Vo svete ambicióznych žien a čakajúcich mužov

Autorský text Veroniky Briestenskej, Martiny Havierovej a Mateja Trnovca vychádza najmä z Euripidovej tragédie Elektra, ale odkazuje aj na jej dramatickú recepciu i širší starogrécky mytologický kontext. V popredí ich diela stojí euripidovská psychologická a feministická línia. Bravúrne ju uchopila a herecky zvládla Katarína Novotková v ústrednej postave Elektry, a to s veľkým zvnútornením antickej tragickosti, ktoré zrkadlí jej prázdny, do seba zahľadený pohľad. V konaní je prudká a drsná, v choreografii s nožmi zase provokujúco pomaly ladná.

Práve Elektra je v tejto interpretácii nositeľkou ambície pomstiť svojho otca Agamemnóna, ktorého zavraždila jej matka Klytaimnéstra. Elektrine traumy majú hlboké korene – okrem viacnásobnej rodinnej vraždy a obetovania jej sestry Ifigénie trpí v manželstve s obyčajným roľníkom a tiež potrebou ochraňovať svojho mladšieho brata Oresta. Je navyše presvedčená, že matku nedokáže zavraždiť sama a potrebuje k tomu Oresta, ktorý sa však ani v najmenšom necíti ako hrdina ani ako kráľ a chce žiť pokojný život. Elektra ostáva preto uväznená, a to na viacerých úrovniach – v roľníkovom dome, vo svojej hlave plnej krvavých predstáv či doslova ako škrečok v kolese (napr. keď beží dokola po obvode kruhového objektu na scéne, alebo keď sa z každovečernej „prechádzky“ za pomstou vracia neúspešne domov). Trnovec interpretačne posunul vyčítavé bohyne pomsty Erínye, ktoré po matkovražde ženú Oresta do šialenstva. Zamenil ich za ťažko naplniteľné ambície a túžby rozorvanej Elektry, ktorá sa v Novotkovej výkone stáva miestami „šialenou“ bakchantkou. Autorský text mladých tvorcov tak možno popri troch antických spracovaniach (Aischylova Oresteia, Sofoklova Elektra, Euripidova Elektra) vnímať ako ďalšiu verziu toho, aký priestor, činorodosť a rozhodnosť Elektra v hre získava.

Črtá sa tu aj paralela so zborovou zložkou antickej tragédie, ktorej funkciu komentátora možno nájsť v prehovoroch Elektry a jej muža, keď v tlmenom svetle a odcudzene hovoria o svojich postavách v tretej osobe. Ide však viac o analógiu inscenačného princípu, pretože v Euripidovej Elektre tvorí zbor skupina argejských žien.

Kristián Baran ako Orestés zaujme (a baví) diváka protichodnosťou svojej fyzickej a hlasovej predispozície a mentálnej kapacity svojej postavy. Baran by mohol byť typom odvážneho maskulínneho hrdinu, avšak jeho Orestés je skôr ustráchaný, aj keď inteligentný, „ťuťko“. Sám aj hovorí: „Keď sme boli malí, tak som sa Elektry bál, teraz sa bojím bez nej.“ Takéto uchopenie postavy pozitívne narúša aj divácke očakávania.

Herecká trojica vytvorila energicky aj interpretačne kontrastné postavy. Jediné, čo možno v tomto ohľade vnímať negatívne, je ich nedostatočný vývoj – ostávajú v rovnakej polohe a bez väčšieho tajomstva od začiatku až do konca. Azda iba postava Elektrinho muža v stvárnení Adama Marenišťáka sa postupne odkrýva a mení z prostého a rozpačitého roľníka na túžbou hnaného manžela. Paradoxne, láska, ktorá Elektre v detstve chýbala pre materinské zapudenie a ktorá zrazu vzplanie medzi ňou a roľníkom, sa stane hybnou silnou pre Elektrin konečný akt matkovraždy. Jej ambícia sa naplní, aj keď koná napokon bez pomoci Oresta a (podľa antického vzoru?) mimo zraku divákov.

Trnovec postavil do popredia kozmické vírenie času a vnímal ho ako nemožnosť zrealizovania ambícií smrteľníkov. Dosiahol to jednak pohybom Elektry v kruhu, ale aj troj- či štvornásobným opakovaním začiatkov niekoľkých situácií, a to buď absolútne bez zmeny, alebo s jemnou fragmentarizáciou výpovede, ktorá ironizovala absurdne bezbrehý čas – chvíle i dejín. Až filmovo pôsobiace plynutie času po Elektrinom definitívnom rozhodnutí vraždiť (tentoraz sa už „z prechádzky“ skutočne nevrátila) dosiahli tvorcovia príkladmi jemne obmenených každodenných situácií. To bol moment „prvého konca“ inscenácie. Tvorcovia však išli ďalej a dopovedali, čo sa stalo s Orestom, aj keď v ich interpretácii na neho žiadne nástrahy nečakali. Jeho sestra ho pred nimi uchránila.

