Synergia detí a dospelých uprostred krízy reálneho sveta

Po prvýkrát Mazalán upriamil pozornosť na svet ľudí s poruchou autistického spektra v projekte Človek s PAS (2019) a následne v diele Zimná cesta / Winterreise (2020). Autorský projekt Piesne o mŕtvych deťoch / Kindertotenlieder je možné označiť za fúziu práve Zimnej cesty a jeho ešte staršieho diela Symptóm: Dieťa (2017) zobrazujúceho únik dospelého človeka z reality do nezaťaženého obdobia detstva. Z tematického hľadiska sa najnovší projekt zameriava na postupnú transformáciu dieťaťa v jeho duševnom vývoji, no takisto na zachytenie toho, ako na tieto procesy vplývajú rodičia.

Hlavným inšpiračným zdrojom sa pre Mazalána stal cyklus piatich skladieb Gustava Mahlera Kindertotenlieder, ktorý skladateľ zložil na texty básní nemeckého básnika a orientalistu Friedricha Rückerta. K ich napísaniu básnika inšpiroval odchod jeho detí z tohto sveta. Avšak samotné verše sa nevyznačujú prudkými elegickými nárekmi a zúfalstvom. V každej básni je obsiahnutých viacero rovín. Sprítomňujú nádej, sebaklam, spomienky, duchovný rozmer, filozofické motívy či motívy prírody. Je akýmsi pravidlom, že interpret by nemal pristupovať k Mahlerovmu piesňovému cyklu s prehnaným pátosom. Pokiaľ má vystúpiť na povrch skutočný význam diela, nie je vhodné ho odhaliť už na začiatku uvedenia. Mazalán transcendentne podfarbené Mahlerove piesne nevníma ako zarmucujúce výjavy reprezentujúce odchody detských duší. Predstavujú preňho skôr ich prerod a s ním spojenú stratu úprimnosti a čistoty. Na základe toho si Mazalán vo významových konotáciách s témou autizmu, ako uvádza v sprievodných materiáloch, kladie otázku: „Čo znamená stratiť alebo prísť o nevinnosť, čistotu, bezprostrednosť a nezištnosť? Dokáže si človek ponechať svoju čistotu?“

Mazalán Mahlerov piesňový cyklus prepája so svetom dvoch osemročných detí – Felixa s poruchou autistického spektra a Zoje. Päť piesní v bravúrnom speváckom podaní barytonistu Mazalána, v zvukovej modifikácii Fera Királyho a v klavírnom sprievode Petra Pažického sugestívne sprevádza päť interaktívne poňatých obrazov. V nich účinkujú práve zmienení detskí aktéri za asistencie ich vlastných matiek.

V úvodnej scéne prvej časti kreuje tanečnica Renata Ptačin s dcérou Zojou choreografiu predstavujúcu istý prototyp, prostredníctvom ktorého divák pozoruje túžbu malej umelkyne stať sa tanečnicou. Matkino mentorstvo vedie Zoju k pochopeniu zákonitostí tanečného umenia. Je zjavné, že dievča si proces učenia užíva. Zojin prístup charakterizuje sústredenosť a zaujatie, ktoré sa neskôr ukazuje aj v sólových výstupoch bez mentorskej asistencie. V ďalšom obraze sa z javiskového priestoru na podnet matky presúva ku klaviristovi, aby pochopila tanec aj z inej perspektívy a našla nové inšpiračné zdroje pre svoj budúci umelecký rast. Pozoruje Pažického prstoklad, ktorý v určitom momente v tichosti napodobňuje. Na videu, ktoré sa premieta na plátne v pozadí, je možné zachytiť Zojinu koncentráciu na metodologické uchopenie klavírnej hry. Po doznení skladby z piesňového cyklu Kindertotenlieder by sa dalo očakávať, že ju začne reprodukovať v osobnom umeleckom podaní, avšak malá klaviristka si vyberá jednoduchšiu skladbu z detského repertoáru, do ktorej svojou hrou postupne vstupuje aj Pažický.

Divák sa prostredníctvom úvodných scénických obrazov konfrontuje s prvým stretnutím školáčky s umením, sleduje postupné zdokonaľovanie jej pohybových a hudobných zručností. Výber detskej jednoduchej skladby však zreteľne ukazuje na fakt, že proces umeleckého dozrievania sa nedá urýchliť a k náročnejšiemu repertoáru, akým je aj Mahlerov piesňový cyklus, je potrebné dopracovať sa postupne. Do Zojinho sveta vstupuje prostredníctvom videodokrútky nemecká hudobná producentka a hudobníčka Doriana Holeček z berlínskej opery, ktorá jej približuje prostredie a fungovanie umelca pôsobiaceho na profesionálnej scéne. Takýmto spôsobom sa po prvý raz konfrontuje s inštitucionalizovanou formou umenia. V závere prvej časti oblieka Renata Ptačin dcéru Zoju do dobového odevu v podobe krinolíny. Líči jej tvár a nasadzuje tylový závoj. Kostým výtvarníčky Lindy Lukáčovej transformuje malú umelkyňu na tanečnú interpretku vystupujúcu pred reálnym publikom, ktorá exaltovane predvádza nacvičenú tanečnú choreografiu, pričom nemá zábrany podísť aj do diváckeho priestoru. V tesnej blízkosti pozorovateľov završuje záverečný obraz prvej časti klesnutím na zem, následkom čoho sa zdvihne krinolína a sukňa prikryje jej detské telo. Túto invenčnú a technicky zvládnutú etudu by sme mohli interpretovať ako jeden z momentov, kedy sa zo života dieťaťa postupným vplyvom dospelých čiastočne vytráca príznačná spontánnosť a hravosť. Ako by bola „usmrcovaná“.

V úvodnom obraze druhej časti vstupuje do hracieho priestoru aj Felix so svojou matkou Veronikou Kita Mazalánovou a mladším bratom Oskarom, aby pokračoval v analýze postupnej premeny, ktorú začala Zoja. Spoločne prichádzajú veselo bok po boku, držiac sa za ruky. Zatiaľ čo predchádzajúca časť diela Piesne o mŕtvych deťoch je riadne nacvičená, v druhej dominuje spontánnosť a hravosť detí, čo môžeme pozorovať aj na ich spoločnom tanci. Zoja preberá iniciatívu nad spoločnou hrou. Predvádza Felixovi rôzne tanečné figúry, ktoré chlapec so zaujatím napodobňuje. Medzi oboma panuje vzájomná interakcia a súlad. Hoci Zoja postupne mentálne dospieva, nie je vzdialená Felixovmu svetu. Mahlerova skladba v podaní klaviristu Pažického a Mazalánov spev vhodne podfarbujú okamih, v ktorom sa pod vplyvom umenia medzi rovesníkmi rodí puto priateľstva a porozumenia. Tento akt nemožno nazvať inak ako subtílnou esenciou detskej radosti, hravosti a úprimnosti.

Úprimnosť a vľúdnosť sa takisto stávajú základnými piliermi, ktoré potvrdzuje svojim gestom aj Mazalán v momente, keď berie do náručia svojho synovca Felixa a odvádza ho ku klavíru. Po chvíli sa na videoprojekcii zjavuje obraz speváka interpretujúceho Mahlerovu pieseň s chlapcom sediacim na jeho kolenách. Aj napriek istým rozdielom, podobne ako u Zoje, aj u Felixa je podstatná participácia jeho mamy, ktorá je počas hudobného výstupu, aj s bratom Oskarom, vedľa neho. Po chvíli sa všetci štyria presunú späť do hracieho priestoru, kde vo Felixovej prítomnosti barytonista dospieva začatú pieseň. Tento obraz jasne deklaruje, že téma autizmu pre Mazalána nepredstavuje len akýsi aktuálne rezonujúci trend. Vyplýva zo skutočne úprimného záujmu o človeka, ktorý je súčasťou jeho života a zároveň je preňho zdrojom inšpirácie. Pozornému divákovi v nezatemnenej bielej sále asketického, nedivadelného priestoru Slovenskej národnej galérie tak neuniknú drobné nuansy ich vzájomnej blízkosti rozpoznateľné napríklad v pohľadoch či gestách. V závere predstavenia aktéri i diváci v hľadisku spoločne sledujú krátku filmovú sekvenciu. Zobrazuje Felixa v prostredí idylickej prírody zaliatej žiarivým slnkom, opakujúceho po svojej mame slová básne Jaroslava Seiferta Pri okne. Chlapec šťastný vo svojom bytí je človekom, ktorý si naveky zachová čistú dušu a detskú nevinnosť.

Dielo Piesne o mŕtvych deťoch / Kindertotenlieder je synergiou detí a dospelých. Uprostred krízy reálneho sveta poukazuje na hodnotové priority ľudskej existencie. Pre každé z detí má účinkovanie v diele odlišný význam. Pre Zoju otvára možnosť prezentovať pred publikom svoj talent, pre Felixa je istou formou inklúzie, akoby workshopu, prostredníctvom ktorého dáva a zároveň prijíma. Obaja detskí aktéri v ňom s úprimnosťou odkrývajú svoju osobnú identitu, pričom ukazujú, že umenie je schopné poskytnúť nádej tým, ktorí sú na to pripravení, bez ohľadu na vek či fyzický a psychický stav jedinca.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová