Tanečník Dominik Slavkovský (23) sa narodil v Leviciach v roku 1991, no už od deviatich rokov študoval klasický tanec na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Po ukončení osemročného štúdia nastúpil do baletu Slovenského národného divadla a v súčasnosti už tancuje ako demi sólista (sólista s povinnosťou zboru) v balete v Zürichu.
Po štúdiu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, si sa stal na niekoľko rokov členom baletu SND. V súčasnosti si demi sólistom v balete v Zürichu. Ako ti napadol práve Zürich?
V SND som bol presne päť rokov a je to pre mňa stále miesto, ktoré by som nazval domovom. Prečo Zürich? “Neobjavil” som tento súbor ako prvý. Z nášho konzervatória tu šúchali battement tendus (jeden zo základných krokov klasického tanca) aj Jozef Varga, Miriam Káčerová, či Klaudia Görözdosová… Takže ako to u tanečníkov býva, dozvedel som sa o tomto mieste „z počutia“.
Ako ťa prijal súbor?
Musím povedať, že sa mi dostalo veľmi milého privítania. Naozaj nie sme veľký súbor, i keď jeden by si myslel… Takže všetci v divadle sú veľmi milí a ústretoví. Práca môže byť niekedy naozaj ťažká, takže keby sa k tomu nahromadili intrigy a iné komplikácie, bolo by toho príliš veľa na každého pleciach.
Máš za sebou aj prvú premiéru: Aké to bolo, zúčastniť sa takto krátko po nástupe, aktívnej tvorby inscenácie?
Keby len jednej! (smiech) Práve sme na ceste k tretej. Ale tak to má byť, neprišiel som sem predsa sedieť na zadku. Dohromady som sa vlastne hneď po príchode zapojil do piatich produkcií. Od Christiana Spucka to bola svetová premiéra Anny Kareniny, Triple Bill – Strings v choreografii Christiana Spucka, Wiliama Forsythea a Edwarda Cluga. Zavše spomeniem, prípravu Inscenácie Strings, keď Will Forsythe komentoval skúšku na javisku cez Skype z Drážďan. Holt, dvadsiateprvé storočie! (smiech)
Nikdy si nebol ortodoxným baletomanom. Vedel by si zhodnotiť repertoár baletu v Zürichu? Aké typy diel ho tvoria?
Tá „tretia premiéra na ceste“ bude klasika. Patrice Bart k nám osobne prišiel naštudovať Giselle. Ale táto Giselle je prvým veľkým klasickým baletom zhruba za posledné tri roky. Tuším sa tu mihlo nejaké Labuťko, ale inak sú to všetko zväčša renomovaní choreografi súčasnosti napríklad Jiři Kylián, Mats Ek, Douglas Lee, Schlapfer, Paul Lightfoot a Sol Leon, Marco Goecke, Van Mannen, William Forsythe a samozrejme Christian Spuck náš riaditeľ.
Takýto súčasnejší repertoár ti musí veľmi lahodiť. Alebo sa mýlim?
Trafila si klinec po hlavičke. Je to presne moja šálka kávy. My tanečníci laicky, veľmi radi delíme dnešný štýl tanca na „súčasný moderný“ a na „hádzať sa o zem“ súčasný moderný“. V Zürichu chvalabohu robíme ten prvý, ale ako vravím, nejaká klasika sa nám sem niekedy vtisne a veru mi tiež dobre padne.
Aký máš názor na dnešný trend, ktorý hlása, že tanec je pre každého, a každý sa ním môže prezentovať na javisku. Je to pre teba ten „hádzať sa o zem“ súčasný moderný tanec?
Vieš, čo, pokiaľ si to nájde diváka, prečo nie… Ja si myslím, že treba búrať hranice. Len na to nepoužívajte moje telo, ďakujem. (Smiech)
Ak by si mal porovnať, vidíš rozdiel v prístupe k tvorbe inscenácie v Zürichu a doma?
U tanečníkov áno.
V čom konkrétne?
V prístupe k práci.
Napríklad v tréningoch?
Tie sú výborné výborné!!! Ja som odchovaný na ruskej škole. Za tie roky, počas ktorých som pôsobil v SND, som sa oboznámil s mnohými inými technikami, za čo som veľmi vďačný. Tu je to zase bližšie k francúzskej technike. A presne takto mi to vyhovuje, lebo si týmto spôsobom uchmatnem to, čo je pre mňa, a samozrejme pre diváka, to najlepšie.
Každý kto mal niekedy niečo spoločné s tancom vie, že ide o jednu z najnáročnejších profesií. Ako sa o seba staráš? Mal by si nejaký tip aj pre mladších tanečníkov napr. študentov?
Hmm, v starostlivosti o svoje telo som dosť neporiadny. Preto skôr poviem tip ako si udržať čistú psychiku. Niekedy jednoducho treba vedieť zatvoriť dvere na sále a nechať to všetko tam, inak vám „hrabne“! (smiech) A mladším poviem to, čo hovorili aj nám, nech sa to ďalej traduje. Nepite, nefajčite a neberte drogy!
A ty si tieto rady poslúchal?
No comment! (smiech)
Michail Barišnikov, ktorý je považovaný za jedného z najlepších tanečníkov dvadsiateho storočia, raz v jednom rozhovore povedal, že za zranenia si zväčša môže tanečník sám, lebo prepína svoje sily a nesnaží sa spoznávať svoje limity, súhlasíš?
Súhlasím na 100%, ale neviem si predstaviť, ako idem za baletným majstrom a poviem: „Spoznal som svoj limit, dnes nemôžem“. (smiech)
Viem, že počas pôsobenia v SND si sledoval aj ohlasy kritiky po premiérach. Sleduješ kritické ohlasy aj v Zürichu?
Áno, keď niekto vie napísať kritiku naozaj dobre a je konštruktívna, ako umelec si ju určite nenechám vpustiť jedným uchom dnu a druhým von.
Vieš povedať, aké ohlasy mala premiéra Anny Kareniny?
Áno a celkom sa s nimi stotožňujem, tak to skúsim povedať za seba. Christian Spuck je výborný rozprávač príbehov, naozaj vie presne zahrať divákovi na tú správnu strunu. Keď sa pozerám na jeho predstavenia povedal by som, že je to minimalizmus, ktorý je mimochodom môj obľúbený, ale keď tancujem tak by mi to, nikdy v živote nenapadlo. Má svoj vlastný, veľmi špecifický pohybový slovník. Vlastný trademark. Je naozaj choreografom tejto doby s úctou k dobám predošlým
Zmenil si nielen miesto pôsobenia ale aj krajinu. Ako sa ti vo Švajčiarsku žije?
Ako Slováka vo Švajčiarsku, ma asi ako prvá vec, zarazila taká určitá odmeranosť domácich. My Slováci sme skutočne ľúbivý národ, štedrý, ak je z čoho a vôbec taký „welcoming“, ako o nás hovoria cudzokrajní. Tu mám pocit, že ľudia chodia do práce a späť s takým nezáujmom voči okoliu. Teda ak nie je práve „wochenende“, lebo vtedy sa tu akoby roztrhne vrece a všetko ožije.
Aké máš z nového prostredia pocity? Chýba ti ten spomínaný welcoming? Tá slovenská „nátura“?
Samozrejme, ale to mi niekedy chýbalo aj v našom divadle, keď k nám prišli, inak skvelí kamaráti a kolegovia zo zahraničia.
Je niečo čo ti v Zürichu chýba?
Alice, moja priateľka.
Dominik veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor a dúfam, že všetky nepríjemné veci, ako napríklad zranenia sa ti budú oblúkom vyhýbať.
Ďakujem aj ja, celkom som si to užil.
Rozhovor Dominik Slavkovský autorizoval 27.2.2015.