Život je sen

Veronika Gabčíková pokračuje v kvalitnej dramaturgickej práci. Vnútorné prežívanie detí aj ich dennodennú realitu spracúvajú v Novom divadle v príbehoch z tradičných rozprávok i s pomocou súčasných knižných titulov. Najnovšia inscenácia Rojko vznikla podľa rovnomennej knihy britského spisovateľa Iana McEwana (originál Daydreamer do slovenčiny preložila Nataša Holinová). Tá celkom súznie s poetikou divadla i s divadelným huncútstvom režiséra Šimona Spišáka. Pri niektorých replikách by som odprisahala, že vznikli metódou kolektívnej tvorby v skúšobnom procese. Sú vtipné, detsky veselé, s primeranou dávkou živočíšnosti, strašidelnosti a espritu detskej mysle. Keď som však po predstavení čítala McEwanovu knihu, nachádzala som ich tam v plnom znení. McEwan akoby tieto príhody chlapca s bujnou fantáziou napísal priamo pre Nové divadlo.

Zo siedmich príbehov v predlohe vybrala dramaturgicko-režijná dvojica štyri, pričom ich dej preniesli do divadelnej podoby len s minimálnymi zmenami. Ústrednou postavou je Peter Šťastný, ktorý je vraj problémový, lebo je často ticho. Učitelia i mama len vzdychajú: „Zase si sa zamyslel?“ Vo svojich predstavách zažíva bláznivé, nebezpečné, ale aj postoje formujúce situácie. Sestrine bábiky ožijú a chcú sa zmocniť jeho izby, stane sa bábätkom, ktoré všetkému rozumie, no nevie hovoriť ani ubrániť sa spánku. Druhá časť je tematicky náročnejšia. Peter sa stretne s filozofom Reném Descartom, ktorý mu vysvetľuje, že život, ktorý žijeme, môže byť len sen. Na základe tejto úvahy porazí školského tyrana, keď mu povie: „Je tu istá možnosť, že sa mi snívaš.“ Vysvitne, že miestny zloduch Barry Tamerlane je v súkromí slušný chlapec, ale spolužiaci mu jeho moc dávajú tým, že si ho ako tyrana „vysnívali“, že ho tak vnímajú a také správanie od neho očakávajú. Autor knihy a aj inscenačný tím nementorsky otvorili tému šikany a v záverečnej časti aj tému smrteľnosti. Posledný príbeh je o starom kocúrovi Billovi, ktorý bol súčasťou rodiny Šťastných už dlho pred narodením detí. Peter si s ním vymení telesné schránky a kým zviera si užíva, že má ruky a môže ísť do chladničky po jedlo, Peter v jeho tele vyhrá boj s iným samcom o kocúrovu česť a teritórium. Po návrate do svojich tiel sa spolu ešte rozlúčia a kocúr zomiera na starobu. To dodáva inscenácii ďalší rozmer – pripomína, že rodiny musia zvládnuť aj náročné chvíle a deti môžu zažiť aj bolestivú stratu.

Od prvej chvíle je jasné, že ide o inscenáciu režiséra Šimona Spišáka. Začína sa priznaním divadla – v úvode herci napríklad publiku vysvetlia, že neuvidí všetko zhmotnené, niektoré veci je potrebné si predstaviť. Na scéne je starý stacionárny bicykel, automatická práčka, kreslo a skrinka. To stačí na vytvorenie atmosféry domu, v ktorom býva štvorčlenná rodina s obyčajnými dennodennými povinnosťami. Skrinka slúži aj ako hrací priestor – nazlostené bábiky do nej natlačia Petra, aby pocítil, v akých stiesnených podmienkach musia žiť. Prirodzenou súčasťou hereckých akcií je i kreslo a na vďačné „vtípky“ s bábätkom, ktoré svojich pestúnov ociká, ale aj oprská jedlom, poslúži kočiar, do ktorého herci hľadia a komunikujú s imaginárnym batoľaťom. Počas predstavení sa napĺňajú slová deklarovné na začiatku – doslovnosť tu nemá miesto a bez imaginácie sa divák nezaobíde.

„Dospelí si vraj radi namýšľajú, že vedia, čo sa deje v detskej hlave,“ znie jedna z replík. Tvorivý tím inscenácie zobrazuje deti bez dehonestovania ich hravosti, naivity a ich neznalosti toho, čo je „správne“. Rojko Peter má sedemročnú sestru Katku. Hoci sa súrodenci majú radi, často sa hašteria. Ich hádky sú zobrazené bez toho, aby herci deti nemiestne karikovali alebo sa z nich vysmievali, zároveň je tak zachytená realita súrodeneckých vzťahov.

Inscenácia má dve kompletné alternácie, ktoré nie sú fixné – na jednotlivých reprízach môžu vznikať rôzne kombinácie. Devízou súboru Nového divadla je, že v ňom všetci majú cit pre stvárňovanie detských postáv. (A to nie je žiadnou samozrejmosťou.) Jedným dychom treba dodať, že aj pre hranie matiek, pričom komika každej z nich – Agáty Spišákovej aj Ľubomíry Dušaničovej vychádza z iných zdrojov hereckého prejavu. Súrodenecké dvojice vznikli dve – Ivan Martinka s Luciou Korenou a Miloš Kusenda s Katarínou Vargovou Petrusovou. Nedá sa hovoriť o „lepšej“ a „horšej“ alternácii. Rozdiely medzi nimi sú v nuansách vychádzajúcich z ich fyziognomických daností i z prirodzeného prejavu hercov. Kusenda a Petrusová akoby zobrazovali o čosi staršie deti ako ich hereckí kolegovia. Navyše Petrusová naštudovala detskú postavu po dlhšej dobe, má istú výhodu oproti Lucii Korenej, ktorá podobné dievčatko stvárňovala napríklad aj v Rozprávkach po telefóne – inscenácii toho istého režiséra v podobnej poetike.

Rozdiel v rámci alternácie je viditeľný na prvý pohľad aj v kostýmoch, ktoré sú výsledkom kolektívnej tvorby. Všetky pracujú s náznakmi detského odievania – traky, sukňa, farebné pančuchy, šiltovka, mašle vo vlasoch, no nie sú uniformné, každý účinkujúci má ich vlastnú verziu.

Rojko je ďalšou zmysluplnou inscenáciou Nového divadla, ktorá sa ponára do detského sveta, bez lepkavých cukríkov, balónov a bublifukov a afektovaných interakcií. Zobrazuje svet, kde sa rojčí, zabáva a premýšľa.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová