MLOKi
Pobeg iz Shoushenka - Побег из Шоушенка
Pobeg iz Shoushenka - Побег из Шоушенка

Zápisky z Moskvy

Do Moskvy som, na rozdiel od Máše, Oľgy a Iriny, nikdy zvlášť netúžila ísť. Ale boli lacné letenky, no nekúp to. Lacné letenky sú argumentom pre cestu kamkoľvek. A niekedy sa pritom dokonca podarí vzácne prepojiť príjemné s pracovným (resp. príjemne pracovným a príjemne užitočným – to je výhoda povolania divadelnej kritičky). Ako aj teraz – trochu som sa zamyslela, ťukla do googlu a vzápätí zistila, že intuícia neklamala – zdravstvuj, Zlatá maska.

Síce sa mi nepodarilo trafiť presne na hlavný súťažný showcase, ale keďže samotný festival má niekoľko off-programových sekcií a prebieha omnoho dlhšie, než jeho kľúčová časť – celkovo takmer mesiac, vedela som, že bez predstavenia neodídem (a sa nezaobídem).

Neviem, či existuje nejaké zvláštne čidlo, ktoré divadelného nadšenca neomylne privedie k divadlu, nech je kdekoľvek, alebo je niečo pravdy na akomsi kolektívnom (ne)vedomí slovanskej duše. Nech je to akokoľvek, čosi nadprirodzené spôsobilo, že teatrologička bez orientačného zmyslu a s chabou znalosťou azbuky (hoci internetový rýchlokurz pred cestou výdatne pomohol) sa v jeden večer ponorila do ruchu podzemnej dopravy, nastúpila do vagóna, po chvíli porozumela, že nejde opačným smerom a vynorila sa na tej správnej zastávke – čoby kameňom od Mejercholďovho centra.

Práve tam sa odohrávalo jedno z predstavení programu Maska plus. Ešte pred jeho začiatkom, po ceste do sály, ma však ohromilo čosi, čo som nečakala – stenu dekoroval plagát z festivalu Divadlo Plzeň z roku 1997 (zo Slovenska sa tohto ročníka zúčastnilo Divadlo Astorka Korzo ´90 s inscenáciou Matka v Nvotovej réžii). To sú tie momenty, kedy ani neviete ako a z úst sa vám derie rozcítené – óch. Menej „óch“ bola síce samotná inscenácia, ale sympatický dojem z priestoru mi to dodatočne nepokazilo.

Prvým mojím moskovským divadelným kusom bola adaptácia hry Králičia nora amerického autora Davida Lindsey-Abaira, z ktorej vznikla aj filmová verzia s Nicole Kidman v jednej z hlavných rolí. Inscenácia tatárskeho Divadla remeselníkov (Teatr Masterovije) o rodinnej dráme – úmrtí malého chlapca (ktorý bežal za psom a vbehol pod auto) a psychickom vyrovnávaní sa rodiny s touto tragédiou, bola ukážkou hlboko psychologicko-realistického herectva, ktoré azda nikde nemá také zázemie ako v Rusku. To nie je kritická poznámka, aj vzhľadom na žáner by to sotva mohlo byť inak. Z ohlušujúcej miery expresívnosti predstaviteľky starej mamy by však aj nereformovanému Stanislavskému vstávali vlasy dupkom. Inscenácia o postupnom rozklade vzťahu rodičov, ktorým na pokoji nepridáva ani napätie v rámci širších rodinných zväzkov, a zároveň o ťažkom nadobúdaní stratenej harmónie a nového životného zmyslu, bola najmä vizuálne pôsobivá. Steny bytu tvorili panely zo stoviek vedľa seba naukladaných videopások, symbolizujúcich uchovávanie spomienok, ktoré na záver zmizli a odhalili obraz skrytý v pozadí…

Prepojenie filmu a divadla bolo témou celej sekcie Maska plus. Veľké očakávania v tomto ohľade vyvolávalo najmä druhé predstavenie z môjho krátkeho programu – divadelná adaptácia Vykúpenia z väznice Shawshank. Inscenovať kultový film, ktorý patrí k najoceňovanejším dielam svetovej kinematografie, natočený podľa novely Stephena Kinga, to je nepochybne výzva. Pretaviť atmosféru filmu do divadelnej podoby sa dokonale nepodarilo ani Rusom. Napriek tomu však treba povedať, že divadelníci z Činoherného divadla M. Gorkého z mesta Samara neďaleko kazachstanských hraníc od toho neboli priveľmi ďaleko. Režisér Vjačeslav Gvozdkov sa už v minulosti zaujímal o tému uchovania si slobody ducha a morálnej prevahy človeka v situácii, kedy je spoločnosťou odsúdený na fyzickú neslobodu. Niet divu, že prvou jeho slávnou inscenáciou bol Prelet nad kukučím hniezdom v divadle v Taškente.

Shawshank uzatvára trilógiu (druhou inscenáciou bol Plukovník Vták Christa Bojčeva), v ktorej Gvozdkov ukázal rôzne podoby odporu proti inštitucionalizovanému strachu a útlaku. Pôsobivé je tu už monumentálne scénické riešenie – séria kovových mreží, ktoré sú priamou alúziou na väzenskú konštrukciu vo filme, sa dvíha a klesá a vytvára tak jednotlivé priestory – cely, jedáleň, kancelárie a iné. Mašinéria priestorových zmien a prestavieb pripomína striktnú väzenskú disciplínu, ťaživú atmosféru vyprahnutú od bežnej ľudskosti podčiarkuje zvláštna orientálne znejúca hudba. Najsilnejšiu energiu však prináša herecký súbor – dvadsiatka hercov, z ktorých sála drsná mužnosť, je priam zhmotnením maskulínnej energie väzenia. Na jednej strane v ňom funguje súdržnosť, na druhej strane vládne šikana, vnútorné nepokoje, konflikty a napätie. Hoci film zrejme zostane neprekonateľný, inscenácia nám dala pocítiť zblízka a takmer fyzicky, ako vyzerá a správa sa masa väzňov, vo všetkej ich vonkajškovej násilnosti a vnútornej zraniteľnosti.

Ale aby človek v Moskve nasal divadlo, nemusí ísť len do divadla. Stačí zájsť na Divadelné námestie (spoľahlivo k nemu navedie metro – treba vystúpiť v stanici Teatraľnaja), ktoré leží v srdci mesta (akosi symbolicky hneď vedľa Námestia revolúcie), poprechádzať sa po priľahlých uličkách a pokochať sa slávnymi divadelnými domami – Boľšoj, Malý teatr, MCHAT… Ďalšia možnosť je navštíviť niektorého umelca priamo doma. Teda v jednom z mnohých bytových múzeí, pôvodných bytov umelcov. Tip – nechoďte tam (a ani do iného múzea) na MDŽ. Ja som na to doplatila, keď som chcela ísť na návštevu k Stanislavskovcom – deň žien je veľký ruský štátny sviatok a takmer všetko je vtedy zatvorené. Namiesto toho môžete navštíviť vždy prístupné miesto, kde nájdete všetkých pekne spolu. Reč je o Novodevičskom cintoríne, pokojnom a takmer ľudoprázdnom, kde všetci velikáni zložili kosti – Čechov vedľa Stanislavského a Dančenka, opodiaľ Tairov, Vachtangov i Gogoľ a mnohí iní. To je nepochybne pútnické miesto milovníka ruského divadla, ktoré netreba vynechať.

A napokon, netreba zabudnúť pozrieť na program galérií. Mne sa napríklad pošťastilo tesne stihnúť výstavu v Centre moderného umenia – Ejzenštejn a montáž atrakcií. Na dvoch poschodiach sa okrem dobových fotografií, filmových ukážok, kostýmov a ďalších artefaktov vystavovali napríklad aj Ejzenštejnove kresby a karikatúry. Zdá sa, že Ejzenštejn mal ohromný zmysel pre humor…

Teraz už rozumiem, prečo tam Máša, Irina a Oľga tak veľmi chceli ísť. A letenky sú stále lacné…

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.