Ide o všetko!

Podobnú myšlienku má aj najnovšia inscenácia nitrianskeho Nového divadla s názvom O nič nejde určená divákom od štrnásť rokov. Režisérka Silvia Vollmann, ktorá so súborom spolupracovala prvýkrát, napísala text na pôdoryse zábavnej televíznej relácie. Serióznu tému dôležitosti občianskeho aktivizmu zaobalila do zdanlivo naivnej, popovo povrchnej a „ľúbivej“ formy imitujúcej programy, ktoré môžeme bežne vidieť v televízii. V tejto divadelnej šou nechýba jednoduchá chytľavá zvučka ani ligotavé štúdio hrdo sa hlásiace ku gýču (scéna a kostýmy Daša Krištofovičová). Prejav hercov a herečiek je jemne hyperbolizovaný, všetci sú neprirodzene veselí a šťastní, že sú tam, čo je ďalšia črta výstižne odkopírovaná z populárnych relácií.

Šou Nového divadla sa však od tých televíznych výrazne líši svojím obsahom. Súťažiaci – herci a herečky Ivan Martinka, Kristian Baran, Michaela Dzamková, Agáta Spišáková (v alternácii s Ľubou Dušaničovou) a Katarína Petrusová (v alternácii s Luciou Korenou) plnia rôzne úlohy, pričom všetky sa týkajú tém spojených s občianskym aktivizmom: nechýba klimatická kríza, populizmus, sexizmus, politická korektnosť, boj za rovnoprávnu spoločnosť, nenávisť voči odlišnosti. Nie všetky sú však zobrazené celistvo – rozpačito vyznieva najmä prvé súťažné kolo, v ktorom musel jeden zo súťažiacich uhádnuť, ktorú známu osobnosť (či jav) zosobňujú jeho kolegovia. Na javisku sa tak stretli Greta Thunberg, Donald Trump, plaziaca sa klimatická úzkosť a Andrew Tate. Všetky postavy (a javy) však boli zobrazené ilustratívne, v hrubých črtách a hoci zorientovanému divákovi boli ich prepojenia a významy jasné, scéna pôsobila jemne chaoticky. Slúžila tak skôr na rámcovanie tém inscenácie a spomenutie emblémových osobností, ktoré ovplyvňujú súčasnosť a môžu pôsobiť ako (pozitívna či negatívna) motivácia k občianskemu aktivizmu. V tomto prípade nie je na škodu, že divadlo podrobnejšie medailóny daných osobností uvádza aj v online bulletine na svojom webe. V ďalších kolách tvorivý tím predstavil ešte niekoľko menej či viac známych mladých aktivistov zo sveta, no scény, v ktorých sa objavujú, ostávajú na informačnej úrovni.

Tvorivý tím inscenáciu označil ako „prvú interaktívnu improshow“, čo v realite znamená, že v niekoľkých kolách môžu diváci prostredníctvom Instagramu hlasovať, kto bude hrať danú postavu. Hlasovanie sa zopakuje niekoľkokrát, no nezdá sa, že by to malo výraznejší vplyv na plynutie inscenácie. Zobrazenie osobností je skratkovité a ilustratívne, medzi ich stvárnením rôznymi hercami/herečkami teda nemôže byť veľký rozdiel. Interaktivita s divákmi sa teda v tomto prípade zdá byť samoúčelná, no možno ju chápať v zmysle myšlienky, že každý sa môže zapojiť a ovplyvniť dianie vôkol seba.

Naopak veľmi adresné a dobre zacielené sú súťažné kolá s názvom Všetko najhoršie, v ktorých musia súťažiaci povedať najhoršie (odpočuté) výroky na vybranú tému. Tie sa pohybujú na osi od trápnych výhovoriek až po otvorené bagatelizovanie problémov. V kole na tému klimatická kríza si napríklad vypočujeme otázku, načo by sme mali chodiť MHD, keď auto vyprodukuje oveľa menej emisií ako čínske fabriky, tvrdenie, že zvieratá sú asi hlúpe, keď sa zachytávajú do plastových obalov v mori, alebo že to, že deti šijú oblečenie pre fast fashion reťazce, je vlastne fajn, lebo aspoň si zarobia. Smiech na vetách, ktoré sú tak absurdne za čiarou, až sa nedá veriť, že by ich niekto myslel vážne, sa mieša s výčitkami a zdesením nad uvedomením, že môže ísť o reálne výroky.

Zdesenie sa ešte väčšmi stupňuje v kole na tému queer. Od vtipných, zdanlivo neškodných výrokov („Pozor naňho! Len aby ťa nepreonačil!“) sa účinkujúci postupne dostávajú k vetám, ktoré sme mohli počuť od verejných činiteľov, neskôr (v kole s názvom Kto to povedal) dokonca zaznejú citáty konkrétnych politikov. Mnohé z nich sú ukážkou netolerancie, potláčania práv homosexuálov či trans ľudí. Opäť sú rôzne – na škále od primitívnych dezinformácií až po vyslovene neznášanlivé vyhlásenia. V týchto chvíľach inscenácia cieli priamo na problémy súčasného Slovenska, upozorňuje na nenávisť prítomnú vo verejnom živote a neskôr ju priamo dáva do súvislosti s vraždou na Zámockej ulici.

Chcem len to, čo ty už máš

Herci a herečky vystupujú pod svojimi reálnymi menami – čo je takisto dôležitým odkazom inscenácie. Hoci je to inscenovaná hra – šou, účinkujúci dávajú najavo, že ide o témy, na ktorých im osobne záleží. Sú hercami, no zdôrazňujú svoju zaangažovanosť a vyjadrujú názor ako občianky a občania. Pomyselným vrcholom inscenácie je coming out/necoming out herca Ivana Martinku: režisérka ho vraj vyzvala ku coming outu na javisku, on však jeho potrebu spochybní a zároveň otvára otázku, či je naozaj na ľuďoch danej menšiny, aby sa bili za svoje práva – či naozaj musí každá známa osobnosť prejsť verejným coming outom, aby sa veci pohli. Nie je už načase, aby sa veci začali hýbať impulzom zhora? Queer ľudia chcú len spravodlivosť, ochranu a podporu od štátu a ľudské práva – teda to, čo väčšinová spoločnosť už má. Opätovne hovoria známy fakt, na ktorý však raz za čas akoby istá časť spoločnosti zabúdala – ak ľuďom, ktorí sú príslušníkmi menšín (sexuálnych, etnických, národnostných), garantujeme rovnaké práva, ako má väčšina, nič nestratíme. Z „nášho“ neubudne. Inscenácia Nového divadla zdôrazňuje aj dôležitosť mikrovzťahov – občiansky aktivizmus môže mať aj formu podania pomocnej ruky jednému človeku.

Inscenácia O nič nejde ponúka mladým divákom mnoho zaujímavých impulzov. Či už je to spomínané predstavenie aktivistiek a aktivistov, ktorým sa darí robiť osvetu v rôznych sférach (a načrtnutie ich opozít – ľudí či javov, ktoré v nás vyvolávajú túžbu niečo zmeniť), alebo načrtnutie možných (generačných) konfliktov, ktoré autorka textu a režisérka Silvia Vollmann zakomponovala do štruktúry inscenácie – tá sa postupom času rúca práve kvôli nejednotnosti názorov účinkujúcich. Jednoduchým princípom obrátenej optiky zasa približuje, ako vylúčene a nepochopene sa môžu cítiť queer ľudia v spoločnosti plnej predsudkov, populizmu a neznášanlivosti. Cez pozitívne príklady aj rozvinutie diskusie dáva tvorivý tím návody, ako môže každý z nás prispieť vlastným dielom k budovaniu spoločnosti, v ktorej sa každý bude môcť cítiť bezpečne a bude mať rovnaké možnosti. A to je v čase, keď sa na nás z každej strany valia negatívne správy a bezútešné informácie (či už o stave životného prostredia, o vojnovom konflikte za našimi hranicami, alebo nenávistné názory a ničím nepodložené tvrdenia o menšinách, ale čoraz viac aj o ktorejkoľvek vybranej osobe), ktoré môžu v človeku vyvolávať pocit bezmocnosti, viac než potrebné. Nevzdávajme to. Ide o veľa.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová