Lucia ŠmatlákováAký je typický Slovák? Alkoholik, nevzdelanec, xenofób, homofób, politický extrémista? Každý z týchto expresívnych prívlastkov bohužiaľ dokážeme aplikovať na časť slovenskej society. No jedným z najvýstižnejších pomenovaní Slováka je „človek prispôsobivý“. Človek, ktorý si rýchlo privykne na ignoráciu akútnych problémov spoločnosti a z vlastnej lenivosti či neschopnosti odporu ich radšej zametie pod koberec.
Inscenácia Jama deravá bratislavského Divadla ASTORKA Korzo `90 je prvým autorským experimentom súboru. Režisér Michal Vajdička spoločne s hercami otvárajú témy, ktoré neustále otriasajú slovenskou spoločnosťou. Na základe štatistík, prieskumov a novinových článkov vytvárajú nelichotivý obraz o stave politiky, ekonomiky, kultúry, ale aj nášho „národného naturelu“. Sarkasticky pomenúvajú neduhy spoločnosti, ktorá si už navykla na voľbu menšieho zla a ktorá vníma korupciu takmer ako bežný jav.
Už v úvode demonštrujú herci vytýčený cieľ a smerovanie inscenácie – nastaviť zrkadlo ľuďom v hľadisku a rovnako aj celému slovenskému národu. (Herci sedia tvárou k divákom a stvárňujú vzory typického správania návštevníkov divadla.) Inscenácia (nazvaná divadelným patvarom postavou kritičky – Zuzana Krónerová) pozostáva z mozaiky situácií, skečov a etúd, ktoré myšlienkovo prepája najmä snaha o zobrazenie absurdnej až desivej spoločenskej či politickej reality. Na dokladovanie problematík slúžia štatistické údaje, poukazujúce na negatívne javy, ktoré pomaly, ale intenzívne zožierajú a ničia našu spoločnosť. Práve stručné a surovo konkrétne fakty fungujú ako kontrast k jednotlivým situáciám, ktoré majú poväčšine grotesknú až fraškovitú podobu. Herci otvárajú témy jazykovej negramotnosti Slovákov, úplatkárskeho trendu či povrchnosti rozhodnutí v otázkach politiky. Postupne sa tak pred nami začína črtať obraz o prispôsobivej, bojazlivej, nerozhodnej, povrchnej, nevzdelanej a ľahko ovplyvniteľnej Slovači, ktorá ani nevie jasne formulovať, čo je podľa nej na Slovensku pozitívne.
Aj napriek otváraniu závažných tém, ich zobrazovanie a charakteristika väčšinou len kĺže po povrchu, zameriavajúc sa najmä na absurdné vyznenie a komický účinok jednotlivých situácií. Chýba aj detailnejšia a premyslenejšia dramaturgická koncepcia, vďaka ktorej by sa jednotlivé scény dôkladnejšie myšlienkovo prepojili, vytvoril by sa ucelenejší inscenačný tvar a rovnako aj údernejšia výpoveď. Netreba však zabúdať na to, že Jama deravá je jednou z mála inscenácií, ktoré sa zreteľne vyjadrujú k aktuálnym problémom a ktoré otvorene poukazujú na nechutné prípady, premlčané kauzy a ľudí, ktorí sú za ne zodpovední. Možno je potrebné zamyslieť sa skôr nad tým, prečo takých nie je na slovenských javiskách viac. Žeby sa z divadelníkov rovnako stával „človek prispôsobivý“?
