Lenka DzadíkováDaniela študovala najprv v Banskej Bystrici, Lukáš v Brne, neskôr ste absolvovali rôzne študijné pobyty v európskych mestách a žili v Českej republike či Belgicku. Prečo sa scestovaní tridsiatnici vrátili na Slovensko a usadili práve v Námestove?
Lukáš Kubík: Ja som sa chcel vrátiť, Daniela nie, nasľuboval som hory-doly, ako to tu zmeníme. Zápas o zlepšenie prostredia, v ktorom žijeme, ma nejakým spôsobom napĺňa. Myslím, že je to sčasti profesionálna deformácia architekta, a cítil som, že na Orave bude výživnejšie prostredie na jej realizáciu. Aj moje „angažované srdiečko“ bilo vždy silnejšie doma ako v cudzine. A to hovorím ako svetoobčan a hrdý Európan. Moja žena vravela, že za ideou návratu je bohapustá nostalgia. Mňa to urážalo, lebo sa cítim ako racionálny človek. Ale mala pravdu. Boli sme idealistickí, keď sme sem prišli. Mysleli sme si, že prídeme a to zažité vonku len prenesieme sem.
Daniela Kubíková: Keď sa začal v našom živote skloňovať návrat na Oravu, nevedela som si absolútne predstaviť, čo tam budeme robiť a ako budeme žiť. Boli sme zvyknutí na mestský a západný štandard a mali sme sa vrátiť do kultúrou nepobozkaného kraja. Lukáš mi dal sľub ktorému som vtedy vôbec neverila – vlastné divadlo.
Sľúbené divadlo ste ozaj založili a nazvali ste ho dNO. Kedy vzniklo a kto sú jeho členky a členovia?
DK: Divadlo vzniklo v našej obývačke v čase zúriacej pandémie na jar 2020. Platil zákaz zhromažďovania sa v interiéroch, beztak sme nemali žiadny priestor, tak sme sa rozhodli, že budeme hrať divadlo na ulici. Sme v malom meste, kde každý každého pozná. Netrvalo dlho a ozval sa nám Peter Balcerčík s pozvánkou do tímu prvého ročníka festivalu Slanický ostrov divadla. Pocítili sme, že nastala tá správna konštelácia hviezd. Ozvala som sa scénografke Dorote Volfovej, s ktorou som spolupracovala na inom divadelnom projekte, a Ivke Kurčinovej, ktorej prácu v detskom divadle som poznala z prehliadok a súťaží. Perpetuum mobile sa rozkrútilo a vznikla živelná site-specific inscenácia Judenrein. Dnes nás je v divadle už takmer päťdesiat a ten počet stále rastie.
LK: Cez leto organizujeme divadelné dielne divadNO, ktoré sú skvelým zdrojom čerstvých posíl do nadchádzajúcej divadelnej sezóny. Chceme, aby dNO bolo otvorené. Tvorcom aj divákom. Jediné mantinely, ktoré sme vytýčili, sú tie morálne. Divadlo je pre nás všetkých oáza slobody. Stretávajú sa u nás divadelní nováčikovia so skúsenými umelcami. Takáto spolupráca vie byť niekedy turbulentná, ale predovšetkým ponúka príležitosť na vzájomné ovplyvňovanie a spoločný umelecký rozvoj.
Ako funguje spolupráca medzi profíkmi a ochotníkmi?
DK: Neherci postupne rastú na kvalite a neboja sa používať stále nové herecké techniky. Ich výchove počas workshopov či skúšobného procesu sa spolu so mnou venujú aj ďalší kolegovia z hereckého fachu. Roman Večerek hrával v divadlách v Čechách i na Slovensku, Mirka Kupčuláková pôsobila v Slovenskom komornom divadle Martin. Po návrate na Oravu však pôsobia v nedivadelných kultúrnych inštitúciách – Roman vedie Oravskú knižnicu, Mirka je manažérka na Oravskom hrade. Divadlo dNO nám všetkým prináša priestor na plnenie našich divadelných túžob. Napríklad náš kolega Aďo Štepita, tanečník a choreograf, vytvoril duet s ďalším kolegom – o generáciu starším veterinárom Jožkom Miklušičákom, ktorý predtým nikdy nestál na javisku. Vznikajú tak magické divadelné momenty, kamarátstva a snáď aj kvalitnejšie a autentickejšie diela.
LK: Aďo už roky pôsobí na významných scénach v zahraničí, ale pochádzame z rovnakej ulice. Jožka som objavil, keď sme sedeli vo vinárni a on pri vedľajšom stole rozprával anekdoty z Járu Cimrmana, pretkávané svojimi každodennými starosťami drobnochovateľa hydiny. Zdalo sa mi, že ten človek má čo povedať, tak som ho oslovil. Za tri roky, čo sa poznáme, účinkoval v piatich našich inscenáciách. Prevádzkar vinárne, kde sa to stretnutie udialo, sa k divadlu pridal tiež a obaja odohrali už desiatky predstavení.
Stereotypný mediálny obraz vykresľuje Oravu ako región s vysokou religiozitou, plný skromných pracovitých ľudí, ktorí sa pasujú s chladným podnebím a svorne bojujú za zákaz interrupcií. Niektorým možno príde na um ešte súťaž umeleckého prednesu Hviezdoslavov Kubín, ktorá sa koná v Dolnom Kubíne. Aká je realita a aká je možnosť napĺňať tu umelecké ambície?
DK: Myslím, že tohto stereotypu sa tak skoro nezbavíme, na Orave vládne silná zotrvačnosť. Aspoň to chladné podnebie sa pomaly, vplyvom klimatických zmien, mení. Hviezdoslavov je síce Kubín, ale svoje najlepšie diela napísal Pavol Országh u nás, v Námestove. Každý deň, cestou do práce, prechádzam okolo domu, v ktorom s Ilonkou takmer štvrťstoročie bývali. No a skromní a pracovití ľudia sú v divadle veľmi potrební.
LK: Prílišný blahobyt a spoločenská idyla môžu zvádzať v umení k bezobsažnosti či manierizmu. Snáď to nevyznie príliš masochisticky, ale myslím si, že práve komplikované pomery v spoločnosti sú mimoriadne výživné a podnetné pre umeleckú tvorbu. Tam vidím krutú nádheru najlepšej ruskej klasiky. U nás zatiaľ ruské podmienky nevládnu, no uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Divadlo vnímam ako sociálny akt. Je to zbraň, silná a krásna zároveň. Nezabíja, obraňuje. Pretože zápas o slobodu nikdy nekončí.
Tento názor na divadlo sa vo vašej tvorbe veľmi zreteľne zrkadlí. Upozornili ste na seba už prvou aktivitou v roku 2020 – inscenovaným pochodom o osude námestovských židov Judenrein. Nasledovala divadelná rekonštrukcia vraždenia v námestovskom kostole a inscenácia o tisícoch ľudí, ktorých domovy boli zaplavené pre stavbu Oravskej priehrady. Tá mala voľné pokračovanie v podobe exteriérovej inscenácie Genius loci N/A. Ženy, ktoré sú spojené s Oravou, ste zobrazili v inscenácii Oravka. Sú to všetko zaujímavé námety z histórie regiónu, no so zreteľným presahom k celospoločenským témam. S akými zdrojmi ste pri ich príprave pracovali?
LK: Inscenácie zvyknú mať nosnú tému, ale šifrujeme do nich veľa vrstiev, na ktoré narážame počas tvorby a aktuálne nimi žijeme. Narúšame čistotu témy, čím ju zároveň robíme uveriteľnou a životaschopnou, lebo žiadna téma ani v reálnom živote neexistuje izolovane v laboratórnych podmienkach. Libreto pre inscenáciu staviame na základe dokumentárneho materiálu, osobných výpovedí, ale aj iných zdrojov z médií, popkultúry či literatúry – od poézie lokálnych básnikov až po biblické texty.
