Barbora ForkovičováObrovskú prácu v oblasti podpory a propagácie nového cirkusu v Českej republike robí organizácia Cirqueon, ktorá ponúka množstvo celoročných aktivít. Zameriava sa pritom nielen na osvetu, ale aj vzdelávanie: ponúka rôzne kurzy pre deti, dospelých a špeciálne aj pre pedagógov, ktorí môžu akrobaciu a iné disciplíny využívať napríklad na hodinách telesnej výchovy, poskytuje možnosť rezidencií pre tvorcov a má aj špecializovanú knižnicu. Každoročne usporadúva aj medzinárodný festival Cirkopolis, ktorý tento rok vstúpil do svojej druhej dekády. Organizátorský tím do Prahy pravidelne pozýva zahraničné novocirkusové zoskupenia, no v programe sa vždy objaví aj niekoľko českých jednotlivcov či skupín. Ich základňa sa rozrastá aj vďaka Cirqueonu a treba spomenúť aj fakt, že české novocirkusové prostredie má už aj svojich prvých absolventov a absolventky zahraničných novocirkusových univerzít.
Program Cirkopolisu sa zameriava na diela, ktoré sa pohybujú na pomedzí cirkusu, pohybového divadla, tanca, performancie či storytellingu. Ukazujú tak, aký mnohotvárny môže byť nový cirkus a ako všestranne sa dajú aplikovať jeho výrazové prostriedky a disciplíny (akrobacia, humor, hravosť, klauniáda) do performatívneho diela. Organizátorský tím sa namiesto dovážania veľkých, komerčnejšie ladených projektov (aké možno vidieť skôr na festivale Letní Letná) zameriava na komornejšie projekty, ktorým však zväčša nechýba invencia ani originalita.
Nový cirkus môže mať aj slovenské korene
Festivalový program tento rok ponúkol aj svetovú premiéru novej performancie v Berlíne pôsobiaceho slovenského novocirkusového umelca Romana Škadru. Vo svojom sóle s názvom Girevik pracoval s – v cirkusovom kontexte nevšedným – objektom: s kettlebellom. Škadra ako girevik (zdvíhač kettlebellov) využíva kontrast medzi váhou predmetov a jeho energickým snažením s nimi niečo vytvoriť. Presúva ich z miesta na miesto, pozoruje ich, skúša ich otáčať, počúva zvuk ich nárazu o zem či o seba navzájom. Postupne sa unaví, vidíme, až cítime jeho námahu, vysilenosť, napätie jeho tela. Silnú fyzickosť kladie performer do kontrastu s eleganciou a ľahkosťou aj prostredníctvom kostýmu – sukne a neskôr aj červených lodičiek. Je ľahšie balansovať s kettlebellom v rukách, alebo na vysokých opätkoch? A čo s kettlebellom v rukách na vysokých opätkoch? Vynárajú sa tak rôzne interpretácie, od komentáru k (prekonanej?) mužsko-ženskej dualite až ku kontrastu hrubej sily a elegantnej diplomacie v širšom zmysle. Hoci vo výsledku má performancia aj menej zaujímavé pasáže, ide o zaujímavý ponor do práce so špecifickým predmetom. Navyše, Škadra na javisku vyvoláva dojem sympatického introverta, ktorý vás dokáže vtiahnuť do svojho sveta.
Nový cirkus môže byť poetický
Trapezistka Eliška Brtnická v rámci off programu predstavila performanciu Thin Skin, ktorá je výsledkom jej úvah nad možnosťami hrazdy prevedenými do praxe. Inscenácia odohrávajúca sa vo white boxe (priestor Galérie DOX) má až kontemplatívny ráz. Brtnická spolu s dvoma ďalšími účinkujúcimi (Lukas Bliss, Alžběta Tichá) vytvára sériu pomalých sekvencií, ktoré sa v momentoch zastavujú a tvoria samostatné obrazy, výjavy. Visutú hrazdu nahrádzajú na lanách pripevnené kovové tyče – trojica účinkujúcich na nich sedí, balansuje, s ľahkosťou s nimi pracuje. Krehkosť tyčí a s ňou aj pôsobivú virtuozitu performerov si uvedomíme, keď zatlačením na správnych miestach tyče s ľahkosťou ohnú. V jednej chvíli teda predstavovali oporu, tvrdosť, v druhej materiál, ktorý môže v prípade zlej manipulácie akrobata ľahko zradiť. Thin Skin do veľkej miery dotvára aj neprehliadnuteľný light design Martina Špetlíka, vďaka ktorému obrazy získavajú hĺbku a jemnosť. Pôsobivé, vizuálne poetické dielo nadchne svojou čistotou a pohybovou precíznosťou.
Nový cirkus môže otvárať ťažšie témy
Komornosť, intimita priestoru aj výpovede boli príznačné aj pre Šrámy/ La débattue, site-specific performanciu česko-švajčiarskeho zoskupenia Cie Pieds Perchés. Tvorivý tím sa v nej zameral na vyrovnávanie sa s minulosťou a traumy, ktoré môžu v rodinách prechádzať z generácie na generáciu. V rámci performancie umelkyňa rozpráva útržky zo životov jej predkov z Afriky – babičky, ktorá musela počas vojny žiť v jaskyni; otca, ktorý spával v posteli, pod ktorou sa ukrývali ľudia. Performerka Stéphanie Nyota NDuhirahe skúma, či a ako sa udalosti z histórie jej rodiny usadili v jej tele. Okrem slova (počas festivalu bola performancia simultánne tlmočená z francúzštiny do českého aj českého znakového jazyka ďalšími dvoma performerkami) na to využíva najmä akrobaciu na lane. To je v priestoroch Cirqueon Labu (v bývalom cukrovare) naťahané na rôznych miestach – trčí z dier, alebo vytvára pavučinu nad hlavami divákov. NDuhirahe sa tak darí vytvoriť priestor – akýsi „safe space“ – pre spomienky, ktoré boli dlho nevypovedané a ona sama sa v nich postupne učí pohybovať. Jej naliehavé, no pritom citlivé rozprávanie dokáže mimovoľne podnietiť k úvahám nad vlastnou rodinnou históriou. Sú útržky príbehov našich predkov uložené aj na našom tele?
Nový cirkus môže byť o absurdnej zábave
Performancia Der Lauf belgického zoskupenia Les Vélocimanes Associés by mohla mať podtitul Óda na výmyselníctvo. Hlavný hrdina, muž s kovovým vedrom na hlave, sa v nej podujímal na rôzne aktivity – od roztáčania porcelánových tanierov na tyčiach (klasický klaunský výstup) až po strieľanie vzduchovkou do balónikov, ktoré rozdal deťom v hľadisku (tu šlo naozaj o trik – muž síce mieril laserom na balóny veľmi presne, vystrelil však technik skrytý v pozadí). Vrcholnou scénou predstavenia však bol duel medzi ním a jeho dvojníkom (takisto s vedrom na hlave), ktorý asi v polovici predstavenia zabúchal na podlahu javiska a vynoril sa z podzemia. O tom, ktorý z nich je lepší (nemôžu predsa chodiť po svete dvaja rovnakí!), mala rozhodnúť partia šachu – namiesto posúvania figúrok však na striedačku na šachovnicu pripevnenú zhora na lanách – teda nestabilnú a otáčajúcu sa – umiestňovali tehly a sklenené poháre na stopke. Keďže šlo o súboj, obaja mali pritom nasadené boxerské rukavice. Počas niekoľko minút trvajúcej scény sa obom performerom, aj napriek vedrám na hlavách, ktoré značne obmedzovali ich zrak, darilo klásť ďalšie a ďalšie predmety na kývajúcu sa podložku a šponovať tak divácke napätie až na maximum. Napokon sa predsa len hora pohárov a tehál zrútila a potvrdila tak víťazstvo jedného z nich. Der Lauf, ako sme boli vopred upozornení, bola séria experimentov lavírujúcich na hrane medzi životom a smrťou. Okrem virtuozity, ktorú umelci preukázali pri vymýšľaní scén, bola jej hlavným stavebným prvkom absurdita. Vďaka nej dosiahol tvorivý tím nepredvídateľnosť a skvelý komický efekt. Čistá radosť!
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
