Dočkáme sa niekedy šťastného konca?

Najnovšia inscenácia divadla Uhol_92 Happy End v réžii Alžbety Vrzgula je o manželstve, no zastrešuje širšie spektrum tém, ako sú maskulinita vs. feminita, pohľad na ženskú samostatnosť naprieč históriou ľudstva a naratívy, akými sa o ženách hovorí od čias gréckych mýtov, ktoré sú považované za piliere našej civilizácie, majú teda dodnes podstatný vplyv aj na našu spoločnosť.

Ocitáme sa na mieste, kde sa má odohrať svadba – výzdoba je slávnostná, no pomerne striedma až tuctová – na podobnej svadobnej veselke ste už určite boli aj vy. Zadnú stenu pokrývajú nariasené a navrstvené závesy v zelenomodrých odtieňoch (scénografia Laura Štorcelová), na boku sa pripravuje svadobná kapela. Keď na scénu postupne prichádza ženích – Cowboy (Peter Ondrejička), nevesta – Amazonka (Lenka Libjaková) a nevestina slobodná kamarátka – Siréna (Veronika Husovská), začne sa pred nami rozvíjať rozprava, ktorá sa točí okolo otázky – predstavuje uzavretie manželstva zo všetkých strán sľubovaný happy end? A čo potom? Má manželstvo ešte vôbec zmysel?

Vrzgula výrazne pracuje s odkazmi na popkultúru najmä prostredníctvom réžie – inscenácia je plná prevažne popových hitov deväťdesiatych a nultých rokov, ktoré režisérka trefne vkladá to jednotlivých momentov. Napríklad keď Amazonka nahnevane hovorí o tom, že vo všetkých mýtoch, ktoré sa tradujú generáciami, sú hrdinami výlučne muži, spieva Survivor od Destiny´s Child; keď Cowboy opisuje model, podľa ktorého fungovali boybandy, predstavujúce vtedajšie mužské idoly, spieva I Want It That Way od Backstreet Boys. O hudbu sa stará živá kapela (Miloš Bulík a Peter Kunzo), ktorá je po celý čas nonšalantne pripravená z boku javiska reagovať na podnety od herečiek a herca. Hity odznievajú v rôznych aranžmánoch od ich country verzií až po „medieval style“. Inscenácia je tak na pomedzí činohry a akéhosi pop-muzikálu a aj keď to môže znieť pofidérne, Vrzgula dokáže aj tento žáner naplniť kvalitným obsahom. A my si pri tom ešte aj podupkávame nohou.

Nevesta je vo Vrzgulinej interpretácii Amazonkou – prototypom „nahnevanej mladej feministky“, ktorá si v deň, keď má urobiť „veľký krok“ a spečatiť svoj vzťah manželstvom, uvedomuje všetky jeho klady, ale najmä zápory a historicko-kultúrne nánosy. Lenka Libjaková ju stvárňuje ako sebavedomú ženu zvažujúcu situáciu, v ktorej sa ocitla, z každej strany. Dokáže vyjadriť úprimnú nervozitu, napätie, ale aj pochopiteľnú zlosť plynúcu z odmietania zmieriť sa so stavom vecí, respektíve s jej postavením. Do zúfalstva ju privádza práve sobáš a bájny happy end – je to koniec jej nezávislého ja? A čo ak bude všetko úplne inak, než dúfa? Bude ich láska dostatočne silná na to, aby ich vzťah vydržal aj potom?

Ženích je v inscenácii zobrazený ako Cowboy – muž s pevnými zásadami, „provider“, zástanca mužnosti. Postupne však odhaľujeme aj jeho slabosti – zborenie obrazu tvrdej maskulinity dostáva aj jeho do pochybností, či žije správne. Okrem toho rád pečie. Ale alfa samec predsa nepečie… Čo s tým? Peter Ondrejička sa úlohy Cowboya zhostil so suverenitou priemerného bieleho muža, jeho takmer standupový výstup má dobré tempo, veľmi zdarne balansuje na hrane vážnosti a sebairónie. Do jeho postavy Vrzgula trefne koncentruje črty a problémy súčasného mužstva. A robí to so suverenitou slovenskej etablovanej režisérky – každý si v tom nájde kúsok svojej pravdy a ešte sa na tom aj pobaví.  

Akousi protiváhou budúceho manželského páru je Siréna, typ ženy, ktorý by sme mohli nazvať „jej slobodná kamoška“ – ohroziteľka daného stavu vecí, „rebelka“, podozrivá. Je nad vecou, je single a ukazuje, že sa to dá aj inak, hoci aj ona prechádza procesom hľadania svojho životného nastavenia. Klišé o túžbe žiť tu a teraz spočiatku prijala bezvýhradne, až neskôr si uvedomuje, že žiť podľa seba nemusí korešpondovať so všeobecnou predstavou väčšinovej spoločnosti. V inscenácii ju predstavuje Veronika Husovská, ktorá s Uhlom_92 spolupracuje prvýkrát. Sirénu interpretuje ako nezávislý živel, je iná ako Amazonka, hoci sa v mnohom stretávajú. Inakosť dáva najavo aj cez pohyb (často je „vykrútená“, nahnutá), k čomu jej v závere dopomôže aj výzor – wet look, vďaka ktorému vyzerá, akoby naozaj práve vyšla z mora, a rovnako jej kostým, ktorý sčasti tvorí rybárska sieť. Režisérka tak už otvorene odkazuje k démonickej bytosti z mytológie – Siréne, ktorá z mora lákala mužov svojím spevom do záhuby. (Čo iné by asi tak mohla chcieť žena, ktorá odmieta manželstvo, nebodaj aj rodinu, všakže.)

Vrzgula v inscenácii ponúka široký pohľad na tému mužsko-ženských zväzkov aj naratívov a tradícií, ktoré ľudí aj v dnešnej dobe zväzujú. Vďaka odľahčenej interpretácii je Happy End zábavný aj záživný, lepšiemu plynutiu inscenácie a zúženiu témy (ktoré by prospelo aj jej údernosti) by azda pomohlo menej vsuviek a vysvetliviek rôznych antických či popkultúrnych javov a pojmov, ktoré sa zobrazujú aj na obrazovkách po bokoch javiska a miestami zahlcujú divácku pozornosť. Pri množstve informácií sa potom môže stať, že medzi nimi zaniknú pozoruhodné pasáže samotného textu – napríklad tá, keď Vrzgula odkrýva pokrytectvo mýtu o únose Európy a zároveň glosuje súčasnú európsku politiku, ktorá len s nevôľou prijíma tých a tie, ktoré sú na úteku, prípadne si zo svojej rodnej krajiny nesú traumatické zážitky a radi by v Európe našli svoj nový domov, či aspoň získali pomoc. Zeus sa podľa mýtu premenil na zdanlivo skroteného nežného býčka a zalíškal sa mladej žene Európe len preto, aby ju následne uniesol, znásilnil a opustil. Text ďalej pokračuje: „Európa s nebezpečnými brehmi odvtedy neznáša všetkých, ktorým sa to stalo. Pohodlná, kultivovaná, bohatá, uzavretá, nedosiahnuteľná, traumatizovaná.“ Budú mať rozhovory o vzťahoch, manželstve, o tom, ako to mať v partnerstve správne „nastavené“, niekedy koniec? A bude šťastný? Happy End Uhla_92 naznačuje, že niektoré otázky sú večné a každý si ich musí zodpovedať sám. Úvahy nad osobnými vzťahovými problémami by však nemali úplne vytlačiť na okraj tie celosvetové – aby sme popri plánovaní toho šťastného konca nemuseli čeliť koncu sveta samotného.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová