Ivana HlubinováPST sa okrem importu súčasného tanca do Košíc zasadzuje aj o prezentáciu domácej scény, a tak v programe nechýbali ani lokálni umelci. Úvodným vstupom do festivalu bola už obvyklá akcia PechaKucha Night, kde prezentovali svoje aktivity práve zúčastnení tvorcovia. Tento koncept je výbornou možnosťou, ako divákov navnadiť a zároveň informovať o konkrétnom diele, umelcovi či iniciatíve.
Lajtmotívom festivalovej dramaturgie bolo životné prostredie. Aj preto sa podujatie okrem tradičného festivalového priestoru Tabačka Kulturfabrik realizovalo na viacerých miestach spojených s mestskou prírodou. Príkladom je site-specific projekt z produkcie PST Tanec pre vodu v Mestskom parku, ktorý pôvodne vznikol ako súčasť udalosti Global Water Dances každoročne organizovanej Labanovým inštitútom v New Yorku. Podstatou tejto akcie je prepojiť umelcov z celého sveta tak, že každý z nich vytvorí vlastnú choreografiu, ktorá tematizuje záchranu vody v lokálnych oblastiach danej krajiny. Tanečnice sa zúčastnili pôvodnej medzinárodnej udalosti v júni a choreografiu následne upravili pre potreby festivalu. Hlavným prvkomnovovzniknutého diela sa stalo mestské jazierko, ktoré symbolizovalo všetku vodu v krajine. Dielo malo až rituálny charakter a celá choreografia vyvrcholila piesňou, v rámci ktorej do diania zapojili divákov aj okoloidúcich.
S témou životného prostredia bolo úzko spojené aj predstavenie pre deti Stromy v areáli rekreačného strediska Anička. Tanečnice Katarína Rampáčková, Michaela Sabolová a Markéta Meďaš tu využili rôzne tvorivé postupy vrátane improvizácie. Prvá polovica diela pozostávala z choreograficky naštudovanej časti, v ktorej tanečnice pohybom znázornili činnosť orgánov ľudského tela (srdce, pľúca a končatiny). Pohyb sa pomocou svetla odrážal na plátne, kde bol prepojený s premietaním farebných fólií. Doplnený bol o hudobnú zložku, ktorá pozostávala z každodenných zvukov prírody. Následne sa tanečnice presunuli z interiéru areálu von do parku, kde si pohybové kreácie splynutia s prírodou vyskúšali aj detskí diváci. Ich nadšená reakcia a chuť zapájať sa bola sama osebe dostatočne výpovedná a poukázala tiež na dôležitosť tvorby divadelných aktivít pre detské publikum. Vďaka hravej forme sa mohli priučiť vzťahu k prírode a zodpovednému prístupu k svetu okolo nich.
Z lokálnych umelcov pôsobiacich prevažne v Košiciach uviedla na festivale svoje dielo Ariadna Vendelová. Podstatou performancie INNER SPACES sa stali schody v Tabačke – tanečnica ich postupne svojím pohybom skúmala. Okolo pásu mala obviazaný niekoľko metrov dlhý povraz, ktorý pohybom rozmotávala a mapovala tak svoju trajektóriu po schodisku. Jej bosé chodidlá kontrastovali s tvrdosťou železa a atmosféru celému dielu dodával padajúci dážď, ktorý zvyšoval u divákov napätie prameniace zo strachu z pošmyknutia tanečnice. Výsledkom sa stala inštalácia, ktorá pripomínala pavučinovú sieť. Po skončení si aj diváci mohli vyskúšať pomerne nebezpečné manévrovanie na klzkom schodisku medzi povrazmi.
V rámci československej tanečnej scény bol súčasný tanec zastúpený dvomi produkciami. Participatívnemu dielu Different? tanečníc Barbory Látalovej a Zdenky Brungot Svítekovej predchádzal festivalový workshop s lokálnymi aj zahraničnými tanečníkmi. Tento projekt mal premiéru ešte v roku 2016 v pražskom divadle Ponec a jedna z jeho verzií sa realizovala aj na festivale Kiosk 2017. Druhým dielom bol Bod spojenia,na ktorom slovenská tanečnica Roberta L. Štěpánková spolupracovala s umelcami z rôznych krajín. Tvorivý tím sa sústredí na hľadanie podstaty bytia prostredníctvom kombinovania tanca, akčného svetelného dizajnu a živej hudby. Výsledkom bol abstraktný ponor do kolektívnej mysle a znovu nachádzania spirituality. Dielo pôsobilo na všetky zmysly divákov a ponechávalo im veľký priestor pre vlastnú interpretáciu.
Okrem diela Different? bola jedinou zahraničnou produkciou na tohtoročnom festivale Etuda pre klavír a lano slovinskej umelkyne Danijely Zajc, ktorá vzniklo v spolupráci s košickým hudobníkom Branislavom Findríkom. Etuda mala charakter nového cirkusu s prvkami súčasného tanca, kde pohyb priamo súvisel so zvukovou zložkou. Základ scénografie tvorilo otvorené vnútro klavíra so strunami, nad ktorým viselo lano ako hlavný priestor pre akrobaciu. Performerka sa po celý čas snažila nadviazať dialóg so surovým zvukom klavíra prostredníctvom dotyku so strunami a na základe manévrovania s lanom. Napätú atmosféru medzi ňou a týmto hudobným nástrojom zároveň vystihla elektronická hudba hrajúca v pozadí.
Pre pandemickú situáciu prebehol štvrtý ročník MOVE Festu v pomerne obmedzenom režime, ktorý sa odzrkadlil aj na programe. Chýbali na ňom zahraničné produkcie, ktoré boli po minulé roky jeho obvyklou súčasťou. Organizátorom sa však podarilo aj napriek malej kapacite publika navodiť tvorivé prostredie, ktoré tento rok spočívalo viac v prehlbovaní vzťahu československej scény s tou lokálnou namiesto medzinárodnej prezentácie.
