KioX, deň štvrtý: Sloboda a hranice nového diváka

Pred odchodom z Kiox-u dostal každý na rozlúčku certifikát nového diváka a mohol si poskočiť od radosti v Inhabiting the Space. Tradičný improvizačný formát festivalu dal bodku za chlapčensko-dievčenským duom Terezy Ondrovej a Petra Šavela Boys Who Like to Play With Dolls. Táto inscenácia bola jedným z vrcholných zážitkov jubilejného ročníka zrejme najexperimentálnejšieho divadelného festivalu na Slovensku.

Tanečníci sedia na stoličkách, ich telá počarbané čiernou fixkou sa trasú od vzrušenia a pozitívnej energie, ktorej vibrácie automaticky prechádzajú aj na divákov. Náhle sa štíhle postavy začnú rytmizovane prechádzať pozdĺž vymedzeného priestoru. Tento „catwalk“ otvára hru s identitami a predstavami o typickom správaní sa „drsných“ i „nežných“ bytostí – mužov a žien. V krátkych zastaveniach je zreteľný jemný prechod od chôdze obvykle prisudzovanej ženám, v ktorej Šavel aj Ondrová zámerne prehnane krútia zadkami a následne sa dostávajú do polôh sebavedomých silákov. Dvojica si gender odovzdáva „z rúk do rúk“, prechádza ich telami ako premenlivá a nestála entita. Po chvíli sa začnú hrbiť a využitím rôznych pazvukov sa premieňajú na primáty. Prejavy zo sveta živočíšnej ríše o niečo neskôr konfrontujú s neskutočne duchovnou a sakrálnou hudbou.

Poetická performancia Tomáša Janypku Nové sady priniesla na dosky KioX-u rozprávača. Po nespočetných participatívnych príležitostiach mohli diváci konečne spokojne sedieť, započúvať sa a prizerať. Janypka sa štylizuje do roly hanblivého stand-up zabávača. Ako vnímavý pozorovateľ diania nevynechá ani najmenší detail. Opisuje každý svoj krok, až kým sa dostane do vlaku smer Brno. V kupé stretáva týranú ženu, ktorá hľadá útočisko pre seba a svoje deti. Z nestranného cestujúceho sa stáva náhodne a zároveň nútene (ne)priamy účastník, ktorý má možnosť zasiahnuť, pomôcť, ovplyvniť priebeh udalostí. Zrejme neúmyselne sa tu prelína téma KioX-u, ktorý štyri dni hľadal u divákov ochotu a chuť zapojiť sa do kreovania pravdivých a nespútaných divadelných okamihov. Festival rovnako ponúkal možnosť rozhodnutia. Byť aktívny, alebo radšej pasívny, ako nakoniec ostáva aj pomyselný svedok scény vo vlaku. Celkom v protiklade s performanciou You are here, v ktorej tanečníci Jaro Viňarský, Tereza Ondrová a Nathan Jardin neustále pripomínajú, že my diváci sme len „tu a teraz“, Janypka opakuje mantru „I’m not there,“ akoby chcel naznačiť, že to, čo sa netýka výlučne jeho, skrátka nie je jeho problém. Rovnako sa ale ponúka aj iná, presne opačná interpretácia: Keďže „nie je tam“, mohol by byť telom i dušou práve „tu“. A čo by to celé mohlo znamenať? Nový (synonymum zmätený) divák sa tvorcu nepýta, odpoveď hľadá vo vlastnom zážitku. Janypkov koncept work in progress, voľný sled slovných asociácií spojený s pohybom, ukončuje značne rozpačitý moment, keď si performer sadá do tureckého sedu a uprene hľadí divákom do očí. Aký zámer sleduje, je ťažké odhaliť. Pohráva sa s diváckymi očakávaniami, alebo len nevie ako ďalej? V kritickej chvíli sa snaží spontánne zasiahnuť a zachrániť situáciu diváčka, ktorá zaujme miesto po jeho boku a spoločne čakajú, kým aj tí menej smelí usúdia, že sa už nič nestane, a rozptýlia sa v otvorenom konci.

Už spomenutá performancia You are here, ktorú festival uviedol v predposledný deň, by sa dala označiť za manifest nového diváka a zároveň jeho manuál. Tvorcovia mu cez pojmy ako napríklad „pravda, dôvera, chaos, myseľ, strach, nič či kráľovná ničoho“ demonštrujú, ako sa chopiť svojej roly. Každý z tanečníkov vždy reprezentuje jednu z týchto veličín. Ich vzájomným rozmiestnením v priestore a pôsobením na seba vznikajú konštelácie túžob, predstáv, očakávaní, frustrácií, prekvapení diváka, ktoré sa neraz odohrávajú v jeho tele či v myšlienkach. Tanečníci nenásilne, jednoduchými a vynaliezavými pohybmi dokazujú, ako ľahko sa dá vďaka dôvere otvoriť svoje vnímanie sile okamihu. Hoci nás zo všetkých strán obklopuje chaos, je to úplne v poriadku. Až do chvíle, kým sa do súperenia nezamieša hlas ratia, ktorý sa márne dožaduje jediného správneho videnia sveta. Takisto akosi podvedome cítime, že aj strach má v tejto zmesi zmyslových vnemov svoje pevné miesto, no paradoxne sa ho netreba báť. Obavy a neistota, spojené so zvedavosťou a prekonávaním prekážok, môžu byť motorom nového diváka. Veď aj z vyjadrení väčšiny tvorcov na diskofórach je zrejmé ich prianie, aby bol divák čo najviac samostatný, nelenil a zodpovedne pristupoval k spolupodieľaniu sa na vzájomne obohacujúcom zážitku.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Galdíková, Lucia. KioX, deň štvrtý: Sloboda a hranice nového diváka. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/759.