Tomáš ProcházkaO transcendentálnej meditácii a limonáde
Aby ťa šľak trafil, ty malá kurva! povedal, snažiac sa zaspať v jednom z najteplejších dní, ktoré v Bátovciach zažil. Kofeín vyprchal, pizza z kartónu bola dojedená a smrad z nej sa rozliehal po celej trojlôžkovej izbe. Rozliezol som sa tu ako rakovina. Ani nerozumiem, prečo používa toto prirovnanie. Veď je to také dehumanizujúce. Je to bordelár. Prvotriedny. Maskuje to za súčasť umeleckej identity, ale v skutočnosti ide o jeho absolútny odpor voči upratovaniu. Pozor! Nie je ale špindíra! Keď je čisto, tak sa to snaží rešpektovať… v rámci možností. Nie je však úžasné, že dnes môžete jednoducho zaplatiť človeku za to, čo ho baví a napĺňa? Preto už niekoľko mesiacov platil v byte, v ktorom už nebýva, upratovačku. Pani upratovačka vždy odchádzala šťastná – vždy jej dal totiž viac ako dôstojný tringelt. Plesk! Udrel sa po líci v nádeji, že ju zabije. Spravil som dnes dosť? Dá sa takmer päť normostrán považovať za dôstojný výkon umelca v jeho veku? Možno by som si k tomu mal predsa len ešte sadnúť. Ale volanie spánku po krabici pizze je silnejšie. Tá potvora isto niečo hľadá, chodí hore-dole ako prijebaná! Ďalší márny pokus o vraždu. Možno dnes nebude poobedný šlofík. Možno ho táto skúsenosť traumatizuje natoľko, že už nikdy nijaký poobedný šlofík jednoducho nepríde. A pritom je toto miesto a tento čas priam stvorený na to sa vystrieť a trochu poodfukovať. Určite tu pribral. Cíti, ako ho nafukuje. Zajtra by si mal dať šalát. Alebo aspoň ovocie. Vždy, keď je na dedine, jeho stravovacie návyky idú cez okno. Niežeby jeho stravovacie návyky boli niekedy bohviečo, ale snaží sa aspoň raňajky zapiť džúsom alebo prinajlepšom smoothiečkom – ideálne nejakej zvláštnej farby. Toto si fakt prehnala! Vstáva. Nádeje sa rozbili (a ty si možno jediná ktorej sa môžem vyznať z pekla svojich múk). Sadá si za počítač, otvára dokument. V hlave je pusto. Dnes už nič nenapíše. Mucha pristane na klávesnici, kde ju zaujme mastný fľak od krabice z pizzy. Zanecháva vôňu prepálenej salámy. Odpije si z ľadového čaju. Dnes už iba cigareta a Twin Peaks.
Sedím na stoličke a pozerám sa do reflektora,
Záber, ktorý si v hlave neviem predstaviť.
Ja a reflektor sme prepojení ako vývod.
V jeden moment sme jedno.
Vidím sa na konci ako žena oblečená zlatom.
Rúhačský obraz.
Ale Boh odpustí, lebo je milostivý.
LEMONADE je niečo, čo potrebujem. Dlho som si myslela, že svet zabudol, čoho som schopná a že to jemu mám niečo dokazovať. Ale nie je to tak. Ja som zabudla, čoho som schopná. Ja som zabudla, kde je moje miesto. To ja som zišla z cesty. Nikto ma nenútil. Sama som šla. A sama sa vrátim. Silnejšia než kedykoľvek predtým.
