KioX, deň prvý - beznádej i radosť z pozitívnej energie

Prvý deň – beznádej i radosť z pozitívnej energie

Už úvodné predstavenie festivalu, Princípy newspeaku, bolo pre mnohých ťažko stráviteľným intelektuálnym chlebíčkom. Pred divákom sa po ňom začali otvárať existenciálne otázky o budúcnosti ľudstva. Majestátny priestor Novej synagógy ale narušil dielu základnú koncepciu väzenia, stiesnenosti a hlavne zvádzania divákov k činnosti. Tí šikovnejší totiž mohli z dobrého uhla sledovať celé predstavenie naraz a nemuseli sa rozhodovať, čomu budú v danej chvíli venovať pozornosť. Tento duchovný svätostánok zároveň poukázal na nové možnosti interpretácie diela (vďaka svojej akustike priam metafyzické možnosti, hlavne pri replikách s náboženským obsahom).

„... iné je, keď... je niečo zaujímavé?“ 

Barbora Látalová a Zdenka Brungot Svíteková sa rozhodli mierne pozmeniť pravidlá „tradičnej“ divadelnej hry aktér – divák a použili voľnú štruktúru s princípmi asociácií. Z divákov vytvorili participantov, z aktérov zas miestami divákov. Pohybová sonda Different skúmala predovšetkým špecifickú inakosť každého diváka, nepredvídateľnosť jeho reakcií a prirodzenú chuť spoznávať. Tvorcovia síce na začiatku divákov oboznámili s pravidlami (niekoľko choreografických prvkov, ktoré diváci mohli, ale nemuseli používať počas predstavenia), celé dianie im však bolo slobodne odovzdané do rúk. Jediným výraznejšie štylizovaným prvkom bola séria spoločných choreografií hlavných účinkujúcich, oddelená aj zmenou svietenia. Maximálna spontánnosť, improvizácia, oddávanie sa atmosfére, vnímanie celého priestoru a ľudí v ňom, hľadanie vzťahu k odlišnostiam... Možno že niektorí celkom nepochopili, čo tým „autor“ chcel povedať, niektorí však naopak dokonalo porozumeli/precítili.

Divadlo s nedivadelníkmi

Práca s nehercami ponúka prirodzenú dávku autenticity, vďaka ktorej sa režisér umne vyhne i dramaturgickým nedôslednostiam či významovým nejasnostiam. Vzniká však otázka, do akej miery skutočný človek na scéne zastupuje samého seba a do akej miery má jeho „postava“ nánosy divadelnosti. Peter Gonda vytvoril s kolektívom desiatich nehercov kus, ktorý bol zmesou pohybovej rozcvičky, improvizovaných hier a osobných výpovedí. Všetci pritom hľadali v rámci svojich fyzických i performatívnych možností spôsob komunikácie s javiskovým kolegom i divákom. Tvorivý tím nekládol dôraz na budovanie spoločných tematických východísk či hľadanie riešenia nejakého problému. Hoci témy ako alkoholizmus, bývanie na sociálnej periférii, téma U.F.O. alebo túžba po láske boli dostatočne načrtnuté, prostredníctvom odstupu a komentovania vlastného konania na scéne šlo skôr o spoločenský proces a radosť z neho. A to v mnohých prípadoch stačí.

Reč tyčí

Inscenácia Parolapolea si určila za cieľ skúmanie vplyvu okolitého prostredia a permanentne pôsobiacich fyzikálnych zákonov na ľudské konanie. Dokáže ich človek ovplyvniť? Viktor Černický balansoval na pomedzí klauna a maximálne koncentrovaného tanečníka. Človeka nekládol na prvé miesto vo svete, neinterpretoval ho ako toho, ktorý koná a rozhoduje, ale ako tvora, ktorý pre zachovanie vlastnej existencie musí reagovať na potreby a nevyhnutnosti svojho tela. Poukázal tak na náš syzifovský údel, ktorý nie je jednoduchou líniou osobných želaní, ale sledom nečakaných a často neovplyvniteľných situácií. A práve v nachádzaní riešení a uvedomovaní si riskov sa prejavuje originalita ľudskej bytosti a jej vôľa prežiť. Ako vyjadrovací prostriedok použil performer dve dlhé tyče, ktoré determinovali koherenciu a smerovanie predstavenia a zároveň trefne demonštrovali gravitačnú silu. Vďaka technickej vynaliezavosti docielil performer skutočné kúzlo, ktoré porazilo i gravitačnú silu. Okrem elektronickej hudby s hypnotizujúcim účinkom pracoval performer do istého momentu i s neidentifikovateľným zvukom, ktorý vydávala tyč, keď ju tanečník naklonil. Prirodzená ľudská túžba po odhaľovaní záhad nakoniec vyústila do scény, v ktorej tanečník odštupľoval „novoobjavenú“ zátku na tyči a  do tváre mu vystrekla voda. Tento záverečný výsmech ľudskej pýche a snahe všetko riadiť bol dostatočne presvedčivou bodkou výpovede o tom, že človek si aj napriek jeho vynaliezavosti niektoré veci jednoducho nepodmaní.

V nečakanom priestore, s nečakaným záverom

Intímny kontakt s divákmi nie je v divadelnom svete žiadne nóvum, existuje už niekoľko desaťročí. Sadanie si do lona, hladenie po tvári, napriahnutie ruky v dúfaní, že ju divák uchopí, to všetko má stále svoju magickú silu. Tanečná inscenácia POCITOVÉ rozUmenie je sama osebe výnimočná  aj vďaka použitiu netradičného priestoru, čo bolo príjemným defilé prvého festivalového dňa. Po formálnej stránke je totiž inscenácia ešte stále na slovenské pomery unikátom, ktorý spája teatralitu s každodennosťou. Bar bol už v neskorých nočných hodinách plný ľudí, ktorí skôr chceli dychtivo diskutovať, než sledovať ďalšie umenie.  No už len drobné chvenie náhodne rozmiestnených tanečníkov po priestore otriaslo celou konštrukciou baru – hľadiska. Gradujúca hudba s disko rytmom spolu s detskou hravosťou performerov spôsobovali, že si diváci začali podupkávať nohou alebo pokyvovať hlavou. Polhodinová kumulácia spoločnej pozitívnej emócie vybuchla v zdieľanú tanečnú atmosféru. Nie vždy sa stane, že pre takúto situáciu majú diváci jednoznačné pochopenie, v tomto prípade bol však ohlas taký búrlivý, že diskotéka, ktorá nasledovala po predstavení, bola už iba slabým odvarom.

aktulizované 2.8.2017

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. KioX, deň prvý - beznádej i radosť z pozitívnej energie. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.10.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/756.