Pamätajte na vojnu!

„Čo sa v svete deje, bože môj!“ znejú úvodné clivé riadky ľúbostnej ľudovej piesne o mladíkovi, ktorý opustí svoju milú. Môžeme len hádať, či „iba“ odišiel k inej, alebo ju zanechal navždy, pretože padol v boji. Na vojnu však musel „onehdá“ narukovať nielen „frajírek“, ale i brat, syn, otec, sused. Nebolo to dávno, keď mal takmer každý Slovák osobnú skúsenosť s vojnou. Tá sa vryla pod kožu a do tiel i ženám, ktoré ostali doma a čakali, či sa ich najmilší ešte niekedy vôbec vrátia domov.

Inscenácia Folklore not War × Nech žije vojna?, ktorá vznikla v produkcii zoskupenia Uhol_92, pripomína sté výročie konca prvej svetovej vojny. Režisérka Alžbeta Vrzgulová sa na tému vojny rozhodla pozrieť cez prizmu slovenských ľudových tradícií. Na pozadí folklórneho dedičstva skúma prieniky so súčasným svetom, ktorý je ozbrojenými konfliktami doslova zaplavený.

Scenár je koncipovaný najmä z citátov z knihy Rozpamätávanie: Prvá svetová vojna jazykom prastarých otcov a materí. Dopĺňajú ich úryvky z reportážnych kníh o vojne v Sýrii – Denníky z Rakky, či z knihy Ireny Brežnej o rusko-čečenskej vojne Vlčice zo Sernovodska. Inscenátori upozorňujú na to, že pocity obyčajných ľudí počas vojnového vyčíňania sú vždy rovnaké.

Prostredníctvom bohatosti jazyka a jeho nárečí z rôznych kútov našej krajiny spoznávame osudy jednotlivých ľudí, ktorých sa dotkla vojna. Ich hlasy volajúce po normálnom živote a láske sa k nám prihovárajú z listov adresovaných priateľom či rodine. Audionahrávky cez hlas Lukáša Latináka sprostredkúvajú hlboko zakorenené prianie prežiť a opisujú každodenný boj o holý život autenticky a bez prikrášlení. Fragmenty spomienok odrážajú i mylné predstavy o víťaznej vojne, ktorá prinesie slávu. Mnohí pred prvou svetovou vojnou túžili po nevšednosti a jej hrôzostrašnosť ich lákala. Predstavovali si ju úplne inak. „Bohatšiu na farby a osobnú statočnosť. Skutočnosť bola (i je) však oveľa prozaickejšia: realitou je vždy nárek a plač.“

Trojica mladých diev (Kaťuša Gurová, Zuzana Sehnalová, Viera Šedá) v dlhých sukniach a bielych tielkach sa vyjadruje najmä spevom, tancom a citáciami úryvkov z vybraných diel úzko spätých s vojnovým besnením. Tvoria inštinktívne obrazy, stupňuje sa dynamika ich pohybov a v nich prejavujú svoj nesúhlas a odpor k vojne a jej mašinérii. Násilie sa pretavuje do faciek, búchania a úderov do vlastného tela. Šedá sa opiera o stenu, znejú trhané tóny husľových strún a vzniká napätie, ktoré sa stupňuje s každou novou mŕtvolou na bojisku. Zavše odniekiaľ zaznejú zvuky kvapkajúcej vody, inokedy hučia delá. Hrkocú i plechové hrnčeky, ktoré sú zároveň i mementom padlých vojakov. Hudba (Stroon) tvorí významnú časť celej atmosféry. Scéne (Alžbeta Kutliaková) dominuje hlina rozsypaná na javisku, z ktorej performerky postupne vytvárajú jeden veľký spoločný hrob.

Dievčatá sa v istej chvíli zomknú dokopy, akoby hľadali chýbajúce ľudské teplo. Postupne si rozpletú vrkoče a stanú sa z nich lesné divožienky. Ich pohyby sú ešte dynamickejšie a drsnejšie. Choreografiu (Zuzana Sehnalová) ovládne napodobňovanie nabíjania zbraní a paľby, hľadanie si úkrytu či zvíjanie sa na zemi. Ozývajú sa výkriky a rachot pušiek. Čierny závoj ako smutná koruna smrti sa týči na hlave jednej z tanečníc/performeriek, vo chvíli keď sa zmieta v tanci pomedzi plechové hrnčeky porozhadzované na zemi a naráža do nich.

„Človek sa vo vojne automaticky stáva beštiou a stráca súcit, napriek tomu, že vzduchom lietajú kusy tiel a ranení kričia,“ pripomínajú desivosť vojnového šialenstva tvorcovia inscenácie. „Tak čo, toto je tá, nech žije vojna? Čo, už sa z nej netešíte?“, pýta sa na záver s výčitkou v hlase Kaťuša Gurová. A zúfalý pohyb proti vojne, zúrivý tanec nad telami obetí sa môže skončiť.

Témy: 

Bibliografický záznam: Galdíková, Lucia. Pamätajte na vojnu!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 17.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/908.