veľmi ústretovo pomáha realizovať reprízy našich inscenácií na experimentálnej Malej scéne divadla. Myslím, že na Slovensku takáto spolupráca zriaďovaného a nezávislého divadla nemá obdobu a veľmi si tento ľudský a profesijný vzťah vážime.
