Malá inventura 2020 No.2

Spolek Tisícihran: Tanky na plovárně (foto R. Houzar)Matěj Samec a Apolena Vanišová: Aluminiová královna (foto A. Černá)Zuzana Burianová a Johan: A kde ty bydlíš? (foto V. Staif)MIR.THEATRE + PLATA COMPANY: Prefaby (foto O. Helcer)Profitart: Roselyne (foto V. Brtnický)Depresivní děti touží po penězích: Maryša (mlčí) (foto archív súboru)

Festival ako vizitka doby, v ktorej žijeme

Druhá polovica programu festivalu Malá inventura 2020 sa vyznačovala viacerými témami, cez ktoré sa dajú jednotlivé inscenácie uchopiť. Ich spoločným charakteristickým znakom bol i nový prístup k divadelnej tvorbe, pre ktorý je príznačné stieranie žánrových hraníc, experimentovanie s novými technológiami či popieranie zaužívaných konvencií klasickej činohry.

Obzretie sa za novodobou históriou 

Prekvapením festivalu bola pre mňa inscenácia dokudrámy Tanky na plovárne Spolku Tisícihran, ktorá bola zavŕšením ich trilógie z dejín 20. storočia. Dielo s podtitulom Dospívaní v 60. letech o udalostiach v Československu z tohto obdobia je spracované hravou a podnetnou formou a i keď je primárne určené pre deti základných a stredných škôl, dokáže si podmaniť aj dospelého diváka. Hlavnú rolu v ňom hrajú neherci, ktorí prezentujú svoje osobné skúsenosti a zážitky doplnené o dobové materiály z archívov. Inscenácia teda neponúka iba opätovné scénické prevedenie všeobecne známych faktov o roku 1968, ale príbehy pamätníkov, ktorí majú stále čo povedať. Keďže sú spomínané udalosti zobrazené očami jednotlivca, inscenácia vytvára dôvernú atmosféru a navodzuje autentické emócie, vďaka ktorým sa lepšie prihovorí práve k mladému divákovi.

Novodobú históriu si ako ústrednú tému vybrala aj režisérka Apolena Vanišová, ktorá sa v inscenácii Aluminiová královna zamerala na druhú rusko-čečenskú vojnu. Nechala sa voľne inšpirovať rovnomennou knihou reportérky Petry Procházkovej pozostávajúcej zo spovedí šiestich žien, ktoré v daných oblastiach žili a starali sa o svoje deti. Na to, aby ich uživili, zbierali a následne predávali hliník – odtiaľ pochádza aj názov. Hlavnou postavou je Elza z Čečenska, ktorú režisérka v inscenácii dáva do kontrastu s bližšie nedefinovanou a vymyslenou postavou ženy – tá oslavuje 30. narodeniny a jej jediným problémom je bolesť zuba. Obe hlavné postavy stvárňuje herečka Johana Schmidtmajerová. Pridaná postava zdôrazňuje rozdielne vnímanie života v rizikových oblastiach, ktoré sú sužované vojnou, a pohodlného života vo vyspelých krajinách v mieri. Bolesť zuba vyznieva oproti každodennému boju o život ako banalita – v danej chvíli ju však postava prežíva zdanlivo rovnako. Dôležitou súčasťou inscenácie je Čečenka Sijeda Azarová, ktorá dlhodobo žije v Prahe. Hneď na začiatku dotvára smutnú atmosféru inscenácie čečenskými piesňami, ktorými dopĺňa Elzinu výpoveď. Nápaditou stránkou inscenácie je aj scénografia – javisku dominuje veľký koberec zo sypkého materiálu, ktorý je podobný asfaltu, a na plátne za ním je v určitých momentoch premietané akvárium plné vody. Na jej povrchu sa opäť ocitá sypký materiál ktorý, keďže je ťažší ako voda, pomalým pohybom padá na dno a vytvára sugestívnu animáciu. Tá odkazuje na čečenský príbeh, ktorý počula Sijeda Azarová od svojich starých rodičov a ktorý je v danej oblasti pomerne rozšírený. Padajúce kúsky asfaltu symbolizujú povrch krajiny, ktorý stojí na rope a tá, akonáhle sa celá vyťaží, vytvorí prázdne miesta, do ktorých sa Čečensko začne prepadať. Inscenácia je príbehom jednej statočnej ženy a zobrazuje prostredie plné každodenných prekážok v boji o prežitie, ktoré si my, rovnako ako vymyslená postava, nevieme ani len predstaviť.

Príkoria zdieľaného bývania

Témou viacerých festivalových inscenácií bolo spoločné a zdieľané bývanie, ktoré je pre dnešný trend zdražujúcich sa podnájmov čoraz aktuálnejším problémom, a to najmä vo väčších mestách. V inscenácii A kde ty bydlíš? sa režisérka Zuzana Burianová zamýšľa nad bývaním v zdieľanom priestore – s rodinou, kamarátmi, alebo s úplne cudzími ľuďmi. Inscenácia pozostáva z troch paralelných príbehov a poukazuje na absurdné situácie, ktoré vyplývajú z daného konceptu bývania. Zobrazuje situácie, ktoré vychádzajú z komunikácie a nastavenia pravidiel v domácnostiach a sú vtipné práve preto, že ich všetci dobre poznáme. Absurdnou sa však po chvíli stáva celá inscenácia, keďže jej dominuje príliš mnoho tematických podnetov a nie vždy vtipných gagov, ktoré spoločne nevytvárajú zmysluplnú a dostatočne ucelenú výpoveď.  

Téme bývania sa venuje aj autorská výtvarno-zvuková inscenácia Prefaby Dominika Migača. Scénický tvar sa odohráva v zmenšenej podobe v jednej z miestností Veletržného paláca za prítomnosti iba niekoľkých divákov. Celá akcia prebieha na stole, za ktorým sedí Dominika Migač v drevenej maske a všetko dianie ovláda rukami. Dej sa sústredí na každodenný život v panelákovom dome, ktorého architektúra ovplyvnená komunistickým režimom je nám všetkým dobre známa. Na stole je položená miniatúrna verzia paneláka s prierezom do vnútra, kde môžeme vidieť, čo sa deje v každej jednej domácnosti. Zmenšená napodobenina tohto typu bývania je výtvarne do detailov prepracovaná. Znázorňuje bežný život v dome – zapínanie svetiel v jednotlivých izbách, pohyb výťahu, tlmenú vravu, štekot psa, či zvuk televízie. Obraz je prepojený s autentickými zvukmi, ktoré suplujú akékoľvek slovo či postavy. Odosobnené od ľudského prvku sa tak stávajú hlavnými postavami príbehu, z bežných či nepovšimnutých sa menia na výnimočné a priťahujú našu pozornosť.

O vnútornom svete žien

Veľký ohlas na českej performatívnej scéne vyvolalo dielo s názvom Roselyne tanečnice Cecile de Costa, ktoré malo v Studio Alta premiéru na jeseň minulého roku. Autorské sólo je intímnou výpoveďou, pre ktorú je charakteristické najmä minimalistické a precízne spracovanie. Na javisku po celý čas figuruje iba jeden biely gauč a pobehujúca Roselyne, ktorá sa skrýva za obrovský izbový kvet. Spoza neho sa nám prihovára a prostredníctvom slova a minimalistického pohybu hľadá svoje miesto vo svete. Samu seba vykresľuje ako perfekcionistku, ktorá len ťažko tuší po čom túži a vo svojich rozhodnutiach je nestála. Pocity neistoty častokrát odzrkadľuje rozpoltenosť jej slov a následných činov. V jednej chvíli hovorí, ako si nesadne na biely gauč a o malú chvíľu sa na ňom ocitne. Dôležitú úlohu zohráva repetitívnosť jej slov a spevu, ktoré v niektorých momentoch pôsobia ako zaseknutý magnetofón. Cecile dokázala dať každému jednému pohybu zmysel a svoje pocity neistého postavenia voči spoločnosti prevtelila do veľmi pôsobivého scénického tvaru, kde úprimnosť a otvorenosť voči sebe samej a divákom hrá zásadnú rolu. Neviditeľné spojenie medzi sebou a divákmi na konci zdôraznila aj vykuknutím spoza kvetináča. Pozrela sa nám do očí, čím potvrdila, že si za všetkými vyslovenými myšlienkami stojí.

Súbor Depresivní děti touží po penězích sa na festivale tentokrát predstavil s inscenáciou Maryša (mlčí). Príbeh bratov Mrštíkovcov o nešťastnej Maryši, ktorá sa musí napriek svojim pocitom vydať za muža pre peniaze a lepší rodinný status, patrí medzi povinné diela českej realistickej literatúry. Režisér Jakub Čermák hru presúva z druhej polovice 19. storočia do dnešného sveta a úplne sa vzdáva hovoreného slova, ktoré je v pôvodnej verzii v nárečí. Z vdovca Vávru sa stáva bohatý podnikateľ, ktorý má pocit, že pokiaľ má peniaze, môže si k žene dovoliť všetko. Hoci v pôvodnom diele Maryšu nútia k vydaju rodičia, v jeho adaptácii je to skupina nešťastných neviest, ktoré odzrkadľujú stereotypné myslenie niektorých žien. K vydaju ju tak donúti presvedčenie spoločnosti, že „bude šťastnejšia“, keď bude zaopatrená. Z Maryše sa v Čermákovom prevedení po svadbe stáva nešťastná panička, ktorá svoj voľný čas trávi nákupmi v drahých obchodoch a svojmu mužovi ich vracia pravidelnou dávkou sexu bez lásky. Hoci Čermák výrazne nezmenil dejovú linku pôvodnej drámy, nadčasovo ju preniesol do dnešného prostredia a poukázal na to, že zaužívané vzorce tohto typu správania z našej spoločnosti stále nevymizli.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Hlubinová, Ivana. Malá inventura 2020 No.2. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 16.7.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1096.