Natália JabůrkováPetrohradský súbor, Eifman Ballet sa bratislavskému publiku po prvý raz predstavil v minulej sezóne s inscenáciou Rodin. V tejto sezóne sa na scéne opery a baletu SND prezentovali inscenáciou UP & Down.
UP & Down, alebo náš osud, je pretkaný krutými iróniami. Príbeh nás vovedie do prostredia psychiatrickej liečebne, kde sa nám predstaví hlavný hrdina, psychiater Dick Diver (Sergey Volobuev) a jeho pacienti: slečna trpiaca sebapoškodzovaním, či „exhibicionista“ – sťahujúci si nohavice. Do tohto duševne nestabilného prostredia prichádza otcom zneužívaná pacientka Nicole (Maria Abashova). Medzi psychiatrom a pacientkou sa vyvinie milostný vzťah. Dick Diver pacientku lieči, odhalí incestný vzťah s otcom, ktorého následkom sa u Nicole vytvorilo alter ego – zlé dvojča. Napriek problémom, si Diver Nicole vezme a odíde z kliniky, jeho život ovládnu peniaze, zábava, a jeho vzťah s manželkou sa rozpadá. Dick Diver hľadá útechu u filmovej hviezdy Rosemary Hoyt, no ani tento vzťah mu neprináša šťastie a nakoniec sa vráti na psychiatrickú kliniku – ako pacient.
V bulletine sa dočítame, že súbor Eifman Ballet má silný vzťah k ruskej klasickej literatúre a odvoláva sa na ruské psychologické divadlo. Napriek týmto väzbám je libreto inšpirované románom Nežná je noc od Francisa Scotta Fitzgeralda pomerne triviálne, hoci pre balet niekedy zbytočne prekombinované. Inscenácii akoby chýbal vzťah medzi dramaturgiou a choreografiou. Jednotlivé scény, síce boli zoradené logicky, ale neboli naplnené dostatočným choreografickým obsahom. Zrejme zámerne nepracoval s formou „pas d’action“ (scéna s dejom) čoho dôsledkom sa inscenácia nevyvíjala tak, aby bolo možné odčítať dej a jednanie postáv, bez nakúkania do obsahu v bulletine. No napriek tomu sa prvé dejstvo vyvíjalo celkom sľubne.
Eifman divákom ponúkol niekoľko invencií v partnerskej práci, ktorá bola inšpirovaná klasickou tanečnou technikou, neoklasikou, ale aj latinskoamerickým a súčasným tancom. Nadhodil (škoda však, že lepšie nerozpracoval) pár skvostných nápadov a to prostredníctvom práce s rekvizitou, ktorá bola na pomery tanečného divadla na veľmi vysokej úrovni: trio Nikol a ošetrovatelia, kedy má Nikol na sebe zvieraciu kazajku, natáčanie filmu Cézar a Kleopatra, s využívaním replík, ktoré vykrikovali tanečníci, kamier, megafónu, či dvoma fotkami Egypta. Výsledný produkt „natáčania“ sme vzápätí sledovali, počas scény premiéry nemého filmu priamo na plátne. Tejto scéne ako jednej z mála nechýbala osviežujúca dávka humoru.
Choreografický rukopis mohol byť inovatívnejší najmä v budovaní charakterov postáv. Tie neboli dostatočne uchopiteľné a jednotlivé charaktery sa zlievali jeden do druhého.
Najmarkantnejšie to bolo v druhom dejstve, kedy sa celá schéma diela začala podobať skôr na tanečnú revue, ktorá síce pozostáva z dynamických tanečných čísel, obsah však za nimi zaostáva. Takáto koncepcia neprislúcha dielu, ktoré sa odvoláva na odkaz psychologického divadla. Absencia dramaturgickej zložky a logického vývoja dejovej línie, mala za následok farebný „magľajz“.
Dick Diver a jeho manželka, sa z ničoho nič nemohli ani cítiť, pričom z koncepcie nebolo jasné, čo ich k odcudzeniu priviedlo. Mužské postavy príbehu, ako Tommy (Igor Subbotin) a Nicolin otec Warren (Oleg Markov), sa zlievali nielen vizuálne, po chvíli pôsobili akoby išlo o jednu osobu. Ako ďalší príklad by som uviedla nástup Rosemary Hoytovej (Angela Prokhorova), ktorá sa výrazne nelíšila od tanečníc v zbore a jej stvárnenie hviezdy sa spadalo iba do zaužívaných klišé.
Najväčšou devízou súboru Eifman Ballet je samotný tanečný súbor. Každý člen súboru – či sólista alebo zbor, podal brilantný tanečný výkon a spolu ako celok predviedli pestrú škálu technickej náročnosti a absolútnu kontrolu tela, ktoré je ich jediným vyjadrovacím prostriedkom.
Ak je najväčšou devízou inscenácie interpretačná úroveň účinkujúcich, nebolo by na mieste aby sa mohli prejaviť v komplexnejšom diele? Uvedomelá dramaturgická koncepcia, prepracované detaily, choreografia, ktorá by nebola len náročným tancom, ale zároveň by v sebe obsiahla kresbu charakterov. Všetky tieto atribúty mohli dať inscenácii Up & Down úplne iný rozmer. V tomto prípade zostáva len konštatovať: „Bolo možné inscenáciu urobiť omnoho kvalitnejšie.“
Menej je niekedy naozaj viac. I keď Up & Down malo svoje nedostatky, predsa len sa Eifman svojím titulom, postaral o príjemne strávený večer, ktorý žiaľbohu potešil skôr menej náročného diváka.
