MLOKi

Hej, vy tam!

Projekt Interpellation mediálne rozpriestraneného umelca Tomáša „Panáčika“ Moravanského vznikal a formoval sa viac ako rok a počas viacerých umeleckých rezidencií. Jeho tematické východiská môžeme hľadať v starších dielach, napríklad v sériách Still Live či Conditional Constructions. Prostredníctvom intervencií do verejného alebo galerijného priestoru v nich skúmal vzťah subjektu a ideológie. S odkazmi na post-štrukturalistické či psychoanalytické koncepcie pracuje Moravanský aj v „semiotickej pohybovej hre“, post-tanečnej inscenácii Interpellation, ktorá bola odpremiérovaná na konci marca v online priestore.

Na scéne stojí performerka (Miriam Budzáková) v čiernom indiferentnom odeve, jediným vizuálne výrazným prvkom je oranžová šiltovka. Tá primárne zakrýva, no súčasne svietivou farebnosťou telo vystavuje pozornosti – neumožňuje mu zaniknúť, splynúť s okolím. Koberec, na ktorom aktérka stojí, je sivý. Tmavé steny naznačujú, že sa nachádza pravdepodobne v divadelnom blackboxe. Rozpaží ruky a v danej pozícii ich drží, kým vládze. Spustí ich, dopraje si chvíľu oddychu a opäť ich dvíha. Jej tvár, pokiaľ nám kamera dovolí na ňu nahliadnuť, je bez emócií, zachováva si neutrálny výraz zodpovedajúci anestetizujúcemu prostrediu. Striedanie záberov, obrazov, ktoré sú nám sprostredkované, nie je dynamické či rytmické, strih nemá žiadnu naratívnu ani estetickú funkciu. Len deskriptívne dozoruje výjav z rôznych uhlov pohľadu. Po istom čase performerka odchádza a na jej miesto nastupuje ďalšia (Simona Štangová) – v rovnakom odeve, s rovnakým účesom, inštaluje sa do rovnakej pozície. Pôvodne sa takto mali vystriedať tri protagonistky (okrem zmienených aj Nikola Majtánová), mimoumelecké okolnosti však spôsobili, že sa v tomto predstavení vymieňajú iba dve. Ak však nepoznáme pozadie a nevieme, ako to malo byť, zdvojená a mätúca identita robí semiotickú hru ešte o niečo vzrušujúcejšou.

Performerky nepozorujeme v tichu, ale hneď ako zaujmú pózu, začne v anglickom jazyku rozprávať mužský hlas. Flow reči plynie takmer bez prestania, absentuje v ňom akékoľvek citové pohnutie, gradácia deja či dynamiky. Drobné prerušenie nastáva iba v okamihu zámeny performeriek. Každú doprevádza vlastný „príbeh“. Zámerne používam úvodzovky, nakoľko príbeh evokuje lineárnosť, chronológiu, tvar so začiatkom a koncom. Tu sa však storytelling rizomaticky rozpíja do viacerých línií bez jednoznačného smerovania , rozprávač zároveň žiadnu z nich svojím strojovým prejavom nehierarchizuje. Niekedy akoby čítal z osobných denníkov, inokedy má text povahu inštitucionálnej kritiky. Dozvedáme sa, že Miriam sa v detstve venovala gymnastike, ale nebola v nej úplne dobrá, Nikola trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou a rada pracuje v páre, Simona si vraj myslí, že keď bola malá, videla ducha a jej prácu výrazne ovplyvňuje syndróm ADHD. Privátne anekdoty sú prekladané opismi skúšok z rôznych tvorivých procesov, dozvedáme sa o kľučkovaní medzi grantovými schémami, o plusoch a mínusoch umeleckých rezidencií. Nahustený tok reči vo výsledku odkrýva absurdnosť systému, v ktorom sa umelec usiluje získať podporu, aby mohol fungovať ako emancipovaný jedinec, ale v konečnom dôsledku nikdy slobodným nebude. Podpora si žiada výkon, vysvetlenie, zdôvodnenie. Dochádza k opätovnému zdvihnutiu rúk. „Sme vystavení interpelácii,“ hovorí hlas. Tá nás podľa filozofa Louisa Althussera konštruuje ako subjekty, avšak vždy tak koná v ideologickom rámci. Mlčiace performerky si uvedomujú samé seba v bolesti rúk, ale ich identita je interpretovaná cez hlas iného. 

Ako sa stret tiel v zadržaných pózach a neutíchajúcej záplave slov prejavuje v diváckej recepcii? Hoci ide o dva rozdielne významotvorné prvky, o kontrapunkt dvoch typov jazykov, ich dôsledky sú vnímané primárne na somatickej úrovni. Svalová tenzia performeriek sa koncentruje do ramien divákov, nekončiaci prehovor svojou jednotvárnosťou až fyzicky znepokojuje. Na jednej strane (obrazovky) tak máme telá exponované verejnosti, podriaďujúce sa autorite choreografa (hoci ich pohyb je vo výsledku viac anti-choreografický, nie však z vlastného rozhodnutia). Na strane druhej sme my, neviditeľní diváci, ktorí však momentom zapnutia online streamu odpovedajú na Althusserovo zvolanie: „Hej, vy tam!“

Moravanský nenazerá na tanec primárne ako na umelecké médium, ale používa ho skôr ako analytický nástroj (môžeme konštatovať, že v tom je post-tanečný). Uvedomuje si však, že na sebe nesie nánosy sveta umenia. Pohybovými kompozíciami preto vedome narúša často neumelecké priestory a pozoruje dôsledky tohto kontaktu. V prípade Interpellation sú tanečné telá primárne statické a aktivita je prítomná v reči. Uvedením diela na webovej platforme však tvorca pokračuje v skúmaní dotykov rôznych diskurzívnych štruktúr. 


Koncept, choreografia, zvuk, scéna, kostýmy: Tomáš Moravanský
Účinkujú: Miriam Budzáková, Simona Štangová, Nikola Majtánová  
Produkcia: TRAKT, SKOK!

Premiéra (online): 26. marec 2021