Pretrvávajúca beznádej sa pri mužských postavách rozvinula najmä v scénach lúštenia krížoviek a pri banálno-komických rozhovoroch o vlastnení psa, nepochopenom vtipe či o túžbe obyčajne žiť. Nie je však jasné, či možno o týchto zvláštne humorných (alebo životne trápnych) pasážach uvažovať ako o momentoch vyváženia predchádzajúcej tragiky, azda s cieľom dosiahnuť katarzný účinok.

Inscenáciu Elektra (is not coming) zamýšľali tvorcovia ako site-specific projekt, avšak umiestnili ju do chladne a industriálne pôsobiaceho priestoru ad: kreatívneho centra Fakulty architektúry a dizajnu STU, ktorý už má divadelný charakter. V scénografii má dominantné postavenie červený kovový štrnásťuholníkový objekt. Vytvorila ho Kristína Boháčová, študentka FAD STU s víziou viacnásobného využitia. Tvorcovia z Objektorária s ním plánujú prinášať umenie do netradičných priestorov. Elektra (is not coming) je druhým dielom, ktoré ho využíva, avšak mimo exteriérového a nedivadelného prostredia zatiaľ svoj potenciál dostatočne nenaplnil. Domnievam sa, že sa tak stane až s jeho ďalšími použitiami, interpretáciami a vďaka odvážnejšiemu hľadaniu tvorcov. Objekt je navyše priveľmi univerzálny na to, aby podnetnejšie viedol divácku fantáziu, smerodajný je najmä jeho kruhový pôdorys.

V tejto inscenácii odkazuje útvar na zacyklený vnútorný svet Elektry, predstavuje skôr symbolický priestor. Častá voľba červeného svetla násobí v daných scénach pomstychtivý a impulzívny charakter hlavnej postavy. V tomto ohľade (aj v súlade s rytmizujúcou inštrumentálnou hudbou Juraja Bolfa) stavil režisér Matej Trnovec na celkom jednoduchú a predvídateľnú štruktúru striedania prostredí vnútorného a skutočného sveta, pričom na niektorých miestach ju dramaturgicky nedodržal – napríklad banálnym vstupom Elektrinho manžela pri zohrievaní večere alebo bližšie neodôvodneným prechodom jej manžela a Oresta cez objekt. Je to možné vnímať aj ako narušenie jej vnútorného sveta dvomi mužmi, ktorí jej v skutočnosti nerozumejú, avšak inscenácia to ďalej nerozvíja. Z objektu voľne vystupuje aj Elektra, a to bez toho, aby sa jej prežívanie nejako zmenilo.

Scénografka a kostýmová výtvarníčka Dominika Katonová objekt doplnila – po obvode konštrukcie viseli girlandy z nožov a na vnútorných stenách kuchynský riad a potraviny. To však explicitne predznačilo ladenie celej inscenácie – „dôležitá je mäsiarsky krvavá pomsta“. Kostýmy boli na rozdiel od scény abstraktnejšie, zodpovedali charakterom a ich hierarchii. Hoci boli výtvarne jemne štylizované, stále pôsobili súčasne – roztrhaný sveter, čierne tielko, šortky a galoše pre roľníka, čierny minimalistický ale luxusne pôsobiaci kostým pozostávajúci z voľného svetríka a nohavíc s mokasínami pre Oresta a čierne šaty s potlačou antického súsošia zahalené sivou sieťovinovou látkou s čiernymi koženými čižmami a výraznými náušnicami pre Elektru. 

V doterajších inscenáciách režiséra Mateja Trnovca je badateľná jeho preferencia expresívnosti a emocionálnej a diváka atakujúcej monumentálnosti, ktorými rozpráva o otázkach presahujúcich smrteľníka. Jeho poetiku dopĺňa silne výtvarný a mysticko-temný rukopis scénografky Dominiky Katonovej, v ktorom dominuje čierna a biela s jedným výraznejším prvkom a súznejú moderné a symbolické motívy. Niekedy, a to je aj prípad záveru jeho Elektry,však Trnovec skĺzava k divadelnému klišé – Orestés uprostred objektu zaliaty červeným svetlom vyleje na seba vedro plné krvi na znak korunovácie.

Inscenácia Elektra (is not coming) je určite podnetným počinom v rámci recepcie antického mýtu a aktualizácie antickej tragickej predlohy. Tvorcovia z nej vyabstrahovali základný konflikt a preniesli ho do 21. storočia. Na druhej strane ale výrazová a konceptuálna efektnosť diela zahmlila podstatu problému, o ktorom chceli vypovedať.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová