Dlhoočakávaná bábková inscenácia!

Denne počúvame o dlhoočakávaných filmoch či muzikáloch. Ale asi ste ešte nečítali bombastický titulok o dlhoočakávanej bábkovej inscenácii. Bábkové divadlo nie je masovou záležitosťou. Ešte stále mnohí trpia predsudkami a spájajú si ho len s detským publikom a maňuškami. Pod označenie „bábkové divadlo“ však dnes patrí široká škála často experimentátorskej a novátorskej tvorby pre všetky vekové kategórie. Medzi tých, ktorí s bábkami dokážu fascinujúco pracovať, patrí aj Ivan Martinka a členky zoskupenia Odivo – Mária Danadová a Monika Kováčová. Spoločne viac než rok pripravovali „multimediálnu performanciu“ Svetlonos.

A skutočne šlo o dlho očakávanú premiéru. Nielen preto, že jej dátum oddialili technická náročnosť projektu a koronakríza, ale i pre zaujímavé spojenie tvorcov. Navyše od začiatku mal Svetlonos aj punc exkluzivity, keďže vopred avizovali, že po dvoch premiérach v úvode divadelnej sezóny nebudú môcť z objektívnych príčin niekoľko mesiacov uviesť ďalšie predstavenia.

Diela združenia Odivo dokazujú, že ich tvorkyne sú experimentátorky a hľadajú výrazové prostriedky v bábkovom i pohybovom divadle, preferujú živú hudbu ako neoddeliteľnú súčasť inscenácie a často uplatňujú aj postupy umenia performancie. Ivan Martinka je bábkar – a to nie len znamenitý bábkoherec, ale aj špičkový bábkarský výtvarník, konštruktér a technológ. Bábky či objekty zostrojil napríklad do inscenácie Kukura bratislavského Divadla Aréna, pre viaceré opusy Slovenského národného divadla (naposledy Mojmír II. alebo Súmrak ríše a Bakchantky) aj do niekoľkých filmov. Všetky doterajšie skúsenosti členov a členiek tvorivého tímu sa zlievajú do technologicky náročného, inovatívneho, no tematicky intímneho diela Svetlonos.

Okrem Ivana Martinku a Márie Danadovej sú na javisku aj DJ Lukáš Kubičina a violončelistka Mariana Bódyová, ktorí popri živej tvorbe hudby vystupujú aj ako animátori či peformeri. V bulletine tvorivý tím ďakuje aj elektrotechnikovi, IT špecialistovi, RC modelárovi, videotechnikovi a viacerým ďalším tvorcom a tvorkyniam z oblasti techniky, umenia či remesla. Aj tento súpis potvrdzuje technickú náročnosť diela, no i precízny prístup umelcov k tvorbe. To všetko je napokon zrejmé už pri prvom pohľade na javisko. Na scéne je rozložené technické štúdio – fotoaparát, projektor, počítač, premietacie plátno. A performeri počas predstavenia so všetkou touto technikou v reálnom čase pracujú.

Martinka ako autor bábok ich v duchu performatívnosti dotvára priamo na javisku. Pred zrakmi divákov dokončuje manekýna chlapčeka, spolu s Danadovou ho oblečú a až potom animujú. Vrcholom technologickej bravúry je elektromechanická krošňová bábka. Konštrukciu performeri nasadia na hlavu a telo Márie Danadovej, ktorá k tomuto úkonu pristupuje až obradne. Postavu tvorí malá hlava na dlhom krku a ruky. Bábkoherečka jej tvár (vrátane očí a jazyka) ovláda vlastnými mimickými pohybmi. Príchodu grandióznej bábky predchádza jej postupný rast. Najprv sa objavuje v podobe malej loptičky, potom ju Martinka vytiahne z tenisky – evokuje kamienok, ktorý tlačí v topánke. Guľôčku zo špecifického materiálu dokážu natiahnuť aj ako masku na tvár. Až neskôr prichádza sčasti strašidelná, fascinujúca a majestátna bábka. Novátorské je i zobrazenie svetelného chlapca – jednej z podôb detskej postavy, ktorá prechádza celým dianím. Nie je to len projekcia siluety. Animátorka ju ovláda v reálnom čase. Na trupe má pripevnený pultík, v ktorom je projektor. Pohyb projektovanej siluety ovláda joystickmi. Popri technologicky fascinujúcich bábkach performeri predvádzajú aj iné spôsoby tvorby. V jednom z prenikavých obrazov navozia na javisko kvádre hliny a spoločnou prácou z nich vymodelujú kostol. Vďaka celkovej technickej premyslenosti sa v ňom na konci rozsvieti svetlo.

Ako cítiť aj z tejto recenzie, na Svetlonosovi je značne fascinujúca jeho technologická a výtvarná časť. Náročná technická stránka však nie je samoúčelná. Vyrastá na téme diela. Autor libreta Ivan Martinka načrtáva premýšľanie o svetle v bulletine: „Čím urputnejšie hľadám svetlo v temnote, tým jasnejšie cítim, že to temno som ja sám. Kde však končí svetlo a začína temnota? Kde končí strach a začína fascinácia?“ V dianí môžeme tušiť príbeh malého chlapca, ktorého začne prenasledovať temno, tma, strach (možno úzkosť, depresia alebo len nástojčivé obavy) a vyvrcholí to scénou, v ktorej Mária Danadová animuje onú vládkyňu tmy, bubáka, ľudský strach (akokoľvek si to divák pomenuje), proti ktorému sedí muž – Ivan Martinka. Popod stôl medzi nimi prechádza malý chlapec (manekýn, ktorého vytváraním sa performancia začína). Je to pôsobivý obraz: za dlhým stolom prikrytým bielym obrusom sedia oproti sebe človek a jeho strach. Diváci a diváčky môžu v príbehu malého chlapca, ktorý až do dospelosti hľadá svetlo v temnote neistoty, rozvíjať vlastné asociácie. A možno prísť k záveru, že práve poznanie vlastného temna prináša svetlo.

Svetlonos prináša dôveru v bábkové divadlo a pátranie po jeho možnostiach, hľadačstvo, pokoru, trpezlivosť a v neposlednom rade poukazuje na mimoriadne produkčné schopnosti Moniky Kováčovej. Podnecuje tvorivý nepokoj v slovenskom bábkovom divadle a vstupuje do konfrontácie i s viacerými slovenskými zoskupeniami či jednotlivcami, ktorí pracujú s postupmi umenia performancie a prostriedkami pohybového divadla.