Marek GodovičFestival Drama Queer tento rok prešiel výraznou zmenou. A to nielen v podobe novej graficky príťažlivej webovej stránky, vývojom prešla aj dramaturgia. Tentokrát sa orientovala na vyzretejšie inscenácie a skúsených tvorcov a performerov.
Pre festival bola preto určite škoda, že narazil na jesenné obdobie, ktoré je v Bratislave nabité kultúrnym dianím. (Odzrkadlilo sa to nielen na celkovej návštevnosti, ale zároveň to prispelo k tomu, že i ja som videl iba jedno predstavenie, aj keď ich určite za pozretie stálo viac.) Hlavný program pritom ponúkol rôznorodé produkcie: od klasickejšej činohry ako Portrét Doriana G. (Slovenské komorné divadlo Martin) cez performancie (STOP FUCKING SMILING Tomáša Procházku a Lýdie Petrušovej pod hlavičkou Divadla NUDE) a monodrámy (Ich bin solo – Opera falsa e intacta, D’epog) až po predstavenie súčasného tanca akým bolo Entropy Jiřího Bartovanca.
Tanečník Jiří Bartovanec nie je v českom kontexte neznámy. Napriek tomu, že sa preslávil najmä spoluprácou s nemeckou choreografkou Sashou Waltz, i na domácej scéne už realizoval ako choreograf niekoľko pozoruhodných inscenácií. „Mít odvahu být outsiderem,“ tak znelo zadanie, na základe ktorého vytvoril sólo Entropy pre České centrum v New Yorku.
Dielo sa primárne zaoberá predsudkami, hranicami, ktoré tanečníka obklopujú, a ktoré chce posúvať. Napriek jasnému námetu pôsobí performancia dramaturgicky nesúrodo – môže za to zrejme nedôsledná práca s množstvom rekvizít, rôznorodosť spracovaných tém a pohybového slovníka. V priestore sa nachádza súprava reproduktorov, ktoré vytvárajú fyzickú aj zvukovú bariéru určujúcu atmosféru preformancie i prejav performera. Podlaha je pokreslená slovami a čiarami, ktoré vymedzujú rôzne hranice – alegorické i doslovné. Priestor ako klietka, z ktorej sa usiluje performer dostať, chce zo seba zmyť predsudky, pocity podradnosti, oslobodiť sa z pozície outsidera a oživiť niečo, čo je ukryté v ňom, vďaka čomu by sa stal reálnym a skutočným. To sú asociácie, ktoré sa tisnú do podvedomia pri sledovaní performancie. Zvuky, slová, náznaky hlasnej hudby, všetko tlačí performera do submisívnej polohy, z ktorej sa chce vymaniť. Jeho boj je však taký urputný, že chvíľami sa divák stráca a nedokáže vnímať význam videného.
Sýrsky performer Medhat Aldaabal, ktorý miesto Bartovanca tancoval na hosťovaní v Bratislave, sa v sóle navyše akoby len hľadal. Na jednom mieste dochádza k interakcii s divákom (v Prahe to bola napr. tanečná kritička a teoretička Nina Vangeli, v bratislavskej repríze ľudskoprávny aktivista Laco Oravec), ktorého performer dotykom vyzve, aby si sadol na stoličku. Neskôr s ním tancuje pomalý duet. Ide o citlivý dialóg, nadviazanie kontaktu s divákom, kedy by sa mohlo zdať, že sa prelomila akási hranica a performancia sa zbaví svojej nezrozumiteľnosti. Ani to však nepomohlo.
Otázne je aj používanie rekvizít v záverečnej časti: performer hádže priestorom šípky, tie potom pozapichuje do čelenky, ktorú si nasadzuje na hlavu. Alebo hádže na zem melón, v ktorého rozbitých zvyškoch sa následne pohybuje. Polonahé telo strieda niekoľko štylizovaných kostýmov. Vyzerá to tak, že za všetkým sú skôr chvíľkové inšpirácie. Nie je podmienkou, aby im divák doslovne rozumel, ale mal by v nich predsa len byť aspoň zárodok logiky. Tú performancia Entropy miestami postráda…