DK: Náš historický výskum vedie Ivka Kurčinová, podľa potreby spolupracujeme s odborníkmi z akademického prostredia. Napríklad pri Hre na Boha sme spolupracovali s filozofom a teológom Lukášom Jeníkom. Náš pohľad na tému straty domova v inscenácii NO LAND zasa významne ovplyvnili debaty s psychologičkou Evou Naništovou. V inscenačnom procese preberá taktovku Lukáš, ktorý riedi nahromadené materiály, stavia výsledný tvar a režíruje naše inscenácie.
LK: Baví nás hovoriť k veci a pravdivo. Pokúšame sa cez drobnú históriu Oravy čeliť univerzálnym problémom a celospoločenským témam. Zároveň nechceme ponúkať len suché, odšťavené informácie. Chceli by sme, aby bola obsahová sloboda v symbióze s formou. Experimentujeme s lokáciami, akčnou scénografiou, fyzickým divadlom, hudbou, imerziou… Diváci by mali v divadle zapájať všetkých päť zmyslov, ideálne aj ten šiesty. Zdieľanie spoločného priestoru odlišuje divadlo od filmu a približuje ho k architektúre. V tejto polohe cítim ako divák i ako tvorca najväčšiu mágiu divadla. Mám rád intenzívne spoločné zdieľanie priestoru, keď môžem na javisku cítiť „krv a pot“. Mám rád špinavé divadlo.
Na koľko inscenácií ešte vystačí história regiónu? Aké sú vaše aktuálne dramaturgické plány?
LK: História regiónu je drobnou esenciou veľkých dejín, ľudia tu prežívajú rovnaké radosti a trápenia ako kdekoľvek inde. Máme za sebou hosťovania od Bratislavu po Prešov a zdá sa, že aj ľudia mimo Oravy vedia byť empatickí a kompatibilní s našim rozprávaním.
DK: Za posledný rok sme uviedli až tri premiéry, takže teraz si trochu vydýchneme a budeme reprízovať. Náš inscenačný proces nikdy nekončí premiérou, s inscenáciami experimentujeme takmer pred každým uvedením. Začiatkom roka 2024 chystáme premiéru s pracovným názvom HRANICA/GRANICA, na ktorej by sme chceli spolupracovať s kolegami z Poľska. Výskum je už v plnom prúde. S príchodom pekného počasia oživíme oba naše site-specific projekty, ktoré chceme uvádzať pre stredoškolskú mládež spoločne s diskusiami. Cez letné prázdniny nás čaká už tretí ročník dielní divadNO, plánujeme nový intenzívnejší formát. Verím, že opäť precestujeme čo najviac festivalových kilometrov a sezónu ukončíme tradične doma na Slanickom ostrove divadla.
Uplynulé dve sezóny ste boli výraznou súčasťou ochotníckej scény, za inscenácie Hra na Boha a NO LAND ste získali ocenenia aj na vrcholnej prehliadke Scénická žatva, no vaše aktivity v Námestove evokujú činnosť nezávislých kultúrnych centier. Ako vy definujete divadlo dNO? Ste ochotnícke divadlo, nezávislé divadlo alebo je takáto kategorizácia nedostačujúca?
LK: Priznávam, že sa trochu strácam v tejto terminológii. Pojem ochotnícke divadlo vo mne vyvoláva pocit akejsi kratochvíle. Pre mňa znamená divadlo viac ako len voľnočasovú aktivitu. Na druhej strane všetci robíme divadlo ochotne – na úkor voľného času, popri zamestnaniach, ktoré nás živia. Momentálne si neviem celkom predstaviť, ako by sa to mohlo zmeniť pri našich súčasných finančných možnostiach. Naše predstavenia bývajú vypredané, NO LAND sme reprízovali za pol roka viac ako dvadsaťkrát, podporuje nás Fond na podporu umenia a veľmi symbolicky aj mesto Námestovo, ale to nevystačí na plný úväzok ani pre jedného člena tímu. Bolo by krásne venovať sa len divadlu a živiť sa tým, ale niekedy mám mierne obavy, či by to neukrojilo zo slobody, ktorú teraz pri tvorbe máme. Neviem, či nezávislé, ale určite sme slobodné divadlo.
V kuloároch vás ktosi označil za „Pôtoň severu“. Váš doterajší vývoj evokuje túto možnosť – ochotnícke divadlo, ktoré sa profesionalizuje, je vnímané ako súčasť slovenskej nezávislej scény a pracuje so všetkými výhodami a nevýhodami tvorby mimo centra. Aká bude vaša cesta?
DK: Ale my tvoríme v centre. V centre Námestova.
LK: Na Orave kuloáre príliš nemáme, ale také označenie je príjemné, lebo Pôtoň je perla slovenského divadla. Ditteovci nás už aj navštívili v Námestove, my sme ich boli pozrieť v Bátovciach. Sme ďaleko, ale cítime veľkú oporu v tom, že niekto pred nami kráča po kľukatých chodníčkoch a zarúbaných cestách nezávislej scény a necítime sa potom tak sami. Aj na Orave máme svojich predchodcov, pôsobili tu Dušan Vicen, Jaro Broz, Karol Horváth či Silvester Lavrík. V 90. rokoch tu fungovalo slávne Divadlo Ka. Legenda divadelného undergroundu, Vlado Zboroň, pochádza dokonca z vedľajšej dediny a čoraz častejšie sa vracia domov na Oravu. Po dlhej ceste z Bratislavy zavše príde na kus reči k nám do divadla, čo nás nesmierne teší. Nevieme presne, aká bude naša cesta, ale chceme kráčať stále dopredu a brať so sebou všetkých dobrých spolupútnikov.
Lukáš, vy ste, okrem iného, nezávislý poslanec miestneho zastupiteľstva a Daniela, vy riaditeľkou námestovského Domu kultúry. Aké je prepojenie nezávislého združenia a verejných inštitúcií?
DK: Popri našej dcére Zore a divadle dNO je Dom kultúry naše tretie dieťa. Vkladáme do neho neskutočne veľa energie. Od osemdesiatych rokov to tu fungovalo veľmi ospalo, podobne ako poznáme situáciu kulturákov v iných mestách – kino a sála na prenájom. Teraz budujeme zo zaprášeného domu kultúry komunitné a kultúrne centrum 21. storočia. Chceme, aby ľudia pochopili, že kultúra je živý organizmus, nie len veľkovýpravný muzikál, ktorý sem príde na zájazd raz za pol roka. Vetráme ťažký vzduch a otvárame dvere dokorán novým témam, kultúrnym aktérom i divákom. Dom kultúry vykazuje enormný nárast činnosti a aktivít, dosahuje aj zaujímavé finančné výsledky. A to všetko pri pôvodných ôsmich zamestnancoch. Nikoho nebolo potrebné vymeniť, stačilo len motivovať a ísť príkladom. Vznikajú nové formáty, festivaly, pribúdajú diváci. Dom kultúry je schopný z mimorozpočtových zdrojov vyčerpať viac peňazí ako celé mesto dokopy.
LK: Starosti nám ale robí veľmi zlý technický stav budovy, ktorá je vo vlastníctve mesta. Vyžaduje starostlivosť a investíciu. Máme štúdiu, chceme zháňať mimorozpočtové prostriedky, ale zatiaľ narážame. Akoby vo vedení mesta chýbala energia, chuť a ideály, ale my veríme, že ich jedného dňa „nakazíme“. Ja sa o to od minulého roka snažím aj ako nezávislý poslanec v mestskom zastupiteľstve. Komunálna politika by mala byť podľa mňa viac komunálna ako politika, ale často je to, žiaľ, naopak. Vzrušuje ma ambivalentnosť týchto dvoch svetov, v ktorých sa pohybujem – politici rozprávajú o istotách, sľubujú, že všetko za svojich voličov vybavia a urobia. Myslím, že umelec by mal svojmu divákovi hovoriť presný opak – žiadne istoty neexistujú, všetko je to len na tebe.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
