Ako sa volám?

Inscenácia sa odohráva v podzemných priestoroch bývalého CO krytu. Javisko je malé, na scéne sa nachádza iba drevený stôl a dve stoličky, v pozadí mnoho káblov. V komornom priestore sú výkony Novodomského a Husovskej výrazné – herci sa neustále pohybujú, impulzívne na seba reagujú a živo gestikulujú. Dialógy sú civilné, a zároveň v sebe nesú dynamiku. Jednotlivé scény sú rámcované ako kapitoly, ktorých humorné názvy zaznievajú z voiceoveru – obyčajné scény zo života pomenované s pátosom a žánrovým zaradením, napríklad kapitola prvá: súčasná tragifraška, kapitola druhá: sebaspytná arcidráma, či konverzačná gastrogroteska, komediálny melodram, dramatické mystérium, rozhlasové pásmo (v tejto scéne sa postavy len zhovárajú, ale javisko nie je osvetlené, takže ich nevidno) a napokon posledná Michal a Veronika: repetitívna apoteóza.

V úvode sledujeme civilne oblečenú Veroniku, ako sedí na stoličke a je polievku. Zdá sa, že plače. Prichádza Michal a pýta sa, prečo plače. Ona odpovedá, že nevie. Muž povie: „Nezačali sme dobre.“ Žena na to: „Ale začali sme.“ Nasleduje diskusia o tom, že je nutné začať dobre. Táto debata reprezentuje stereotyp muža (logika, racio) a stereotyp ženy (emócia, intuícia). Muž potrebuje začať dobre, potrebuje rámec – presný začiatok a koniec. Žena sa v tomto prípade neupína na presné vymedzenie, tvrdí, že aj keď nezačali dobre, tak jednoducho už začali a že stačí „len tak byť“. V rovine správania sa je však stereotyp (mužské ako aktívne a ženské ako pasívne) vyvrátený, pretože muž reaguje podráždene, kým žena pokojne. Zo vzťahu dvojice je zjavné, že mužské a ženské elementy sa plynulo prestupujú a oba sú prítomné v správaní oboch pohlaví. V jednej scéne je to dokonca aj verbalizované – v situácii, kedy Veronika hovorí Michalovi, že sa uráža ako žena, na margo čoho sa on potom situačne urazí ako muž (a komentuje to, že v takom tlaku sa nedá vydržať). Tieto rodové stereotypy sú súčasťou každodennosti verejného aj súkromného života a práve humorným upozornením na ne, je možné si ich zakorenenosť a často aj nezmyselnosť uvedomiť.

Inscenácia poukazuje na to, že povaha človeka sa ukáže najviac práve pri blízkych. Vtedy sa prejavia hlboké emócie, ktoré môžu vychádzať na povrch v zdanlivo banálnych situáciách. Pri opakovaní leitmotívu – otázky „Prečo plačeš?“ – sa odkryje vnútro Veroniky, keď hovorí o tom, ako ju dojíma chlieb. Každý deň kupujú čerstvý chlieb, ale najprv dojedajú ten včerajší, takže vždy jedia starý chlieb prizerajúc sa čerstvému, ako tvrdne. Ženu dojíma, ako dlho už spolu nejedli čerstvý chlieb. Muž teda navrhne, aby si ho spolu dali, ale keďže čerstvý chlieb sa ťažko krája, lebo je mäkký, poreže sa a nadáva. Táto mikrosituácia z bežného života je excelentne výpovedná – hovorí o drobných, nepovšimnutých veciach a s nimi súvisiacich prehliadaných emóciách, ktoré sú ľudským rozmerom žitia a pomenúvajú iróniu každodennosti. Pár sa zhovára, či majú krízu. „Ja si myslím, že sme šťastní, len nevieme prečo,“ povie Veronika. Hovoria o terapeutovi, miestami však predstierajú, že ho nemajú, lebo tak im to poradil. Takisto im poradil, že vždy, keď sa niekto z nich zasekne, tak sa ho má ten druhý opýtať na svoje meno – a v priebehu inscenácie sa na svoje mená navzájom pýtajú ešte mnohokrát. Dookola: „Ako sa volám?“

Silnou stránkou inscenácie je najmä dramatický text Jakuba Nvotu – trefný, zo života, s ostrým, no stále ľudským humorom zachytáva mnohé témy. Napríklad susedské vzťahy, porovnávanie vlastného vzťahu s iným, sociálne siete a zverejňovanie svojho života, ale aj života svojho partnera, téma rodičov a ich nových partnerov, neschopnosť zmieriť sa s novou situáciou. Veľkou témou sú aj deti – obaja sú si neistí, takže debata je plná vyhýbavých formulácií, žena spomína spoločenský tlak – vyhýba sa stretnutiam s kamarátkami, lebo má stres, že jej oznámia, že sú tehotné, čo jej pripomína neistotu vo vlastnom vzťahu. Partneri analyzujú, či by boli ochotní priviesť deti do súčasného sveta a napokon padne zhrňujúce a jediné adekvátne vyjadrenie k téme: mať deti musí byť iracionálne rozhodnutie.

Neistota vzťahu je manifestovaná v scéne, v ktorej sa Veronika odniekiaľ vráti. Bola mesiac preč, Michal ju celý čas čakal, netušiac, o čo ide. Nechala mu totiž len lístok so znením: „Budem teraz chvíľu preč. Veronika.“ Ona k tomu povie, že keď odchádzala, viedla s ním dlhý rozhovor, v ktorom všetko vysvetlila (odohrával sa len v jej hlave) a bola z neho unavená, preto napísala taký krátky lístok. Potrebovala ten rozhovor viesť sama, pretože chcela len hovoriť, prípadné otázky či doplnenia druhej strany by ju rušili. Tento moment absolútne presne pomenúva neschopnosť komunikácie, jej absenciu a vnútornú izoláciu. Táto „jednostrannosť“ je ústrednou témou doby individualizmu. Pár vedie dlhú debatu o jej odchode a návrate, o tom, ako čas zvláštne plynie, keď na niečo čakáme, o tom, že ona nechce povedať, kde bola. Hovorí sa o potrebe mať niečo svoje, mať tajomstvo, nevysvetľovať sa – z čoho vyplýva pochopenie v prípade jednotlivca, ale sebeckosť v prípade dvojice. Rezonuje vzťahové trenie – o čo človek príde vo vzťahu, koľko si vzťah vyžaduje kompromisov a obetí, a aj napriek tomu do neho človek vstupuje a rozhodne sa kvôli tomu druhému veľa prekonať.

V poslednej kapitole sa Michal a Veronika vracajú z pohrebu psa, ktorý patril novej žene Veronikinho otca. Táto udalosť ich vedie k debatám o smrti, o tom, že celý život nás niečo zabíja, ale na smrť vlastne nemyslíme. Pýtajú sa, o čom uvažujú, keď uvažujú o smrti, kto z nich dvoch zomrie skôr. Žena vie, že ona, pretože jej muž chce byť vždy druhý, lebo je to pohodlnejšie a bezpečnejšie. Zo situácie vyplynie, že muž kúpil náhrobný kameň, aby mali čas premyslieť si, čo na ňom budú mať napísané a po debate s rôznymi nápadmi sa zhodnú, že len tak obyčajne: Michal a Veronika. Tesne po tejto debate oznámi Veronika Michalovi, že je tehotná. A rýchlo sa ho – podľa terapeutického návodu – pýta na svoje meno. On je v strese, pretože sa len teraz rozprávali o smrti a azda by to mohlo priniesť nešťastie. Je to moment, ktorý ukážkovo stelesňuje kolobeh života, konfrontuje zrod so smrťou, zosobňuje prirodzenosť oboch pólov. Uzavrie sa aj téma ukotvenosti v čase, keď zaznie: „My musíme začať od začiatku.“ Vrátia sa k úvodnej kompozícii, keď žena sedí a je polievku. Muž k nej príde, ich pohľady sú plné lásky a pokoja. Zaznie už len: „Teraz už vieme, ako to začína.“ Poslednýkrát padne otázka na meno a v tejto situácii sa karta obráti – otázku „Plačeš?“ položí žena.

Inscenácia je tradičnou konverzačnou komédiou, atypicky podelenou na kapitoly. Počas deväťdesiatich minút stihne preskúmať večné otázky života a smrti aj každodenné témy všedných dní. Herecké výkony Veroniky Husovskej a Michala Novodomského sú veľmi prirodzené a civilné, výborne zvládajú vzťahovú dynamiku harmónie aj nevyváženosti. Text plný situačných vtipov a bonmotov dvojica tlmočí v správnej miere a humor v jej podaní pôsobí veľmi pravdivo až očistne.

Režijne je dielo vyvážené, kombinuje precízne načasované dialógy s prirodzeným pohybom účinkujúcich. Výsledkom je inteligentná komédia, ktorá svojím vtipom i témou výrazne presahuje predstavu konverzačnej komédie ako druhotriedneho žánru. Dielo pôsobí autenticky a kultivovane. Ambícia súboru ponúknuť dospelému publiku niečo náročnejšie a premyslenejšie, no stále veľmi komunikatívne, je osviežujúca a zmysluplná.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová