Hannah Arendtová v skratke

„To, čo dnes robí z Arendtovej takú významnú osobnosť, je jej naliehavé varovanie pred spoločenskými tendenciami podobajúcimi sa tým, ktoré sa vykryštalizovali v totalitu, spolu s jej hlbokým presvedčením, že ľudia sa môžu spojiť, uplatniť svoju kolektívnu slobodu a konať spoločne tak, že zmenia beh dejín.“ (Richard J. Bernstein)

Hannah Arendtová bola za dôležitú politickú mysliteľku označená až po smrti, kedy v desiatkach jazykov začali vychádzať preklady jej kníh. Azda najznámejšie sú Pôvod totalitarizmu a kontroverzné dielo Eichmann v Jeruzaleme, v ktorom autorka zachytila súdny proces s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom. Jej meno sa tiež spája s pojmom banalita zla, ktorým definuje stav mysle človeka, ktorý pácha obludné skutky nie preto, že je zvrátený či patologickou osobnosťou, ale preto, že je povrchný a akoby mu nedochádzalo, čoho sa dopúšťa. Inscenačný tím sa však viac než na filozofiu a ideové odkazy Hannah Arendtovej sústredil na vyobrazenie jej životných udalostí na pozadí spoločensko-politickej situácie v medzivojnovom a povojnovom období 20. storočia. Režisérka Zuzana Cejnarová zvolila klipovú štruktúru a sled obrazov, ktoré reflektujú životné kroky Arendtovej (kariérne aj osobné), je usporiadaný v pomyselnom oblúku s drobnými chronologickými posunmi. Začína jej odchodom na štúdiá do Marburgu, kde sa spoznala s Martinom Heideggerom. Ľúbostný a komplikovaný vzťah s nemeckým filozofom sa vinie celým dejom, aj keď len veľmi skratkovito a náznakovo, podobne ako mnohé ďalšie životné epizódy, na ktoré tvorcovia odkazujú – od úteku do Paríža cez Československo, emigráciu do Ameriky, vydanie jej najznámejších kníh a jej účasť na súdnom procese s Adolfom Eichmannom, jedným z hlavných aktérov a vykonávateľov plánu tzv. konečného riešenia židovskej otázky. Do Francúzska utiekla potom, keď ju v roku 1933 zadržali, pretože pomáhala sionistickým priateľom s výskumom zameraným na nacistickú antisemitskú propagandu a vo väzení strávila osem dní. Vydala sa, rozviedla a opätovne vstúpila do manželstva. To všetko a ešte aj mnohé iné (napríklad aj odsúdenie Milady Horákovej) tvorkyne dostávajú do deja, ktorý uzatvárajú smrťou Arendtovej a pietnou spomienkou na ňu. Snaha komplexne, hutne a v divadelnej skratke vyrozprávať taký bohatý a neľahký osud odvážnej mysliteľky 20. storočia, ako aj vykresliť vonkajšie okolnosti, ktoré jej život sprevádzali, však vyúsťuje do plytkosti inscenačného spracovania. To najpodstatnejšie – myšlienky a úvahy o spoločenskom a politickom smerovaní modernej povojnovej spoločnosti, ktoré stále nachádzajú svoju platnosť a aktuálnosť a pre ktoré Hannah Arendtová žila a tvorila, sú v diele len útržkovito a doslovne pomenované, bez toho, aby dostali hlbší základ opodstatnený napríklad konaním postavy. Posolstvám ako aj ich interpretácii chýba väčšia polemika a výstižnejšie javiskové spracovanie. Témy a otázky vychádzajúce z názorov filozofky, ktoré by mohli dnes provokovať či stimulovať, ostávajú v prílišnom pedagogickom až moralizátorskom prístupe tvorkýň kdesi uzavreté a nedostatočne vyjadrené.

To, akými ideami Arendtová žila, herečky nehrajú, len prezentujú, čo pôsobí poučujúco, a to obzvlášť v závere inscenácie, kedy priamo publiku pripomínajú, aké činy a myšlienky po tejto žene dnes ostali. Ela Lehotská a Jana Jenčová ako aktérky tejto komornej inscenácie, obe oblečené v elegantných čiernych blúzkach a nohaviciach, sa v stvárňovaní postavy Hannah striedajú – hrá ju tá, ktorá má na hrudi pripnutú bielu ozdobnú mašľu. Režisérka si prácou so zástupným výtvarným znakom vypomáha aj pri naznačovaní ďalších postáv vstupujúcich do života Arendtovej, jej mamu v podaní Ely Lehotskej odlišuje napríklad klobúkom. Podstatnými symbolmi sa tu stávajú pánske kusy odevov – saká, košele či kravata. Predstavujú mužský intelektuálny svet, v ktorom Arendtová vynikala a ktorý svojimi filozofickými vkladmi konfrontovala. Tvorkyne pracujú s týmito časťami pánskeho oblečenia bábkarským spôsobom, napríklad Lehotská imitujúc prednášku Martina Heideggera si navlečie jednu ruku do košele zavesenej na šnúre a hrubším hlasom parafrázuje jeho učenie. Jana Jenčová ako Hannah do rytmu swingovej hudby tancuje so sakami a košeľami zavesenými na šnúre či stojane v pomyselnom Café Romanisches, v ktorom sa v medzivojnovom období v Nemecku stretávala súdobá intelektuálna a umelecká elita. Lehotská preto v krátkych skečoch paroduje jednotlivé mužské osobnosti – Marca Chagalla, Edvarda Muncha, Bertolta Brechta, Alfreda Hitchcocka či Alberta Einsteina. Jemnú poetickosť dodáva obrazom práve hudba Zdeňka Krála. Viackrát napríklad zaznieva klavírna pieseň o malej krásnej Hane.

Celkovo má javisková akcia predovšetkým ilustratívny charakter, napríklad prekračovanie vešiaka na oblečenie predstavuje útek za hranice Nemecka, väzenie je naznačené záclonou s mrežovaným vzorom, za ktorou sedia herečky schúlené na zemi. Keď tvorcovia odkazujú na prácu Arendtovej pre organizáciu, ktorá vysielala ohrozenú židovskú mládež a deti do Palestíny, herečky konštatujúc, že z týchto mladých ľudí sa stali len kopy papiera, súbežne vešajú kusy dokumentov na šnúry. Tie, horizontálne natiahnuté v priestore akoby slúžili na zavesenie bielizne, majú nielen funkčný význam, ale predstavujú metaforu holokaustu ako pretrhnutých vláken ľudských príbehov.

Na inscenácii je oceneniahodná predovšetkým snaha tvorkýň spracovať zaujímavý život a posolstvá mysliteľky. Koniec druhej svetovej vojny podľa nej svetu totiž nepriniesol úľavu. Naopak, nekompromisne poukazovala na to, že holokaust nám „uštedril“ lekciu o desivej banalite zla, pred ktorou zlyhávajú akékoľvek slová či myšlienky. Javiskové dielo má však svojím pedagogickým prístupom viac vzdelávací než umelecký potenciál. Pre tých, ktorí však doposiaľ osobnosť a dielo Hannah Arendtovej nepoznali, môže byť inscenácia príjemným impulzom k ďalšiemu poznávaniu jej odkazov.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová