(bez)mocné islandské konštelácie

Spočiatku čisto herecké zoskupenie DPM sa po inscenácii Strachopudi rozhodlo jej režiséra Mariána Amslera angažovať do pozície umeleckého šéfa. Koncom roka 2019 odpremiérovali ich druhú spoločnú inscenáciu - (bez)mocní. Súbor sa v nej pod vedením Amslera opäť pokúsil pracovať s novou formou inscenovania a často využívaný princíp koláže kratších či dlhších činoherných výstupov tentokrát doplnili aj prvky súčasného tanca.

Tvorivý tím v inscenácii využíva najmä neformálny jazyk, civilný herecký prejav a minimum javiskového konania. Spočiatku nesúvisiace výstupy sa postupne začínajú formovať do samostatne rozvíjajúcich sa príbehov konkrétnych štyroch postáv. Je tu aktivistka, ktorej pole pôsobnosti je obzvlášť na internete, mladá žena unikajúca z násilníckeho vzťahu, agresor s traumou z detstva a muž utekajúci pred samotou do prostredia alkoholu a techno párty. Postavy sú vytvorené na mieru konkrétnych predstaviteľov, vďaka čomu ich herci a herečky dokázali veľmi dobre uchopiť. Zároveň je však škoda, že sú obsadení do rolí, v akých ich už viac-menej poznáme.

Tomáš Pokorný ako maskulínny flegmatik a latentný alkoholik pracuje najmä s mimikou a „ledabolosťou“ rečového prejavu. Zvýrazňuje snahu svojej postavy tváriť sa odosobnene, ako napríklad, že ho netrápi samota, nechýba mu odcestovaný kamarát a každovečerné oslavy ho napĺňajú šťastím. Zlomí sa, až keď na jednej z nich takmer zomrie a následne si začne priznávať skutočné pocity, čo Pokorný kreuje zjemnením celkového vystupovania. Kristína Svarinská pristúpila k svojej postave nežnej ženy, ktorá však dokáže nájsť silu k odporu, najmä cez silnú vnútornú emocionalitu. Tá sa prejavuje v malých nenápadných gestách či dlhých intenzívnych pohľadoch, keď sa snaží pochopiť správanie svojho priateľa. Pavol Šimun ho hrá ako neurotického muža, ktorý potláča stupňujúcu agresiu. Postupne ale stráca kontrolu nad svojím správaním a od milého tónu prechádza k výbuchom hnevu a násilným fyzickým útokom. Herec v inscenácii významotvorne pracuje aj so svojím nižším vzrastom, keď sa v dialógoch doťahuje na vyšších kolegov a svoju neurotickosť tak interpretuje ako komplex. Najoriginálnejšou postavou je internetová bojovníčka Adelgulda Barbory Andrešičovej. V jej monológu dokázal Amsler spolu s herečkou presne vystihnúť súčasné trendy na sociálnych médiách a vytvoriť veľmi komický obraz o človeku, ktorý sa entuziasticky rozplýva nad vlastnou snahou zachrániť svet – aj keď len obyčajným ťukaním do klávesnice. Andrešičová pracuje prevažne s preexponovanými emóciami. Jej postava všetko extrémne prežíva, takmer až plače šťastím či veľmi rýchlo a vzrušene rozpráva, čo neraz vytvára vtipné a trefné pointy.

Z inscenácie je citeľná najmä osobná angažovanosť tvorivého tímu k otváraným témam. Ide o situácie, ktoré sú akoby vystrihnuté z bežného života mladého človeka. Amsler si v pozícii autora textu zvolil najmä súčasné príťažlivé témy ako klimatická kríza, internetoví trollovia, korporačný život, vyhorenie či hľadanie samého seba. Ústrednou sa pritom stáva téma prítomná už v samom názve, a to pocity bezmocnosti a z toho plynúce násilné dokazovanie si svojej nadradenosti. Prejavuje sa snahou postáv vyjadriť vlastný názor či nájsť životné poslanie a presadiť sa v kolektíve. Je to napríklad jednoduchá scéna pracovnej prestávky na fajčenie, počas ktorej sú herci na scéne na seba natisnutí, vzájomne poprepletaní a musia si takmer vybojovať svoj priestor. Predstavujú masu sebavedomých, beznázorových ľudí a iba varírujú repliky o tom, ako sú všetci so všetkým „OK“. Preruší ich až Šimunov výbuch hnevu, po tomto vybočení zo zaužívaných štruktúr sa všetci s pohoršením rozídu. V tomto smere sa tvorivému tímu darí vystihnúť v krátkych a často úplne obyčajných replikách pocity jednotlivca v rámci vzťahov či celkovo v spoločnosti.

Leitmotívom inscenácie sa stal Island ako bájne miesto, kde človek nachádza zmierenie aj seba samého. Amsler cez Island niekedy vtipne a inokedy trochu vykonštruovane v texte prepája jednotlivé príbehy (napr. internetoví vs. islandskí trollovia). Island je tiež dôležitou súčasťou scénického konceptu v rámci videoartu Emílie Ondriašovej. Scénu tvorí veľmi čistý priestor — biely baletizol a štvorcový pôdorys rámujú steny z bielych žalúzií. Zábery prírodných úkazov pripomínajúce islandské scenérie (ľadovce, sopky a pod.) sú premietané práve v zadnom pláne scény na členitý a nestabilný povrch žalúzií a rovnako aj na telá hercov. To obrazy dekonštruuje a jednotlivé fragmenty sa tak iba postupne spájajú do konkrétnych celkov. Projekcie môžu preto pôsobiť aj ako katastrofické prírodné výjavy súvisiace s načrtnutou témou klimatickej krízy. Premietané sú aj vyobrazenia galaxií, ktoré zaplavujú javisko a dodávajú inscenácii oproti minimalistickým činoherným výstupom nasýtenejšiu, až sci-fi atmosféru. Konštelácie hviezd možno tiež chápať ako určujúcu formu koláže jednotlivých scén – osobné príbehy by tak mali tvoriť celkový obraz súčasnej spoločnosti.

Istú poetickosť civilným a miestami až drsným verbálnym scénam dodávajú tanečné výstupy (autorka choreografie Zuzana Sehnalová), ktoré ich nepravidelne pretínajú. V kontexte celej inscenácie nenastáva medzi pohybovými a činohernými výstupmi tvorivý dialóg. Tanec väčšinou iba kopíruje už vypovedané. V činoherných výstupoch sa herci snažia zachytiť vnútorné prežívanie daných situácií, a tak sú choreografie ako vyobrazenie ich emočných stavov či pnutia medzipartnerských vzťahov iba zdvojením už predtým komunikovanej myšlienky. Napríklad pri hádke násilníka so submisívnou partnerkou nasleduje choreografia s pohybovými krokmi, ktoré varírujú hladenie a nehu so strkaním a pretláčaním.

V inscenácii (bez)mocní dokázal Amsler v jednotlivých momentoch vystihnúť súčasnú dobu cez rôzne formy ľudského správania. Snažil sa sem však vtesnať veľké množstvo celospoločenských a hlavne trendových tém, ktorých sa inscenácia vzhľadom na množstvo a šírku záberu vo výsledku iba okrajovo dotýka. Zároveň je zrejmé, že DPM pokračuje vo svojej snahe skúšať nové postupy, vstúpiť do nepoznaných vôd a otvoriť sa aj iným divadelným formám. Napriek snahe prepájať jednotlivé situácie, témy a formy však v tejto inscenácii zostali ich konštelácie zatiaľ skôr roztrieštené.

Bibliografický záznam: Pavlačková, Diana. (bez)mocné islandské konštelácie. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 26.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1063.