MLOKi

Rozchádzať sa v plyši

Pohodlne sa usadíme do plyšového ležadla, pustíme si meditačnú hudbu, zhasneme svetlá… a poďme sa rozísť. Rumunská režisérka Ioana Păun a slovenská performerka Marta Blašková v imerzívnej performancii The Breakup sprostredkujú zážitok z rozchádzania, neporozumenia, vzájomného vzďaľovania sa. Uviedla ju platforma Batyskaf.

Dielo je vytvorené pre dvoch divákov alebo diváčky, ktorí a ktoré sa stávajú jeho aktívnymi a jedinými účastníkmi/čkami. Celým procesom ich sprevádzajú inštrukcie na tablete. Objasňujú im situáciu a navádzajú, aby na ňu reagovali – verbálne aj emočne. Príbeh je jednoduchý  ̶  dve osoby (ich mená aj rody sú neutrálne) majú vzťah na diaľku. Jedna osoba (Alex) má poranené koleno a čaká ju operácia. Druhá (Charli) je v zahraničí a pracuje na vytúženom výskumnom projekte. Nemá preto čas na svojho partnera/ku, tobôž možnosť vziať si voľno a prísť domov. Obe teda potrebujú opateru, (emočnú) podporu a najmä pochopenie ich aktuálnej situácie. Ich potreby a možnosti sa však v tomto momente nestretávajú. Otázkou teda je – rozísť sa, či nie?

Účastníci/čky zastupujú uvedené postavy. V tmavej miestnosti sa navzájom nevidia a komunikujú jedine cez chat (každý dostane svoju klávesnicu) alebo hovor (slúchadlá a mikrofón). Do konverzácie postupne vstupujú ďalšie okolnosti – o Alex/a sa po operácii príde starať bývalý partner/ka, Charli sa podarilo dohodnúť si voľno a prísť domov, ale až neskôr, ako je treba. Všetky tieto situácie si musia postavy vykomunikovať. Miestami je ťažké odhadnúť, kam až v tejto fiktívnej spontánnej debate môžeme ako účastníci zájsť, aby sme nevybočili z naplánovaného príbehu (napríklad sme v konverzácii dospeli k riešeniu, no inštrukcie v tablete nás následne vrátili k východiskovej situácii, čím sa ilúzia narušila). Napriek tomu práve v rovine komunikácie, teda nutnosti prejsť si konfliktnou situáciou a vydiskutovať ju, dielo funguje. Podnecuje aj introspektívne úvahy, ako sa v danej situácii zvykneme správať a zvážiť, či sú naše rozhodnutia logické a dostatočne empatické voči druhej osobe aj nám samým. Vzniká tu však aj istý rozpor. V teoretickej rovine sa totiž vieme v konfliktných situáciách zachovať „správne“, no problém zvyčajne nastáva, keď naše racionálne uvažovanie prevýši to emočné, ktoré v prípade performancie reálne prítomné nie je.

Aj v tejto konfliktnej situácii sa nás tvorcovia a tvorkyne snažia dostať do komfortného stavu. V slúchadlách hrá meditačná hudba a sedíme na pohodlnom plyšovom ležadle, vďaka čomu nám klesá hladina stresu. Schopnosť empatie ešte väčšmi podporuje tvorivý tím tak, že v slúchadlách počujeme aj tep druhého účastníka/druhej účastníčky zachytený pomocou merača na nohe. Riešenia situácie a celková komunikácia (aspoň v našom prípade) sú možno aj vďaka tomu zmierlivé, racionálne, no v niečom vzdialené realite.

Vo výsledku je po celý čas prítomný pocit istého odstupu, a to napriek tomu, že ide o imerzívne dielo. Hoci sa tvorivý tím snaží jednotlivé emócie sugestívne navodiť cez telesné pocity – napríklad na začiatku nás hlasová nahrávka viedla k tomu, aby sme lokalizovali, kde v tele cítime strach či hnev –, v tomto prípade to nestačí. Tablet nás pritom v konverzácii často navádza písať práve o svojich pocitoch. Daná situácia ale pre mňa nie je reálna, človek na druhom konci je neznámy, a teda tento rozchod vo mne skutočné emócie nevyvoláva, môžem si ich len predstaviť. Keď ma tablet vyzýva reagovať, môžem sa buď zahrať na niekoho, kým nie som, alebo sa snažiť predpokladať, ako by som sa asi cítila v danej situácii. Moje reálne, autentické ja však do „hry“ plne nevstupuje.

V závere sa má pár rozhodnúť, či chce vo vzťahu pokračovať, alebo nie. Pointu celého procesu vidím však skôr v záverečnom monológu, ktorý má formu akejsi meditácie. Účastníka/čku vedie pokojný hlas (Marta Blašková) k odstupu od seba samých a uvedomeniu si, že všetci si nesieme svoje bremeno – sklamania z minulých vzťahov a očakávania tých budúcich. Vedie nás k uvedomeniu si univerzálnej potreby rešpektu a ocenenia od partnera/ky aj svojej vlastnej hodnoty. Viem si predstaviť, že táto sekvencia môže byť silná, ak podobnú situáciu riešime v reálnom živote a potrebujeme odísť, zanechať vzťah, ktorý nenapĺňa naše potreby. Možno som len nebola v stave, kedy sú tieto témy pre mňa dôležité a projektovanie si vlastných situácií – či už minulosti alebo súčasnosti – až tak nefungovalo. Ktovie, možno si naň spomeniem práve vtedy, keď to bude treba. Zatiaľ však pre mňa toto dielo fungovalo len na úrovni zážitku  ̶  sugestívnej hry na niekoho iného.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Anna Zajacová


Koncept a réžia: Ioana Păun
V spolupráci: Marta Blašková
Set design: Matěj Sýkora
Coding: Boris Vitázek
Grafika: Alice Voinea
Produkcia: Projekt Batyskaf

Premiéra: 25. február 2024, Kultúrne centrum P*AKT