Katarína K. Cvečková
Barbora ForkovičováSme si vedomé, že náš perex pôsobí „poněkud nabubřele“. Ale s festivalom Divadelní Flora to už tak skrátka je. „Nabubřelé“, v tom najlepšom zmysle slova, sú každý rok i vízie jeho organizačného tímu, čo sa odzrkadľuje na celom programe – od predstavení cez diskusie, prednášky, workshopy a rôzne vzdelávacie aktivity, nevynímajúc koncerty a párty vo festivalovom stane, až po vizuálnu identitu konkrétneho ročníka. Divadelní Flora je veľkolepá i rodinne intímna zároveň. Festival každý rok ponúka veľké mená českej i zahraničnej produkcie a súčasne oplýva domáckym zázemím. Vytvára ho nielen koncentrovanie programu do historického centra mesta, ale i účasť už stálej komunity, ktorá sa okolo Flory za tie roky vytvorila. Nepredstavujú ju len bežní diváci či odborná obec, ale i umelci – tí, ktorí práve na festivale participujú, aj tí, ktorí sa sem radi vracajú. Prostredníctvom vzdelávacieho workshopu Flora Lab navyše festival každoročne privíta desiatku študentiek a študentov umenovedných odborov českých aj slovenských vysokých škôl, čím systematicky pracuje na zveľaďovaní a vzdelávaní nového potenciálneho publika. Celý festival sa tak stáva skvelou diskusnou platformou – debaty a polemiky prebiehajú nielen počas presne vyhradeného času v programe, ale aj v prestávkach medzi predstaveniami vo foyeroch divadiel či večer v okolí festivalového stanu. Debatuje sa o divadle, o umení i o celospoločenských problémoch.
Voľnosť
Divadelní Flora totiž nejestvuje vo svojej bubline. Festival sa už dlhodobo otvára globálnym témam, je vnímavý – dokonca niekedy až predvídavý – k fenoménom doby, k javom, ktoré ovplyvňujú stav spoločnosti i umenia na lokálnej aj celosvetovej úrovni. Uplynulý, 27. ročník zastrešovalo motto „VOLNOST“. V kontexte politických pnutí a vojnových konfliktov, ktorých sme svedkami posledné obdobie, pôsobila táto téma drzo a opojne. Organizátorom však nešlo o to, dať priestor „rozpustilej“ voľnosti (aj keď tá má na Flore tiež svoje miesto). Práve naopak, mnohé z festivalových predstavení upozorňovali na ohrozenie slobody, na činy a akty, ktoré ju popierajú – v osobnej i spoločenskej rovine. Za všetko hovoria tematické podtituly jednotlivých programových blokov „reflexe války“, „ženy bojující a nepodléhající“, „volnost jako premisa smysluplné existence“ a „západní přísliby“.
Na olomouckom festivale môže publikum každý rok vidieť množstvo jedinečných a najmä formálne rôznorodých inscenácií – od intímnych performancií v komorných priestoroch až po „veľké činohry”, uvádzané v sále Moravského divadla. Popritom si však Divadelní Flora stále udržiava dramaturgickú vyhranenosť, z ktorej cítiť nielen rozhľad kurátorského tímu, ale aj schopnosť prepájať jednotlivé inscenácie do silného celku. Tento rok sa v programe nedali prehliadnuť najmä inscenácie Das neue Leben (Nový život) z nemeckého Schauspielhaus Bochum a Na západní frontě klid/Zelené koridory pražského nezávislého Divadla X10. Obe okrem divadelných kvalít spája aj fakt, že ide o diela významných súčasných režisérov – Christophera Rüpinga a Dušana D. Pařízka. Hoci to pôsobí dobre po marketingovej stránke (veľké mená automaticky zaujmú väčšie publikum), je to predovšetkým prejav dlhoročnej usilovnej práce organizátorského tímu, ktorý budovaním kvalitnej značky a renomé festivalu dokáže získať aj takýchto „veľkých hráčov“ nemeckojazyčnej scény. Počas posledných rokov na festivale hrali napríklad aj Berliner Ensemble, Gorki Theater, Thalia Theater Hamburg, Schauspiel Köln, Residenztheater z Mníchova a iné. Možnosť vidieť top nemecké divadlá iba dvesto kilometrov od Bratislavy je určite jedným z dôvodov, kvôli ktorým sa na festival oplatí cestovať.
To, že kurátorský tím pracuje koncepčne a kontextuálne, dokazuje aj česká programová línia. Nejde totiž o krátku prehliadku toho „naj” zo scény. Vybrané inscenácie zapadajú do tematického lajtmotívu a ukazujú konkrétne spektrum umeleckých prístupov a poetík. Niektoré mená sú dokonca už akýmisi festivalovými stálicami, takže je možné sledovať kontinuálny vývoj tvorby konkrétnych umelcov, ako napríklad spomínaného Dušana D. Pařízka, Jiřího Kabelku, Michala Hábu, Ivana Buraja či Kamily Polívkovej a Lucie Ferenzovej. Rovnako dôležitou a kvalitne vystavanou je tanečno-performatívna časť programu – tento rok bolo jej súčasťou napríklad aj dielo Anomalie slovenskej choreografky Evy Urbanovej či tvorba poľského choreografa Macieja Kuźmińskeho.
Ženské hrdinky na scéne (i mimo nej)
Hoci výrazná prítomnosť ženských hrdiniek a umelkýň na festivale Divadelní Flora naozaj nie je novinkou, počas 27. ročníka bolo ich postavenie v programe obzvlášť inšpiratívne. V čase, kedy českí poslanci schválili redefiníciu znásilnenia zo „silou vynúteného“ pohlavného styku na „nesúhlasný“ (zatiaľ čo u nás niektorí poslanci riešia, či má žena nosiť nohavice alebo sukne), festival priniesol absolútne aktuálnu inscenáciu Švandovho divadla Na první pohled v réžii Lucie Ferenzovej. Hra Suzie Millerovej spracováva príbeh právničky, ktorá sa stala obeťou nesúhlasného styku. Rozhodnutím riešiť to súdnou cestou tak okrem traumy zo samotného znásilnenia musí čeliť aj celému nepríjemnému procesu vyšetrovania a dokazovania a s tým spojenej druhotnej viktimizácii. Herečka Marie Štípková počas festivalového predstavenia podala koncentrovaný herecký výkon, vďaka ktorému bola naliehavosť témy priam hmatateľná. Ešte o čosi mrazivejšia bola performancia Iris v réžii Miřenky Čechovej, ktorá bola akýmsi zvráteným stand-upom. Herečka Iris Kristeková tu otvorene rozpráva svoj životný príbeh, pričom jeho základy tvoria zlé rodinné aj sociálne zázemie, nefunkčné vzťahy, zneužívanie a chudoba. Drsná realita je v performancii spracovaná do kabaretnej formy, ktorá dovoľuje ísť na dreň, no zároveň témy zdanlivo odľahčiť humorom či spevom. V rámci „ženských“ titulov očakávania vzbudzovala aj inscenácia Juices z Nationaltheater Mannheim, ktorá je prvou réžiou Kamily Polívkovej na nemeckej scéne. Jednoduché, ale originálne mizanscény v akčnom a nesmierne hravom predvedení trojice nemeckých herečiek umožňovala aj premyslená viacúrovňová scénografia v kombinácii s výrazným svetelným dizajnom. Šťavnaté, no súčasne i trpké ukončenie festivalu. Inscenácia totiž rozoberá tému pracovných podmienok imigrantov, respektíve imigrantiek v západnom svete a ukazuje popieranie voľnosti (obzvlášť v rámci výberu povolania a pracovných podmienok) par excellence, ktoré paradoxne podčiarkuje neuveriteľná voľnosť hry s jazykom autorky Ewy Benbenekovej.
S festivalovým mottom koreloval aj sprievodný program. Čo sa týka „ženskej“ festivalovej línie, za vyzdvihnite špeciálne stojí séria diskusií v spolupráci s brnianskou platformou CED Talks pod názvom Divadlo a diverzita: VOLNOST a Ženy v umění. V prvej časti išlo o inšpiratívnu besedu českej dramaturgičky Viktorie Knotkovej s nemeckou umelkyňou Shermin Langhoffovou z Maxim Gorki Theater Berlin a dramaturgičky Dominiky Širokej s Birgit Lengersovou z nemeckého festivalu Radar Ost. V podstate však išlo o prezentácie ich umeleckých aktivít, ktoré prepájajú s angažovanými iniciatívami. Načrtnuté témy rôznorodej inklúzie, ako aj aktuálneho postavenia žien v spoločnosti (nielen) nemecky hovoriacich krajín a s tým súvisiace (ne)možnosti pôsobenia v umeleckom prostredí dostali väčší priestor na druhý deň. A to prostredníctvom diskusií s ďalšími výraznými ženskými osobnosťami. Stretli sa tu intendantka činohry Theater Dortmund Julia Wissert, riaditeľka Divadla X10 Lenka Havlíková, šéfdramaturgička činohry Shauspielhaus Züruch Katinka Deecke a dramaturgička Sodja Lotker. Celé podujatie upriamilo pozornosť hneď na niekoľko nešvárov, pretrvávajúcich aj v našom – stále veľmi patriarchálnom – umeleckom prostredí. V istom zmysle pomáha vidieť, že v tom nie sme samy. No zároveň je inšpirujúce počuť, že mnohé z našich problémov už sú formulované. Že niekde naozaj nie sú iba abstraktnými dojmami, ale artikulovanými fenoménmi, na ktoré sa aktívne hľadajú mechanizmy nápravy.
Jedinečnosť (?)!
V tejto fáze náš text o festivale Divadelní Flora môže naozaj pôsobiť ako chválospev a to aj bez toho, aby sme v závere zhrnuli všetky jeho benefity. No ani zďaleka nie sme jediné, ktoré sa na festival pravidelne vracajú, sály všetkých hracích priestorov sú v Olomouci každý rok beznádejne plné. V súčasnosti nie je pre festivaly jednoduché nestagnovať, prinášať inšpiratívne, objavné i veľkolepé produkcie (často s obmedzenými finančnými či priestorovými podmienkami) a navyše kontinuálne zveľaďovať návštevnícku základňu. Faktom je, že Divadelnej Flore sa to všetko stále darí.
Epilóg
Jedným zo spôsobov rozširovania festivalu je aj Epilóg, ktorý organizátorský tím pripravil na túto jeseň. Jeho súčasťou bude niekoľko predstavení českých divadiel, ktoré nadväzujú na 27. ročník festivalu a jeho tému VOLNOST. Bude zaujímavé sledovať, kam až môžu programové špeciality zájsť a aký efekt budú mať – nielen na návštevnosť – aj mimo zaužívaného májového termínu.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
