Redakcia MLOKiKeďže ankiet typu “top” roka nikdy nie je dosť, ani MLOKi si nemohli nechať ujsť príležitosť zhodnotiť vrcholy a pády v kultúre roku 2017.
Miloslav Juráni
V roku 2017 bola špeciálne plodná snaha nadácie Post Bellum. Zberači novodobých príbehov robia tony neviditeľnej roboty. V dobe, v ktorej sa fakty prevracajú naruby, politici popierajú históriu a najpravdivejšie informácie má Jožo z Facebooku, sú autentické príbehy pamätníkov nádejou na zachovanie minulosti. Bez interpretácií spoločenských systémov, iba ako zápis pamäti jednotlivca. Rovnako záslužné sú projekty ako Ostrov hudby. Snahy katapultovať naše umenie do zahraničia sú podceňované. Možno hneď nebudeme nový Island alebo Flámi, ale máme na viac ako len byť neviditeľní.
Na opačnom konci rebríčka stoja slovenské „tance“ s kultúrou. Vylepšuje sa fungovanie politicky nezávislého Fondu na podporu umenia a do toho politicky volí nové vedenie Rozhlasu a televízie Slovenska. Jeden krok vpred, jeden krok späť. A takto neustále dookola.
Katarína Cvečková
Inscenácia Belgian Rules / Belgium Rules Jana Fabreho a jeho skupiny Troubleyn bola mojim top divadelným zážitkom – a to nielen roku 2017, ale asi aj celkovo všetkých mojich diváckych skúseností. Zo zahraničných “top-ov” pridávam aj budapeštiansky festival DunaPart4 – skvelo zorganizovaný showcase maďarského súčasného tanca a divadla, vďaka ktorému som sa zaľúbila do tvorby Csabu Molnára. Medzi udalosti slovenskej scény radím tohtoročné Dosky a úspech iného ako činoherného divadla (obzvlášť rýchly progres nového Nového divadla).
Za sklamanie minulého roka by som označila inscenáciu Obsession v réžii Iva van Hoveho v hlavnej úlohe s hviezdou Judom Lawom, ktorá hosťovala na festivale Wiener Festwochen (medzi nami, ani Brookov Battlefield nebol bohviečo…). Zo slovenskej scény by tých sklamaní bolo viac, ale to sa konštantne opakuje každý rok…
Lucia Lejková
Možno sa budem opakovať, ale z diváckych zážitkov radím medzi top súčasnotanečnú produkciu Boys Who Like To Play With Dolls o absurdnosti genderových stereotypov a ich pochybnom základe v choreografii aj interpretácii Terezy Ondrovej a Petra Šavela. Inscenácia je sama osebe už síce „starina“ (premiéra 2013), ale jej uvedenie bolo pre mňa jednoznačne vrcholom festivalu KioX 2017.
Z uplynulého roka ma obzvlášť tešia Dosky pre Luciu Korenú za výkon v Anne Frankovej (Nové divadlo) a Tomáša Mischuru v inscenácii Deň, keď zomrel Gott (Prešovské národné divadlo).
Zuzana A. Ferusová
V divadle ma hereckými výkonmi potešili Janko Morávek (Kráľ, r. Kalinka) a Petra Vajdová (Persona, r. Procházka). Vlastne ma dosť sklamalo, že im ušli Dosky. Srdcovkou tohto roka v kategórii inscenácia je Jánošík optikou Rastislava Balleka.
Knihou roka je pre mňa Únava materiálu Mareka Šindelku. Návrat k jednoduchosti, ktorou prehovára k najzákladnejším ľudským veciam, obraz Európy ako pustej, odcudzenej krajiny, to všetko vo mne zanechalo veľmi silný odtlačok.
Hudobnú radosť mi priniesol nový album gothic-rockovej skupiny The Last Days of Jesus. Májový krst v bratislavskom Randali okrem noviniek z The Last Circus ozvláštnili aj tanečnice z Bratislava Burlesque. V obľúbenom songu odznie niečo, čo láka človeka vziať si to za životné motto: „She is happy, because she died…“
Očarila ma tiež inštalácia Szilárda Bekeho: Pád z krajnice. Ešte stále sa dá vidieť v LAB Kunsthalle v Bratislave. Ponúka viacero interpretácií, no obstojí aj bez nich – ako príťažlivá „podívaná“ pre dospelé i detské oko.
Matej Moško
Top: Film prispel k zrušeniu Mečiarových amnestií.
Fail: Nový šéf RTVS.
Martina Mašlárová
Jedným z najväčších kultúrnych zážitkov roka 2017 (možno aj preto, že patrí k najčerstvejším) bolo pre mňa objavenie súčasného kubánskeho vizuálneho umenia. Bolo nečakaným pôžitkom zatúlať sa len tak do nenápadného grafického ateliéru, otvoreného pre všímavých okoloidúcich, pozorovať pri práci kubánskych grafikov a motať sa im popod nohy obzerajúc si ich tvorbu. Pod lismi tam vznikajú vtipné reflexie súčasného sveta spolu s ironickými komentármi gýčových výjavov z Kuby, ktoré sprostredkujú pohľadnice a suvenírové stánky. Vrcholom tohto druhu zážitkov bolo zablúdenie do dielne miestneho experimentálneho umelca, plnej bizarných inštalácií a koláží prevažne zosmiešňujúcich materializmus, túžbu po kráse či politické fenomény súčasnej doby. Výborný bol napríklad plagát Baracka Obamu s vročením jeho návštevy na ostrove a heslom – Cuba 2016 – yes, we came. Prekvitajú aj kubánske galérie – nový galerijný priestor s výstavou súčasného umelca Carlosa Martiela Fragmentos de memoria o identite človeka poznačenej koloniálnou minulosťou a diktatúrami by si zaslúžil viac než len letmý pohľad, mojím favoritom ale ostáva Museo Nacional de Bellas Artes. Kubánska obdoba SNG má skvelú zbierku moderného aj súčasného kubánskeho umenia. Z mien umelcov a umelkýň, ktoré som nikdy nepočula a tak som si ich musela zapisovať, som pripísala výkričník k Renému Ávilovi, Amelii Pelaez, Rubenovi Torresovi Llorcovi či Lazarovi Saavedrovi. Experimentálne, feministické, politické a angažované umenie zjavne obišlo hranice režimu. Čerešničkou na torte však bol večer v kultúrnom centre FAC – fabrike kubánskeho umenia. Multifunkčný kultúrny priestor, ktorého obdobou azda bude bratislavská Nová Cvernovka, je skvelým miestom na večernú dávku umenia v spoločnosti “kubánskej kaviarne”. Mladý kubánsky underground, alternatívni umelci, svieži dizajn, v každej sále iný program (od orchestrálneho koncertu filmovej hudby, cez improvizačné divadlo po interaktívny fotoprojekt) – Havana je vďaka FAC-u čosi ako Berlín Karibiku.
Z domácej kultúry sa aktuálne teším z úspechu mesačníka Kapitál, ktorý sa ešte len rozbieha, ale už získal inštitučnú i čitateľskú podporu. Myslím, že periodikum tohto typu na našom trhu už dlhšie chýbalo.
Mínusové body nedávam, lebo v porovnaní s failami v školstve či v porovnaní s rokmi, kedy sa do kultúry zamiešala politická cenzúra, bola 2017-tka pre kultúru až prekvapivo “nenegatívna”.
