Zuzana Poliščák ŠnircováUž po trinásty rok myslel festival Dotyky a spojenia aj na mladších divákov. Každoročne sa snaží vybrať, okrem „naj“ inscenácií pre dospelých, aj tie „naj“ pre deti. Organizátori si uvedomujú, že diváka je potrebné vychovávať od malička, a tak ho hneď kŕmia kvalitou. Tento rok festival uviedol viacero inscenácií, ktoré využívajú v príbehu motív putovania a návratu k východiskovému bodu. Putovať za niečím a niekým je v príbehoch pre deti bežný jav, výnimočným ho môže ale urobiť zaujímavé spracovanie. Dôkazom sú predovšetkým pozoruhodne poňaté dramatizácie, ktoré sa na festivale predstavili od utorka do štvrtka.
Hneď úvodná inscenácia Zhavranelí Bratislavského bábkového divadla priniesla nový pohľad na klasickú rozprávku Boženy Němcovej, ktorú zdramatizoval Jozef Mokoš. Režisér inscenácie Peter Palik preukázal i tu svoj špecifický charizmatický rukopis. Podarilo sa mu z rozprávky o siedmich zakliatych bratoch a jednej sestre vytvoriť obraz o rituáloch našich predkov. Tmavá scéna, do toho kostýmy s farebnými akcentmi, tvárové masky, práca s predmetom, živá hudba, spev a tanec, to všetko sa snúbi do magických obrazov. Režisér umne využil princíp návratu ako živý odkaz na slávnosti slnovratu (všetko sa začína a končí v jednom bode). Úvod a záver inscenácie tvorí emotívna scéna pálenia Moreny. Kým v úvode ide o symboliku vyháňania zimy, v závere sa postavy zbavujú škodnej osoby, ktorá sa premieňa na morenovú bábu. Známa rozprávka o sestre a siedmich havranoch sa v podaní bábkového divadla stáva čarovným príbehom o sile vyslovených slov a o nezištnej láske.
Inscenácia manželov Jelínekovcov s názvom Hop!, ktorú uviedlo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, je primárne určená pre batoľatá a deti do troch rokov. Na rozdiel od iných batolárií je zameraná viac na príbeh. V úvode sa objaví mama zajačica Hopová s dcérou Elou. Po tom ako sa Ela mame stratí, sama sa pokúša vrátiť domov a na tejto svojej ceste stretáva aj ďalšie zvieratká žijúce na farme. Vtedy sa zapoja do príbehu aj deti pomocou drevenej škatuľky, ktorá je súčasťou sedenia. V nej sú ukryté podložky s hlavolamami. Napríklad, keď Ela stretne mačku, deti v škatuľke nájdu príslušnú podložku, na ktorej je namaľovaná. A potom zisťujú ako mačke rozsvietiť oči. Diváci tak počas predstavenia delia pozornosť na veľký otočný dom, ktorý má na každej stene iný chlievik, na škatuľku a na plyšovú Elu a jej mamu. Inscenácia je k deťom citlivá, no zabúda, že ide o tvory hrabivé – keď dostanú šancu, zhrabnú všetko, čo majú na dosah. Účinkujúci tak na festivalovom predstavení zostali prekvapení, keď „živej“ Ele zmizla „plyšová“ Ela. Zároveň nie správne rátajú s tým, že deti tohto veku presne rozumejú, čo od nich chceme. Hry s doštičkami v krabičke sú lákavé, ale je na ne vyhradený iba určitý čas, kým sa v príbehu neprejde k inému zvieratku. Ela chodí aj pomedzi deti a pomáha im s úlohami, čo však miestami pôsobí takmer ako kontrola.
Bábkové divadlo Žilina priviezlo naopak inscenáciu venovanú tínedžerom – Tracyho tiger. A že to nebol hocijaký tiger. V prvom rade nebol saroyanovsky príbehový, ale zato veľmi príťažlivý, plný humorných nuáns. Režisérka Katarína Aulitisová stavila na jednoduché výtvarné znaky a metafory. Základnými rekvizitami boli kartónová škatuľa a porcelánová šálka, ktorá symbolizovala snahu hlavného hrdinu stať sa najlepším ochutnávačom kávy. Hercom stačil jednoduchý, čistý priestor, projekcia a práca so zvukmi. Režisérka zobrazila tigra alias čierneho pantera len pomocou hry svetiel, alebo živých tiel, či jednoduchého vrčania. Prúžkované tričko, ktoré si v priebehu inscenácie vymenia takmer všetci herci, dokazuje, že všetci sme Tracy a všetci máme svojho tigra. Vystupovanie z rolí a ich striedanie robí inscenáciu dynamickou a hravou, drobné detaily dopĺňajú nevypovedané. Celok je akýmsi odkazom, že pri hľadaní svojho cieľa nemáme zabúdať na lásku.
S programom pre deti som sa lúčila inscenáciou Labyrint prísloví Divadla Ludus. Kamil Žiška sa spolu s kolektívom autorov podujal zdramatizovať nedramatický, vyše storočný text Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia Adolfa Zátureckého. Aby vety prísloví nevyznievali príliš umelo, snažili sa tvorcovia zasadiť dej do špecifického priestoru. Odrazovým mostíkom pre edukatívnu a zároveň hravú putovačku sa stala jaskyňa. Traja mladí ľudia v nej uviaznu bez mobilného signálu, ergo bez internetu a možnosti zavolať si pomoc. Nájdu knihu, ktorú podľa povesti musia vrátiť do rannej rosy Kráľovi jaskyne. Ak by to nespravili, celá jaskyňa sa zrúti. Postava kráľa sa zrkadlí aj v iných osobách, ktoré na svojej ceste mladí ľudia stretávajú. Umne a nápadito ich stvárňuje jeden herec (Lukáš Tandara), ktorý sa neustále prezlieka a mení nielen svoj výzor, ale i charakter. Scény sú vystavané tak, aby oplývali humorom a boli vizuálne príťažlivé. Asi preto majú deti najväčší zážitok z projekcie farebných svetiel na biele plátno a zábavne vystavanej situácie s učiteľom – jedna z postáv, na ktorú stratená trojica natrafí.
Inscenácie pre deti, ktoré sa na tohtoročnom festivale stretli, boli veľmi príťažlivé a zároveň podnetné. Tvorcovia ukázali, že putovať sa dá skutočne rôzne. Každý mal svoj pohľad na to, ako sa vysporiadať s dejom či témou aj ako priblížiť danej vekovej kategórii svoj pohľad na predlohu. Miestami sa s niektorými dá polemizovať, avšak všetky inscenácie majú potenciál zanechať stopu aj po odchode z divadla. Možno aj vďaka tomuto raz z našich detí vyrastú umenia chtiví a po kvalite bažiaci dospelí diváci.
