Diana PavlačkováOtvorenie festivalu. Rozhliadam sa. Okolo mňa masa. Hmýrenie a neartikulované slová. Ako má v tomto organizovanom chaose prísť koncentrácia?
Napriek tomu, že som predstavenia v programe vnímala primárne jednotlivo, isté myšlienkové prieniky sa mi pri nich predsa len objavili. Čo sa týka posledného ročníka, bola to napríklad dominancia najmladšej generácie tanečníkov*íc (prevažne združených okolo zoskupenia mimoOs) a následne vykročenie z tanečných sál ‒ do foyer, galérie, ulíc, na schodisko, ale aj k Dunaju. Vďaka tomu sprítomnili súčasný tanec väčšej skupine ľudí a viac ho zasadili do kontextu bežného dňa. Aj sprievodný diskusný formát Choreograf v ringu skôr dotváral obraz o jednotlivých slovenských tvorcoch*kyniach, než by kontextualizoval či analyzoval konkrétne diela. Formát konfrontácie dvoch osobností, ich prístupov, spôsobov zmýšľania, názorov či nazerania na tanec, bol nadmieru pútavý a priniesol opäť ďalšie podnety k subjektívnym úvahám o tvorbe týchto choreografov*iek.
A zrazu sa dav rozostúpil. Po zemi sa ku mne plížilo telo. To telo, ktoré ma s istotou malo vytiahnuť z komfortnej zóny. Za mnou stĺp, zboku ľudia. Nebolo kam ujsť.
Rozumieme súčasnému tancu? Práve touto otázkou sa otvorili organizátori 18. ročník. Skupina slovenských tanečníkov v spolupráci s talianskou choreografickou dvojicou vytvorili v priestoroch foyer a schodiska Kunsthalle humornú performanciu na tému porozumenia tancu i súčasnému umeniu celkovo. Z masy návštevníkov si performerka vyberala ľudí, ktorých označovala za diela. Interaktívnym spôsobom ironizovala popisky k výstavným objektom, ktoré tu zastupovali živé telá divákov. V kombinácii s vtipným nápaditým skúmaním terénu schodišťa a súčasne s krátkymi stand-upovo pohybovými etudami otvorili celý festival v rovine sebairónie. Osobne mi takýto prístup imponuje – odpojenie sa od vážnosti prežívania seba samého a aj svojej tvorby. Nie však v zmysle zosmiešnenia, ale čistého odstupu od svojej dôležitosti. Vrátilo ma to tak k podstate toho, prečo ma vôbec takáto tvorba zaujíma (hoci aj v pozícii človeka, ktorý má dané dielo následne reflektovať) – pre subjektívny zážitok, ktorý nie je ohraničený jedinou správnou interpretáciou či nutnosťou porozumieť každej jednej sekunde. Niekedy nám totiž vie podvedomé, iracionálne či emocionálne vnímanie videného povedať viac ako rozumová analýza detailov.
Približujúce sa telo sa zdvihlo zo zeme a prehovorilo. Dav sa jemne zahmýril a vytvoril okolo mňa poloblúk. Priestor sa stiesňuje. Červenajú sa mi líca. Hladné tváre čakajú, čo sa stane. Čo sa stane mne, so mnou.
V kontexte tohto ročníka ma najväčšmi prekvapil výber zahraničného diela. Tanečná romanca How to represent a broken heart prostredníctvom skupinových choreografií prezentuje tému zlomeného srdca cez citovo exaltovaný tanec, v ktorom sa postupne jednotlivci (zväčša v duetách) vyčleňujú z kolektívu a rozohrávajú scény ako vystrihnuté z nejakej mainstreamovej produkcie. Celok na mňa vplýval najmä pátosom a prvoplánovým uchopením témy. Áno, ide o tému, ktorá navádza k takejto poetike, avšak tu je dôraz práve na dané romantické, emočne vyhrotené situácie, ktoré sa navyše snažia o istú spektakulárnosť. Pokúšajú sa podmaniť si diváctvo svojou expresivitou.
Úplne opačne na mňa pôsobila inscenácia matter z produkcie zoskupenia GAFFA. Úprimnosť, subjektívnosť, hľadanie netradičných umeleckých prostriedkov a ich spojení, no najmä jednoduchosť formy dokázali pre mňa vytvoriť omnoho emočnejší zážitok než dielo cielené práve na moje city. Úvahy o starnutí, dozrievaní v profesijnom živote tvorivý tím pod vedením režiséra Martina Hodoňa komunikuje originálnym pohybovým jazykom, ale aj verbálnymi až činohernými vstupmi, ktoré sú raz absolútne priame, inokedy skôr absurdne metaforické. Vzniká tak citlivá výpoveď tanečníka Daniela Račeka, tanečnice Anny Sedláčkovej a teatrologičky Dáše Čiripovej o ich vyrovnávaní sa s plynúcim časom. Táto výpoveď je však omnoho univerzálnejšia a vystihuje celkové rýchle plynutie dní či rokov, dozrievanie, ale aj stratu síl a ocenenie skúseností.
Performerka vyzýva ľudí, aby ma pomenovali. Som objekt.
Predstavitelia mladej generácie, ktorí zvyčajne tvoria pod hlavičkami zoskupení mimoOs či Tanečno, opakovane vystupovali vo viacerých dielach zaradených do programu. Všeobecne a aj na základe tohto festivalu sa dá v súvislosti s nimi už dlhšie hovoriť o etablovanosti na (nielen) tunajšej scéne. S tým sa spája aj interpretačná a pohybová zrelosť či osobnostná a výrazová jedinečnosť každého z nich.
Práve skupina Tanečno sa podieľala na tvorbe inscenácie YOLT – You only live twice talianskeho choreografa Manuela Rondu. Ide o koncepčne premyslené dielo reflektujúce štruktúry našich vzťahov a správania sa. Formálne je delené do dvoch poeticky veľmi odlišných častí. V prvej sú Miriam Budzáková, Silvia Sviteková, Matúš Szeghö a Andrej Štepita kostýmovo aj pohybom unifikovaní. Hýbu sa po líniách presne vymedzených čiar, ktoré vytvárajú štvorcový objekt vyznačený na baletizole. V šedých kabátoch a s obviazanými hlavami, z ktorých im presvitá štruktúra mozgu, prechádzajú od malých krokov a izolovanosti k vzájomným stretom a konfrontáciám. V ich interakciách sa opakuje najmä motív pádu a zachytenia druhou osobou. Z ich konceptu je zrejmé, že naše životné cesty a nimi spojené predpísané trajektórie možného správania a konania v spoločnosti sú oklieštené. V druhej časti dochádza k rozpadu tejto štruktúry, v zmysle čoho tanečnice odlepujú z baletizolu bielu pásku načrtávajúcu spomínaný štvorec. Každý má v tejto časti výrazný kostým, odvolávajúci sa na postavy z príbehu o Červenej čiapočke. Do ich výrazových prostriedkov pribúda aj slovo, no to len podporuje chaotický charakter univerza vytvoreného na scéne. Aj pohyb je zrazu oveľa viac štylizovaný či reflektujúci bežné ľudské konanie, no v hyperbolizovanej podobe. Štruktúra sveta sa stratila, rovnako ako rozprávka, ktorú si myslíme, že do detailu poznáme.
S rôznymi pohľadmi som už vysporiadaná. Ale zrazu prichádza z úst performerky ďalšia výzva smerom k davu. Slovo komfort sa už dávno vytratilo z môjho slovníka.
Absurdnosť tohto sveta sa pre niekoho mohla zhmotniť aj v diele Maze Incense, ktoré vytvorili slovenská tanečnica Anna Línová a rumunská choreografka Ioana M. Popovici. V rámci festivalu bolo prezentované v Slovenskej národnej galérii. Tvorkyne pracovali s prvkami hyperboly, humoru a miestami aj absurdnosti. Z Línovej sa tu skutočne stal živý exponát, ktorý by sme mohli pomenovať „žena sama doma“. Performerka svojím konaním niekedy akoby iba zaháňala nudu, inokedy sa vyrovnávala s vlastným pocitom osamotenia. Jej prejav neraz smeroval až ku klauniáde, no využívala pritom pomerne jedinečné, neprvoplánové vtipy, grimasy, gestá a pohyby. Do priestoru pre publikum vstupovali aj tzv. bežní návštevníci galérie, nepočítajúci so živým umením. Vznikali tu tak rôzne reakcie (najmä ak vošli v momente, keď Línová odišla a vrátila sa so živou mačkou), celkovo však toto spojenie veľmi dobre fungovalo. Aj takýmto spôsobom je možné šíriť povedomie o súčasnom tanci. Navyše, diela, ktoré sa Nu Dance Fest rozhodol zaradiť do programu a uviesť v SNG, tam koncepčne výborne zapadali (okrem Maze Incense je to ešte Komplementarita Petry Fornayovej, ktorej choreografia vznikla priamo pre výtvarnú inštaláciu Stana Filka).
„Chyťte si. No tak, dotknite sa jej.“ Hovorí nonšalantne, akoby na tom nebolo nič nezvyčajné. Mám aj ja právo vysloviť svoj názor na túto výzvu?
Osemnásty ročník prezentoval osobný výber organizátorského tímu. Chýbajúce prepojenia, ktoré by mohli byť dané dramaturgiou festivalu, si už hlava dotvorila sama. Hoci moje prvotné rozpaky, prečo boli práve tie konkrétne diela zaradené do programu, ďalej trochu pretrvávajú. Napriek tomu boli jednotlivé „stretnutia“ a popudy k úvahám o súčasnom tanci v každodennej realite podnetné. Naviedli ma najmä k prehodnocovaniu a opätovnému spytovaniu seba samej ‒ akým spôsobom pristupujem k percepcii tanečných diel, na základe čoho ich hodnotím a viem sa oprostiť od svojho osobného vkusu? Výsledok ‒ subjektivite sa neubránim.
Hranice mojej komfortnej zóny boli napadnuté. Necítim sa však zneužito. Vidím sa na novom brehu.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
