Spomienkový optimizmus či kriticizmus?

Režisér a v tomto prípade aj autor textu (či skôr libreta) Marián Amsler sa neponoril do témy komunistickej totality prvý raz. Už v roku 2020 s DPM a Divadlom NOMANTINELS naštudoval hru Socializmus s teplou tvárou zameranú na život komunity LGBTI+ v období normalizácie, teda v období, ktoré niečo také „iné“ a „choré“, ako je homosexualita, nepripúšťalo. V Zlatej lýre hovorí o opaku minoritnej témy, o podujatí, ktoré sa stalo ikonou a bolo považované za výkladnú skriňu progresu československej populárnej hudby. Bez toho, aby Amsler so svojím inscenačným tímom siahal k prvkom dokumentárneho divadla, poukazuje na reálnu biedu, ktorá sa ukrývala za medializovaným leskom. Najmä v časoch husákovskej normalizácie, ktorá po Pražskej jari navracala našu krajinu ku konzervatívnemu nasledovaniu Sovietskeho zväzu, sa festival stal ostro sledovanou a kontrolovanou záležitosťou. Mnohí autori piesní a hudobní interpreti sa stretávali s cenzorskými prekážkami, niektorí mali priamo zákaz verejného vystupovania. Z uznávaných a talentovaných celebrít sa stávali prísne monitorovaní a perzekvovaní občania. Práve daň za slávu získanú aj vďaka Zlatej lýre je ústredným motívom Amslerovej inscenácie. Jej najsilnejšími momentmi sú strety privátneho osudu speváka (či jeho piesne) s politickými bariérami.

Amsler nadväzuje na poetiku Zlatej lýry a inscenáciu tvaruje do podoby koncertu. Jeho Zlatá lýra má formu hudobnej estrády s plynulým sledom piesní, počnúc tými z prvého ročníka festivalu (1966) až k časom jej úpadku v závere osemdesiatych rokov. Nejde mu ani tak o dejepisne dôslednú enumeráciu, než o voľnú repliku zábavného programu. Ten je však prerušovaný tým, s čím sa diváci na obrazovkách nestretávali – politickým pozadím. V tomto je Amsler histórii verný. Spevácke vystúpenia sú dynamickými inscenačnými vložkami so živou (a výborne zladenou) kapelou pod vedením herca a hudobníka Jána Cibulu. No pomedzi songy sa prizeráme ideologickým praktikám. Buď nám Ivana Kubáčková stelesňujúca niekoľkých konferencierov festivalu pretlmočí to, čo sa do kamery vtedy povedalo, aj keď to nadriadenými orgánmi vítané nebolo, alebo to, čo sa do éteru dostať nemohlo. Alúziu na dobovú atmosféru nám Amsler približuje aj cez živý videostream zo šatne umelcov. Vďaka tomu vidíme zásadný kontrast televíznej ilúzie plnej zábavy a príkrej reality. Najviac zasiahnu práve výstupy, v ktorých sa režisér nebál divadelne a v rámci umeleckej licencie rozvinúť problém konkrétneho songu či speváka/speváčky. Morálna sila Marty Kubišovej nepodvoliť sa politickému diktátu (hlavne v časoch ruskej invázie na Ukrajine jej vtedajšie slová a činy vyznievajú nesmierne aktuálne) či ľudský zlom Karla Černocha, keď pod hrozbou vymazania zo speváckeho sveta ohne chrbát, dokážu vypovedať dostatočne veľa o niekdajšej zvrátenosti doby. V podobnom zmysle je tvarovaná aj interpretácia Heleny Vondráčkovej, ktorá na rozdiel od Kubišovej pred normalizáciou pokorne sklonila hlavu a smelo tak mohla ďalej budovať hviezdnu kariéru. Jej pozícia bábky poddajnej režimu je tu stelesnená jednoducho, ale účinne. Počas spevu jej energického šlágru Malovaný džbánku ňou hýbe príslušník ŠTB, Vondráčkovú nasilu zviera v objatí a trasie ňou ako panákom bez kĺbov a svalov. Nevieme, či je to tanec, nevieme, či je to súlož. Vieme len, že keď ju pustí, tak na Vondráčkovej tvári je prítomný zmätok a asi aj nesúhlas s týmto obcovaním, ale ak chce tvoriť a vystupovať, nemá inú šancu, než byť poslušnou beznázorovou figurínou.

Lenže Amsler akoby sa nechal uchvátiť štýlom pesničkového pásma a historické kontexty a zvrhlosť manipulácie s človekom sa stávajú len sekundárnou záležitosťou inscenácie. Hudobné čísla zatláčajú inscenačný zámer. Napriek sile príbehov o jednotlivých politických zásahoch voči spevákom či celej súťaži sa inscenácia v závere približuje skôr k neprerušenému hudobnému defilé, v skratke sa snažiacemu dopovedať históriu súťaže. Nie je čas na väčšiu pauzu, na podrobnejšie vysvetlenie, ako tomu bolo v prvej časti inscenácie, ktorá končí približne v roku 1970. O kratšej časti dejín vypovedá zásadnejšie než rozsiahlejšia druhá polovica. Výnimkami sú len citovo silná scéna s Marikou Gombitovou či myšlienkovo drásavý a v aktuálnej politickej kríze viac ako aktuálny song Roba Grigorova Posledný valčík.

Kamerové zábery sú premietané na bielu scénu Laury Štorcelovej, ktorej jednoduchosť a funkčnosť odkazuje na pódiá Ladislava Vychodila, a zároveň výrezy v stenách asociujú vrchnú polovicu lýry. Archívne filmové dokrútky výborne vypovedajú o fenoméne festivalu tanečnej piesne, ale i o dobových kontextoch – dnes už tragikomicky, ale inscenačne výstižne vyznieva prejav Gustáva Husáka, ktorý tvorcovia púšťajú na oponu počas prestávky. No prvky live cinema sprostredkúvajúce náladu v speváckej šatni nerozvíjajú dianie, ani neslúžia k osobitým scénickým pointám. Až na prípad osobnosti Karola Duchoňa. Vidíme ho v dezolátnom opileckom stave, keď takmer netuší, kde sa nachádza. Lenže musí ísť odspievať Zem pamätá, a tak mu všetky ostatné postavy, ktoré sa ho v zákulisí pokúsili vzkriesiť, robia oporu počas vystúpenia. S vydesenými výrazmi za spevákovým chrbtom strážia jeho labilnú motoriku. Škoda, že podobných scén, keď sa plynulo rozvíja téma konkrétnej osobnosti (v tomto prípade ľudskej tragédie stvárnenej v nenásilnom komickom nadhľade) alebo dejinnej reálie, nebolo v inscenácii takto tvárne rozohraných viac.

Herecký ansámbel DAB-u už dávno presvedčil o svojich muzikálnych kvalitách. Niekedy však neladí fakt, že niektorí herci smerujú k priamej imitácii pôvodného interpreta, iní sú v podaní nezávislejší. To, čo je však na Amslerovej inscenácii vzácne, je nielen výborné vokálne pretlmočenie, ale i herecké zladenie súboru. Účinkujúci hrajú ako jedno kolektívne teleso, kde si nikto neuzurpuje herecký ani spevácky priestor. Text im neponúka psychologicky konzekventné postavy, každý tu stvárňuje niekoľko ikon populárnej hudby a súčasne typizované figúrky fanúšikov, kolegov či členov zákulisného tímu. Osobite zaujali najmä Nikolett Dékány ako hrdá rebelka Marta Kubišová či Mirka Brezovská, Andrea Sabová pri Rekviem Evy Pilarovej, no i študentka VŠMU Anna Dysko ako vitálne bezprostredná Helena Vondráčková či sladkastá Júlia Hečková. Ivana Kubáčková sa nedostala k speváckym partom, bola výhradne činohernou sprievodkyňou inscenácie v podobe viacerých konkrétnych konferencierov. V nich s humornou strojenosťou, ale i žoviálnou ľahkosťou verne asociovala reguly a móresy dobového moderovania. Najvďačnejším miestom jej úlohy bol rýchly záskok za neprítomného Duchoňa na Zlatej lýre 1978, keď najskôr „vypĺňala“ čas vtipmi, až jej kamuflovanie organizačného zmätku prešlo k spontánnemu odspievaniu songu Hrám tlmočeného vo výbornej podobe priznane trápnej chvíľky.

V časoch, keď kultúrne domy po celom Slovensku vypredávajú jukeboxové agentúrne muzikály pochybnej kvality, v ktorých umelecké ambície nahrádza záujem o finančný zisk, je nitrianska Zlatá lýra kultivovanou zábavou. Dielo, ktoré nepodlieza latku vkusu a ponúka príťažlivý retro závan. V záplave songov však z javiskového diania vyprcháva niečo podstatné. V inscenácii sa často hovorí o politickej šikane, neslobode slova, snahe aspoň cez pieseň vyjadriť osobný postoj a vyspievať sa z neho. Preto často pohybová štylizácia (v autorstve Stanislavy Vlčekovej) pripomína robotickú chôdzu, mechanickú činnosť. Napriek neprestajným deklaráciám politických pohlavárov o skvelom živote, kde nás železná opona chráni pred zahnívajúcim západným kapitalizmom, sa občania, vrátane umelcov, stávali nevoľníkmi režimu. Lenže v inscenácii sa načrtnutá téma postupne vytrácala. Cenzorské obštrukcie sú často stvárnené v ľahkej parodickej skratke. Juraj Ďuriš ako predstaviteľ politickej moci pravidelne telefonuje konferencierom a zakazuje im konkrétne verše či celé songy. Pritom herec groteskne ilustruje tie najnezmyselnejšie slová. Absurdita vychádzajúca z vážne myslených príkazov je tu stvárnená doslovnou absurditou. Tým dochádza k marginalizácii témy znásilňovania umeleckej slobody. Zo strachu predošlých generácií sa stáva nezáväzný posmech súčasníkov.

V absolútnom závere inscenácie vidíme zábery búrania budovy bratislavského PKO, kde sa odohrali mnohé ročníky Zlatej lýry a ako sprievodné slovo počujeme slávny prejav Václava Havla ako „naše země nevzkvétá“. S takým záverom sa dá len súhlasiť. Ani tridsať rokov po revolúcii naša zem neprekvitá. Amslerova inscenácia o tom hovorí výstižne. Akurát viac popovo nevinne než divadelne sugestívne.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová