Kiosk 2020 No.2: Patológie dnešného stavu

Očakávaný trinásty ročník festivalu Kiosk sa podobne ako veľa iných podujatí musel prispôsobiť nečakanej pandemickej situácii. Vo výsledku mal však od instantnosti, ktorú hlásal v tohtoročnom podtitule, ďaleko. Dokonca by sa dalo povedať, že sa festival posunul v rámci koncepcie o kus dopredu.

Aj tento rok bol Kiosk zameraný na experimentálne a presahové podoby súčasného tanečného a divadelného umenia, no od posledných ročníkov sa líšil väčšou intervenciou do verejného priestoru mesta. Organizátori zrejme vzali na vedomie podnety z minuloročnej záverečnej diskusie Vyhoreli sme, či nie?, kde sa riešila aj otázku ďalšieho smerovania festivalu a jeho priblíženie k žilinskému divákovi. Paradoxne aj vďaka pandémii sa festival konečne otvoril aj širšiemu okoliu a miestnemu žilinskému divákovi. Príkladom progresívnejšieho prístupu k programu a súčasne reakcie na pandemickú situáciu boli aj performatívne, diskusné a prednáškové prechádzky či predstavenia a inštalácie pre jedného diváka. Rovnako možno vnímať projekt Obyčajné divadlo pre Limbovú festivalovej performatívnej skupiny Guides, ktorý priamo spočíval v narúšaní každodenného priestoru okolo nás.

Guides – tento rok v zložení Inga Zotova-Mischkin, Roman Zotov-Mischkin a Tomáš Janypka – postavili na sídlisku Solinky na kopci uprostred panelákov vlastný, do detailov zariadený príbytok, ktorý obývali počas celého festivalu. Dom navrhnutý architektom Jurajom Gáborom nemal steny, takže obyvatelia okolitých panelákov i festivaloví návštevníci mohli po celé tri dni sledovať, čo sa deje vo vnútri. Performeri tu žili rovnako ako oni – svojím (zdanlivo) každodenným životom. V rámci programu si Guides pozvalo na „návštevu“ aj ďalších kioskových umelcov – napríklad Máriu Danadovú, Petra Šavela či Nelu Kornetovú, s ktorými rozvíjali performatívne improvizované akcie. Z pohľadu intervencie umenia do verejného priestoru bol tento projekt v rámci festivalu jedným z najintenzívnejších, a to nielen dĺžkou trvania, ale aj obsahom. Zatiaľ čo festivalového diváka zaviedol na celkom nové, okrajové miesta Žiliny, obyvatelia sídliska zažili podnetnú hru na každodennosť.

Po dramaturgickej stránke bol celý program poprepájaný spoločenskými témami, ktoré sa týkali klimatickej krízy, medziľudských vzťahov či našej individuality a osobnej zodpovednosti. Práve klimatická kríza a jej dosah je čoraz akútnejším problémom a jeho reflexia na javisku je jedným zo spôsobov, ako ho dostať do povedomia ľudí. Napokon, Kiosk je festivalom, ktorý sa snaží súčasné dôležité spoločenské témy otvárať naprieč všetkými ročníkmi.

Jasným príkladom takejto spoločenskej a ekologickej aktivizácie prostredníctvom tvorby je brnianske zoskupenie D´EPOG. V podobnej téme sa niesla aj ich inscenácia Séria, séria, séria, séria, ktorá je navyše postavená na zneistení diváka a prekračovaní zaužívanej funkcie „dívania sa“. Počas trojhodinového predstavenia tvorivý tím predkladá kolážovité útržky stavu dnešného sveta, ktoré odkazujú ku komunikačnej, informačnej a konzumnej presýtenosti. Roztrieštenosť konania performerov na scéne kladie veľké nároky na vnímanie diváka – ako celok performerov nestíha a ani nemá stíhať sledovať. Významové presahy sú obsiahnuté v každej vete, v jednotlivých obrazoch či v konaní. Kostýmy v podobe fitness oblečenia odkazujú k neustálemu tlaku na výkon, ktorý však vedie k neúnosnosti a následnému vyhoreniu. Zmena nastáva približne v polovici, keď kolotoč vnemov utíchne a na obrazovke sa začne načítavať aktualizácia, ktorá doslova skúša trpezlivosť všetkých v miestnosti. Prechod k úplnému tichu a tme prichádza postupne a viacero ľudí z miestnosti odchádza. Čo nastáva po načítaní 100 %? To, pred čím sa nedá ujsť. Členovia zoskupenia D´EPOG na čele s divadelnou režisérkou Luciou Repašskou nestoja o zaliečanie sa divákovi a nie sú od neho nijako závislí. Svojou tvorbou ho vedome dostávajú do nepríjemných situácií a manipulujú tam, kam chcú. Na konci však paradoxne necítime manipulatívne podvedenie, ale určitý stav otvorenosti.

Rovnako ako pred klimatickou zmenou, neujdeme ani pred vlastnou konečnosťou a smrteľnosťou. Takéto existenciálne témy na festivale reflektovali viacerí umelci, a to celkom odlišnými prístupmi. Desaťminútová performancia Petra Mazalána a Andrása Cséfalvaya s názvom Prasvetlo/Urlicht bola určená iba pre jedného diváka, čím priamo zapadla do tohtoročnej koncepcie prispôsobenej pandémii a zároveň tým sprostredkovala divákovi celkom nový druh zážitku. Dielo sa odohrávalo v úplnej tme a celému dianiu dominovalo pianové sólo Urlicht Symfónie č. 2 od Gustava Mahlera. Divák počas performancie prekračuje hranice svojej intimity a stáva sa doslova súčasťou diania na scéne. Hoci viac ako na scéne sa toho deje v jeho vnútri, kde sa necháva unášať myšlienkou vlastnej konečnosti. V inscenácii zoskupenia T.I.T.S. s názvom Tumor: Karcinogénna romanca zasa smrť visí nad človekom ako neuchopiteľná hrozba. Tému vyrovnávania sa s rakovinou pretavili performeri Nela Kornetová a Jaro Viňarský do nadľahčenej a žánrovo ťažko definovateľnej formy. Počas celého predstavenia sa striedali pocity smiechu a zhrozenia – vtipné karaoke o nenaplnenej láske vystriedalo negustiózne jedenie kuraťa pripomínajúceho tumor ako demonštrovanie vzájomného požierania sa, ktoré je často prítomné aj v partnerskom vzťahu.

Vyhorenie jednotlivca bolo síce leitmotívom minulého ročníka, ale v programe sa téma objavila aj tento rok. Najviac zrejmá bola v sóle Timeout Burnout Lukáša Bobalíka. Predstaviteľ najmladšej generácie tanečnej scény pod dramaturgickým a režijným vedením Maje Hriešik podnetne prepojil tanec s fyzicky aj psychicky náročným športom, akým je tenis. Bobalíkovi na scéne po celý čas robili spoločnosť tenisové loptičky ­– nadväzoval s nimi spojenie, balansoval s nimi na rakete, dôsledne ich odrážal o okolité siete. Z jeho správania bolo zjavné, že loptičky symbolizujú niečo, na čom mu veľmi záleží. Pohyby prispôsoboval nevyspytateľným pohybom loptičiek – tento krehký vzťah odzrkadľujúci jeho vlastnú stabilitu však následne pretvoril do vyčerpávajúceho a monotónneho hádzania loptičiek o siete, ktoré tvorilo väčšinu predstavenia. Narastajúca intenzita vyčerpania prechádzala postupne aj na divákov, ktorí boli rozostúpení v krátkej blízkosti po oboch stranách telocvične. Bobalíkovu snahu udržať loptičku neustále na rakete a nevypadnúť z hry je možné interpretovať aj ako neustálu snahu nevypadnúť z rýchleho životného kolobehu, navyše v spoločnosti, v ktorej sa čoraz viac tlačí na výkon. Celé predstavenie sprevádzala klasická hudba v podaní Petra Mazalána a Jakuba Mitríka, ktorá tvorila popri dialógu medzi športom a umením ďalší obohacujúci kontrast.

Kiosk bol od svojho začiatku festivalom, na ktorom má výrazné miesto osobné stretávanie sa (nielen) členov umeleckej komunity. Preto bola predstava, že by sa mohol tento ročník konať v dištančnej forme, pomerne nezvyčajná, ale zároveň zrejme pomohla organizátorom otvárať úplne nové prístupy k programovej dramaturgii. Hoci si do poslednej chvíle nikto nemohol byť istý tým, či sa festival naozaj bude konať vo svojej fyzickej podobe, paradoxne bol tento ročník nakoniec jedným z najintenzívnejších. Zásluhu na tom mal nielen fakt, že sa Kiosk presunul do viacerých miest Žiliny, ale dôvodom bol aj program festivalu – obsahom i formou experimentálnejší a inšpiratívnejší ako po minulé roky. I keď intenzitu festivalovej atmosféry zrejme zvyšoval aj fakt, že sme si všetci na vlastnej koži vyskúšali trojmesačnú sociálnu (aj umeleckú) izoláciu.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Hlubinová, Ivana. Kiosk 2020 No.2: Patológie dnešného stavu. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 24.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1118.