Radoslav PiovarčiSituácia:
Téma, ktorú sme sa rozhodli zhmotniť ešte v decembri minulého roku, si vyžadovala dlhé dni plné rozhovorov a objasňovania, akým štýlom chceme k divákom prehovoriť. Je absurdné, že to, čo sme riešili v grante podávanom vo februári, sa začalo reálne diať, a pocit, ktorý ťaží ľudí z nezávislej kultúrnej scény, sa zrazu začal dotýkať aj zriaďovaných inštitúcií. Človek by si myslel, že je to nejaká dystopia, ale nie je. Je to realita, veľmi zlá realita. Keď sa začala naša rezidencia, cesta projektu bola definovaná: ukázať, čo sa s nami môže stať, ak budeme bez rozmýšľania prijímať všetko, čo sa k nám dostane, ak za žiadnych okolností nezmeníme názor, aj keď argumenty sa očividne opierajú o overené a podložené fakty; ukázať, čo sa stane, keď sme zatlačení do kúta a na odchod ani obranu už neostal zdravý úsudok ani energia.
Bátovce:
Miesto, energia, ľudia, ale prevažne čas zastavený v priestore, kde nahliadame do seba a nechávame kreativitu prehovárať a zhmotňovať.
Pondelok 19. 8.
Prichádzame zo smeru od Levíc. Vítajú nás veľmi symbolické kopčeky hlavnej cesty končiace v malej dedinke Bátovce s COOP Jednotou a Pizzou u babičky. Známe aj zvláštne pocity (pre mňa aj dosť nekomfortné). Po tvorivom procese inscenácie Charon (2021) v tomto priestore prichádza nová príležitosť nechať sa vtiahnuť do špecifickej reality či až stratosféry, kde sa pravidlá uvoľňujú, svet začína byť akýmsi farebnejším. Vedľa mňa sedí Lucia Bielik, umelkyňa, pedagogička, tanečnica, ale predovšetkým blízka priateľka (nemá rada označenie kolegyňa, tak ho radšej neuvediem). Práve ona prišla s nápadom začať tvoriť dielo s pracovným názvom 3logika (ktorý som pod tlakom svojho ega zmenil na Logiku troch, hoci finálny názov bude asi ešte iný).
Hneď ako sme si hodili veci na izbu, som si uvedomil vzácnosť spoločného času, a tak sme sa s Luciou pustili do premýšľania a čistenia konceptu. Prechádzali sme asi desať verzií, pričom každá sa zo začiatku javila ako tá najlepšia. Stále sa ale ponúkala otázka, či naše dielo a jeho myšlienku prečíta aj divák/čka bez predchádzajúcich skúseností so súčasným umením (a súčasným tancom).
Utorok 20. 8 – piatok 23. 8.
Po pondelkovom zmätku v našich predstavách a obmedzeniach osobných aj kultúrnych (skôr nekultúrnych zo strany politikov a ministerstva šialenstva a egocentrizmu) sme zistili, že zrealizovať už dávnejšie napísaný koncept nebude jednoduché a preto sme sa veľmi tešili príchodu Alexandry Rychtarčíkovej, našej čarovnej dramaturgičky. Aj ona s nami nahliadla do nelogiky (viac než logiky) toho, čo na nás vplýva a čo nás formuje.
Ako scénu pre inscenáciu (aj celý tvorivý proces) sme si vybrali priestor rohu (či kúta). Naším cieľom je poukázať na to, že kvalitné a (nie ani tak) výpravné diela sa v podmienkach slovenskej nezávislej scény takmer nedajú zrealizovať. Rozhodli sme sa preto pracovať v súlade s naším kvalitovo-náročným presvedčením o tvorbe, ale podčiarknuť to low-costovým výberom a zabezpečením techniky, scény aj kostýmov, keďže z dotácií, ktoré sú teraz tak strašne v zuboch našej vlády, si nemôžeme dovoliť ani natankovať do našich pätnásťročných hrkotajúcich áut.
Písal som o stratosfére – začali sme sa strácať v čase aj v tvorbe. Po nejakom čase sa k nám pridala Nikoleta Darážová, objav z nitrianskej Uránie. Hneď ako sme si v niektoré z rán zadefinovali nosnú tému utláčania, obmedzovania a zaháňania do kúta – ochutenú faktami, ale aj obľúbenou formou komunikácie aktuálnych predstaviteľov vlády, a to klamstvami, zavádzaním, bludmi a hoaxmi –, sme sa pustili do pohybového rozpracovania jednotlivých obrazov.
Neskôr sa cez online call pridali autori hudby Michal Paľko a Jakub Bielik a vtedy sme už všetci vedeli, že toto nebude psychicky ani akokoľvek inak jednoduché dielo.
Pauza
Ako správni umelci nepracujeme len cez deň, ale aj v noci, cez týždeň aj cez víkend. Pre rozvoj a šírenie umenia sme sa rozhodli oželieť rodiny, ktoré si už akosi zvykli na to, že živiť sa slobodným povolaním umelca/kyne je skôr dobrovoľníctvo než rešpektované povolanie. Preto sme počas víkendu museli s Luciou odcestovať a venovať sa workshopom a uvedeniu reprízy inscenácie Džavot v Humennom.
Druhý týždeň na rezidencii, nedeľa 25. 8. – nedeľa 1. 9.
V nedeľu sme sa zázračne vrátili späť do Bátoviec a priniesli sme aj betónovú kocku (súčasť scény). Zabetónovať si vlastné topánky – veľmi príznačné.
Od pondelka to začalo byť drsné – únava v kombinácii s brutálnym teplom a nie dobrým psychickým rozpoložením z toho, ako si začali brať na paškál našu kolegyňu Soňu Ferienčíkovú. Podarilo sa nám ale ponoriť sa do pohybových tvarov, ako aj do celkovej koncepcie a schémy, vymieňali sme si názory, či to treba ozaj tvoriť tak popisne (a priblblo), tak, ako keď sa dnes polemizuje o guľatosti zeme, chemtrails, čipoch a iných nezmysloch. Celý týždeň sme teda prežili vo vytváraní niečoho takého popisného, že tomu už azda porozumie každý. A hádam sme našli spôsob, ktorý dáva zmysel, či umelecky, či ľudsky, aj nám. Aspoň pre zatiaľ. Keďže každé dielo je živý organizmus a stále sa vyvíja, dúfame, že aj to naše bude zrieť a neprestane reflektovať dianie, ktoré sa nás bytostne dotýka. A azda bude aj premiéra plánovaná na 23. novembra taká plná reakcií, ako reagovali aj návštevníci work in progress verzie uvedenej v rámci Made in Bátovce 2024.
Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
