MLOKi

Vizuálny produkt

Nová premiéra baletu Slovenského národného divadla ponúkla divákom intenzívny zážitok. Po úspechu titulu Nižinský, boh tanca sa SND rozhodlo uviesť titul z choreografickej dielne Natálie Horečnej.

Jeho dôležitou súčasťou je hudba z pera Petra Breinera, ktorá má melodický základ v ľudovej piesni. Vďaka vynikajúcej a zložitej inštrumentácii autora, nápaditosti a prístupu k orchestru sú Slovenské tance symfonickým zážitkom. Majú síce „národný“ melodický obsah, ale aj nekonvenčnú rytmiku a charakter, ktorý z nich robí podstatne viac, než „len ľudovku“. Breiner akoby premostil z histórie do súčasnosti spôsobom, ktorý nemôže nikoho uraziť, skôr naopak. Pod jeho taktovkou sa tiež mimoriadne kvalitne predviedol orchester SND. Skladateľovi sa podarilo hráčov zburcovať. A to do takej miery, že sa stali hodnotným a rovnocenným partnerom súboru baletu SND.

Slovenské tance sú okrem hudobného aj choreografickým koncertom. Horečná predviedla, že je schopná vytvoriť celovečerné dielo, prispôsobiť sa súboru a pracovať s jeho členmi skupinovo aj individuálne. Napriek zvolenému neoklasickému jazyku priniesla čisté línie, aké často nevidieť ani v prípade klasických titulov. Originálny choreografický rukopis ukázala najmä v druhom dejstve v duete duší a v „masovej scéne“ svetiel. Duet Janka a Aničky síce nebol nápaditý, ale natoľko naplnený emóciou, že vháňal slzy do očí. Horečná teda v SND dokázala, že si svoju výbornú povesť zaslúži a je choreografkou, ktorá dokáže pracovať s materiálom, akceptovať jeho vlastnosti a pritom nestratiť svoju autentickosť.

Dej sa odohráva v mestečku, v ktorom vládne Temnota. Rozpráva príbeh zaľúbencov, Janka a Aničky. O Janka má záujem aj Pani temnota, ktorá prisľúbi, že mestečku vráti svetlo, ak s ňou Janko odíde. Anička sa rozhodne nevzdať a vydá sa Janka hľadať. Dobro napokon zvíťazí nad zlom za pomoci holubov, poštára a ďalších drobných postáv. Problém nastáva, až keď si položíme niekoľko logických otázok, vychádzajúcich z informácií v bulletine. Tie by mali osvetľovať dianie na scéne. Tento „elementarizmus“, však v prípade Slovenských tancov neplatí. Niektoré obrazy sú ťažko zrozumiteľné a program inscenácie nám k pochopeniu diela pomôže len čiastočne.

Uchopenie témy a jej dejovej konštrukcie sa nepodarilo naplniť z niekoľkých príčin. Jednou z najvýraznejších chýb je absentujúca réžia a dramaturgia diela. Obe zložky by dokázali tento výnimočný tanečný a interpretačný zážitok sceliť do kompaktnejšej hmoty. Pochopeniu deja nenapomáhajú ani kostýmy, ktoré vytvorila návrhárka Lea Fekete. To je veľká škoda. Jej kostýmy sú napohľad krásne, ale chýba im invencia a logika, ktorá by dokázala dať divákovi „nápovedu“. Bez pochopenia kostýmu je orientácia v obsahu Slovenských tancov náročnou skúškou. Napríklad v prípade postáv Jin a Jang v podaní Sakury a Sumire Shojima sú kostýmy farebne ladené do čiernej a bielej. Doplnkom je červená mašľa, no zrejme len pre vizuálny efekt. Ani ostatné odevy nie sú vypracované s ohľadom na zrozumiteľnosť. Podľa akého kľúča má divák pochopiť, že v jednej scéne sa díva na škriatkov a kvety? Prečo má Katarínka neprimerane farebný kostým a nikto iný nie? Navyše na odevoch hlavných predstaviteľov nie je nič „slovenské“. Jedinou výnimkou je kostým Aničky v svadobnom obraze, ktorá má na zadnej strane sukne čipku, ako náznak svadobného závoja. Prečo medzi kostýmami, scénou a obsahom neexistuje takmer žiadny relevantný vzťah? 

To isté platí aj o scéne, ktorú vytvoril Peter Janků. Jeho riešenie je vizuálne pôsobivé a snaží sa pôsobiť moderne, ale má len malú výpovednú hodnotu. Nedá sa vyhnúť porovnaniu so scénografiou Marka Baileyho v inscenácii Nižinskij – Boh tanca, v ktorej scéna buduje význam, je plnohodnotnou súčasťou diela a udržiava si v kontexte inscenácie svoj názor. V Slovenských tancoch sa dívame na presný opak. Figúrka cyklistu putuje na pozadí a je úplne zbytočná, dívame sa na cukríkové domčeky, ktoré sú tiež zbytočné, rovnako, ako je zbytočná vizuálne preexponovaná krčma.

I napriek všetkým výhradám sú však Slovenské tance – životy svetiel dielom, ktorého hodnota je dôležitá najmä pre rozvoj súboru baletu SND. Repertoár je v súčasnosti pomerne náročný ako na klasické, tak aj na súčasné diela. Napriek tomu v ňom doteraz chýbal titul, ktorý by svojím pohybovým obsahom dokázal naplniť požiadavky neoklasickej tanečnej techniky. 

 

 

 

No items found

Natália Jabůrková

Som rodáčka z Bratislavskej Karlovej vsi, neustále túžiaca po žití v old towne - pretože tam je všetko :‑). Na Konzervatóriu  v Bratislave som vyštudovala dramatický  a hudobný odbor a na divadelnú kritiku ma viedla láska dobám minulým a fakt, že hoci mám divadlo (najmä to tanečné) veľmi rada, herectvo ma vlastne nikdy nebavilo. Asi ako každý konzervatorista som hosťovala v divadlách, napr. divadlo Jána Palárika v Trnave, A.ha divadlo atď.

Počas štúdia na VŠMU som sa rozhodla sedieť na dvoch stoličkách a popri divadelnej fakulte som študovala aj na tanečnej katedre Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. 

Pod týmto vplyvom som sa rozhodla venovať dejinám, teórii a kritike najmä klasického tanca, lebo ho mám  najradšej na svete. Bakalársku prácu som teda pochopiteľne písala o vzniku Labutieho jazera a diplomovku o Igorovi Stravinskom a Ruskom balete Sergeja Ďagileva. 

Okrem príležitostného písania, či účasti na vedeckej konferencii som sa v minulosti venovala aj servírovaniu kávy, latte artu a od strednej školy som jednou polovičkou chansonového dua. Živí ma práca s deťmi, ale v kútiku duše dúfam, že raz by mohlo aj to písanie. 

Vo voľnom čase najradšej pozerám seriály (momentálne sa neviem dočkať piatej série Game of Thrones),  pozerám balety z celého sveta, spievam si a, keď raz budem veľmi bohatá, tak budem stále cestovať. :-)