Ako pomôcť slovenskej dráme a dramatikom „v kríze“? Prestaňte snívať o spasiteľovi, dramatici sú medzi nami

 

V nedávnom rozhovore som dostala od redaktorky otázku, či sa slovenskej dráme a dramatikom darí, lebo jej sa zdá, že je to z roka na rok lepšie. Nevedela som v rýchlosti odpovedať. Renesancia súčasnej slovenskej drámy u nás ešte stále nevypukla. Debutovala som v roku 2007 a moja prvotina Havaj bola uvedená v roku 2011. Naposledy uviedlo moju hru slovenské kamenné divadlo (odhliadnuc od adaptácií a hier pre deti a mládež) v roku 2012. Obe hry sa dodnes, i keď už na míle utekajúc od svojej pôvodnej podoby, hrajú. Darí sa teda súčasnej dráme? Aké sú požiadavky na slovenského dramatika? A kto vás musí za dramatika (dramatičku) označiť, aby vás slovenská divadelná obec aj začala tak vnímať?

Redaktorke som nakoniec odpovedala, že novej slovenskej dráme sa nedarí lepšie, že je to len snaha pár jednotlivcov novú drámu uvádzať, ale nie je stabilnou súčasťou dramaturgie našich divadiel. Redaktorka chcela vedieť odpoveď na klasickú otázku, či sa divadlá boja, že diváci o novú drámu nebudú mať záujem, na čo som odpovedala, že neviem, či sa boja, ale v Prešovskom národnom divadle máme práve skúsenosť, že divák chce vidieť divadlo, ktoré je reflexiou súčasnosti a záujem je veľký, občas až zarážajúci.

Nechcem týmto textom vyjadriť výčitku voči kamenným divadlám, ktoré novú drámu systematicky neuvádzajú. Chcem len poskytnúť jednoduchý návod a pohľad mladej dramatičky na to, čo by slovenskej dráme pomohlo. Nemyslím, že cesta a osud slovenských dramatikov je zakladať si vlastné divadlá, aby sa dramatikmi mohli stať. A titul dramatik by nemal byť vyrytý za celú generáciu na jeden monolit.

1./ Rozhodnúť sa byť dramatikom

Za mojich študentských čias bolo štúdium na VŠMU orientované viac na réžiu a dramaturgiu a len postupne pribúdali predmety určené dramatikom. V okolitých ročníkoch sa bojovalo o to, kto pôjde na réžiu, nikto nepovažoval písanie súčasných textov za dostatočne atraktívnu zložku divadla, všetci chceli interpretovať klasiku. Mne išlo vždy najlepšie písanie a preto som sa v istom momente  rozhodla, že chcem písať a byť dramatičkou. Rozhodnutie vyhraniť sa bolo veľmi dôležité, pretože som sa mohla začať sústrediť na osvojovanie si remesla, i keď často ako samouk. Cítila som jazyk a dialóg, ale ešte mi chýbala  schopnosť výstavby dramatickej situácie a charakteru, a tak som šla systémom pokus – omyl. Absolvovala som workshopy so Studlarom, Ravenhillom, niekoľko dôležitých semestrov s Olekšákom, v poslednom ročníku pribudol Pavlac. Poslali ma do Wiesbadenu a kade tade, ale u nás nevznikali superliahne mladých dramatikov po vzore Anglicka, Nemecka a hoci aj Rumunska, z ktorého Cărbunariu Rumuni silno tlačili doslova do celej Európy. Pri prvých prezentáciách na verejnosti som sa skôr hanbila, keď na mňa, dvadsaťročnú, pozerali – o nej máme hovoriť, že je dramatička? Alebo keď som bola na zahraničných fórach najmladšia. Mala som skôr pocit, že som na týchto akciách omylom. A hoci som sa postupne oťukala občas mi to pripadalo tak, že na festivaloch často ide viac o „novú európsku drámu alebo veľký podvod“.[1]

Myslím, že mladým a začínajúcim dramatikom by pomohlo, keby sme ich za dramatikov považovali, prejavovali voči nim menej nedôvery, dali im väčšiu spätnú väzbu na ich prácu. Dramatik by sa mal u nás začať chápať ako jeden z architektov spoločnosti, komentátor doby, zaznamenávač hodnôt spoločnosti a jej lakmusový papier. Po Morálke 2000+ prišiel názor, že je to dôkaz krízy slovenskej drámy. Ale Morálka 2000+ ani Desatoro neboli projekty, do ktorých by boli divadlom oslovení súčasní dramatici, zameriavali sa na hodnotové výpovede súčasných režisérov. (Aj keď som v kød-e čítala, že Rázusovej text do Desatora som písala ja.) Možno už prišiel čas pripraviť v SND projekt, v ktorom by defilovali práve dramatici, ak má diskusia o dôkazoch krízy slovenskej drámy začať a ak novú drámu prestane valcovať móda štvorhodinových adaptácií.

2./ Uvádzať, uvádzať, uvádzať

Najviac sa dramatik naučí, ak sú jeho texty uvádzané a neexistuje väčšia škola a satisfakcia, ako vnímať svoj text cez dych vedľa sediaceho diváka či energiu celého publika. Niekedy sú to muky, počas ktorých zažíva momenty kolektívneho pocitu trápnosti, inokedy salvy smiechu či sekundy maximálneho sústredenia. To všetko môže dramatikovi darovať viac poznania ako dva semestre autorského seminára (ktorý je nemenej podstatný). Jeden zo zmysluplných projektov Divadelného ústavu Dramaticky mladí je mojím pokusným laboratóriom, v ktorom skúmam podmienku – počuť a vidieť svoj text – a jej vplyv na rast autorských kvalít mladých dramatikov.

Pred vznikom definitívnej verzie hry textu maximálne pomáha jedno verejné inscnenované čítanie , počas ktorého si autor vie odsledovať slabšie miesta textu, ako aj otestovať prvé reakcie interpretov a publika. Najviac sa dá naučiť vďaka uvádzaniu textov, úzkej spolupráci s režisérom aj hercami a praktickému testovaniu istých autorských postupov.

3./ Fungujúca divadelná agentúra, fungujúci divadelný trh

Aby vznikol dopyt po slovenskej dráme, mal by vzniknúť aj trh, ktorý by jej mysterióznu existenciu prakticky dokázal. Už len príklad českej agentúry DILIA ukazuje, aké jednoduché a dôležité je zverejňovať na svojej stránke anotácie hier so žánrovým zaradením a uvedením počtu a pohlavia osôb. Zatiaľ čo LITA žije len z paušálu odvádzaného kamennými divadlami a RTVS, autorom neponúka žiadne agentúrne služby, ktoré by viedli k zvýšeniu záujmu a vôbec znalosti o súčasnej slovenskej dráme. Na začiatok by stačil štvrťročný newsletter zasielaný dramaturgom divadiel a režisérom, ktorí si na požiadanie môžu novovznikajúce texty vypýtať. Momentálne neexistuje žiadna systematická edičná činnosť, hoci vo forme zošitov, ktoré poznáme z divadelných knižníc a ktoré tiež kedysi vydávala LITA. Keď sa o novej dráme a nových dramatikoch nebude vedieť, texty zapadnú prachom na harddiskoch ich počítačov a mnohé z nich si nikto nikdy neprečíta, ani neuzrú divadelné dosky. (Pokiaľ si autor nezaloží vlastné divadlo.)

4./ Preklady do angličtiny a iných jazykov

Jeden preklad do angličtiny môže niekedy nečakane naštartovať uvedenie v zahraničí. Hra Single radicals bola vďaka tomu uvedená v Maďarsku a na jeseň bude uvedená v Poľsku. Vďaka dobrému anglickému prekladu si hru mohli prečítať režiséri, ktorí sa k nej náhodne dostali, a následne ju uviesť. (Hru mi ochotne preložila Margaréta Cvečková.) Len pár mesiacov potom, čo Wécélógy vyšli v antológii slovenskej drámy v ruskom preklade, siahlo po nich divadlo v Kazachstane. Možnosť dať si preložiť hry minimálne do angličtiny s podporou niektorej inštitúcie by viacero dramatikov určite rado využilo. Slabému textu preklad nepomôže, ale preklad môže potvrdiť aj to, že doma nikto nie je prorokom.

Veľmi si prajem, aby slovenskej novej dráme prestali ubližovať subjektívne sny o tom, ako by mala vyzerať. Ona len zaznamenáva dobu a je taká, ako jej to umožníme my, inštitúcie, kritici, samosprávy, divadlá. Prestaňme snívať o tom, že tu postavíme moderný dom, aký sme videli niekde v Nemecku. Ľudia by možno nevedeli do takého domu zo začiatku ani vojsť, a už vôbec nie v ňom spláchnuť záchod. U nás sa žilo v kolibách a dreveniciach, v mestách, kde na rozlet ducha tlačí nízkosť budov a od detstva sme sklamaní z „výšky“ miestnej vysokej školy. Už ma nebaví večná prezentácia slovenskej zakomplexovanosti – ako trápne to pôsobí som si uvedomila pred pár rokmi na festivale MESS v Sarajeve, kde som konečne videla niekoho ešte viac zakomplexovaného, a to Bosniakov organizujúcich konferenciu o bosnianskej dráme „in transmission“.

Vytvorte pre dramatikov developerský priestor a oni vám to do pár rokov v kvalite svojich textov zaznamenávajúcich pominuteľnosť súčasnosti, ale aj nadčasové ťažoby ducha, vrátia. Nechajte ich postaviť vlastné domy. (Tri prasiatka sa tiež poučili až na vlastných stavebných pokusoch.)

Nehľadajte hĺbku v monotónnom hipsterskom stláčaní jedného klávesu na očnom nerve, nepovyšujte liatie mlieka do kávy na umenie. Vykašlite sa na večné otupovanie ilúziami o tom, aké by malo byť to, čo má prísť a vyslobodiť nás z krízy a biedy slovenského ducha. Začnite písať!

 
[1] Ide o odkaz na knihu (pozn. red.) - NIKČEVIĆ, Sanja. "Nová európska dráma" alebo veľký podvod: ako koncom 20. storočia využili začínajúceho autora na to, aby sa európskemu divadlu nanútil britský trend násilia. Bratislava : Vydavateľstvo Jána Jankoviča, 2007. 152 s. ISBN 9788089030323.

 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Zakuťanská, Michaela. Ako pomôcť slovenskej dráme a dramatikom „v kríze“? Prestaňte snívať o spasiteľovi, dramatici sú medzi nami . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 22.1.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/559.