Katarína K. CvečkováS Máriou a Alexandrou ste prvýkrát vytvorili spoločné dielo v roku 2018, nasledovala inscenácia INBETWEEN v roku 2021 a do tretice pred pár týždňami IHOPEIWILL. Ako začala a ako sa postupne vyvíjala vaša umelecká symbióza? Plánovali ste takýto väčší koncept hneď na začiatku?
S Máriou sme kedysi spolu bývali v Prahe a už vtedy sme sa navzájom pozývali do projektov. Zistili sme, že umelecky súznieme, tak sme sa rozhodli vytvoriť spoločne aj niečo vlastné. Mária prizvala Alex a hneď na prvom stretnutí bolo jasné, že sme všetky tri na jednej vlne. V začiatkoch sa zrejme nedalo predpokladať, aká dlhá a rozsiahla naša spolupráca nakoniec bude, ale cítili sme, že nám to vzájomne funguje. Aj vďaka tomu, že prvé dielo EVERYWHEN sa podarilo a pomerne dlho sme s ním „tourovali“, začali sme premýšľať nad ďalším tvorivým procesom. Pamätám si na situáciu, ako sme sa na divadelnom byte počas hosťovania v českom Varnsdorfe rozprávali o tom, čo nás baví, čo si chceme vyskúšať, čo je pre nás aktuálnou výzvou. Našu spoločnú tvorbu sme však začínali ešte ako tri slobodné, bezdetné umelkyne, ktoré tomu mohli dať úplne všetko, 24/7. A teraz sú dve z nás matky malých detí, Alex sa posunula z práce v architektonickom štúdiu k povolaniu fotografky architektúry, ktoré ju napĺňa, no zároveň aj časovo vyčerpáva. Z posledného diela IHOPEIWILL máme veľmi dobrý pocit, stojíme si za ním a vnímame veľký potenciál v jeho uvádzaní. To je pre nás teraz najdôležitejšie. A napriek tomu, že každé dielo funguje samo osebe, radi by sme ich niekedy uviedli aj spoločne v rámci jedného večera.
Celá „trilógia“ sa nesie v spoločenských témach, ktoré sa dopĺňajú a vzájomne rozvíjajú. Do kontrastu sa dostáva osobné vs. politické. Tematizované je spoločenstvo a miesto jedinca v ňom, potreba počúvania sa a akéhosi vzájomného prepojenia v tejto polarizovanej spoločnosti.
Vždy cítim veľkú zodpovednosť za to, čo poviem, čo na javisko prinesiem. A obzvlášť pri dielach, na ktorých sa podieľam aj autorsky. Pre mňa umenie nemá iný zmysel, ako podnecovať dialóg, stretnutie, spojenie napríklad aj cez fyzický kontakt. A to sa zrkadlí aj v našej trilógii. Zakaždým pracujeme s tým, čo nás aktuálne trápi, kde vidíme naše miesto v spoločnosti, uvažujeme na tým, čo je to spoločné, čo chceme divákom adresovať. Pri EVERYWHEN sme mali jasný zámer – „zatriasť“ divákom, aby odišiel z predstavenia s pocitom, že musí niečo spraviť. V INBETWEEN je pre mňa nosný záverečný obraz splynutia spoločenstva štyroch tanečníkov s objektom. Je to spojené aj s naším reflektovaním doby, vnímame, že je v spoločnosti veľmi veľa nenávisti, rozdeľovania sa a vymedzovania. A to, čo to potrebuje, je skôr pokoj, „caring“,prijatie, hľadanie spojení, nie burcovanie. Pri IHOPEIWILL bola jednou z našich inšpirácií kniha On Time and Water (O čase a vode) islandského autora Andri Snær Magnasona, ktorý sa na environmentálne témy pozerá osobnou optikou. Druhou rovinou bola už spomínaná túžba nájsť niečo, čo nás spája. Tak sme sa dostali k zámeru rozprávať sa s ľuďmi, ideálne z čo najpestrejšej sociologickej vzorky, ktorú sme konzultovali aj s odborníčkou. „Aha moment“ nastal, keď sme zistili, že nech položíš komukoľvek na celom sociologickom spektre otázku Akú budúcnosť si prajete pre svoje vnúčatá?, odpoveď bude vo svojej podstate rovnaká alebo veľmi podobná. No a nielenže sa vo všetkých troch dielach rozvíjajú konkrétne témy a tvorivé princípy, názvy sme tiež hľadali tak, aby dávali zmysel aj spoločne.
Všetky tri diela majú intermediálnu podstatu, charakterizuje ich špecifická vizuálna i akustická stránka, práca s rozmanitým materiálom v abstraktnej i konkrétnej rovine. Ako sa rôznorodé umelecké princípy spolu s výraznými tematickými konceptami napokon pretavujú do choreografie a ako so všetkými týmito impulzmi pracuješ, či už vedome alebo podvedome v rámci pohybu?
V EVERYWHEN sme pracovali s autentickými fotografiami, lebo sme do inscenácie chceli priniesť konkrétnych ľudí, v IHOPEIWILL to dospelo až do spomínaných živých rozhovorov. Plánovali sme, že budú tvoriť dramaturgickú kostru diela a ja budem na ne v rámci pohybu reagovať. Počas tvorivého procesu sme však zistili, že nahrávky akosi nekorelujú s telom. Pochopili sme, že na to, aby sme docieli prepojenie s vypovedanými myšlienkami, nepotrebujeme, aby boli všetky bezprostrednou súčasťou performancie. Na ich prezentáciu sme preto využili aj formu výstavy, ktorú si môžu diváci pozrieť pred a po predstavení, prípadne si rozhovory vypočuť na našej webstránke. Zásadnou bola pre dielo aj scénografia, ktorej vývoj bol opäť psychicky, fyzicky aj finančne náročný. Rada dávam svojmu telu výzvy, staviam ho pred rôzne prekážky. Väčší strach mám z toho, postaviť sa na prázdnu scénu, kde môžem robiť všetko aj nič. V EVERYWHEN išlo o točenie sa počas celého predstavenia, v IHOPEIWILL bola pre mňa výzvou kovová konštrukcia a látka, ktorú na ňu vešiam. Ak má všetko na scéne fungovať, musím si uvedomiť, že to nie je len o mne a mojom výkone, ale o fyzickom dialógu medzi telom a materiálom. V ideálnom prípade sa do procesu úplne ponoriť a vytvoriť na tých 40 minút svet sám osebe.
V tomto zmysle ma zaujíma, či sa nejakým spôsobom posunulo tvoje vnímanie tela, telesnosti vo vzťahu k materiálu, k priestoru. Otvorilo ti to nejaké nové možnosti, prípadne hranice, ktoré si dovtedy nevnímala?
Asi sa tým nezaoberám takto filozoficky, zaujíma ma to skôr „fyzicky“. Napríklad v EVERYWHEN síce musím byť v nejakom čase na nejakom mieste, ale inak sa môžem do svojho tela úplne ponoriť. Ten konkrétny fyzický výkon je pre mňa veľmi podstatný a potrebný. INBETWEEN je zasa veľmi vizuálne dielo. Počas tvorivého procesu som bola až prekvapená, do akej miery mi „pekné tancovanie“ v rámci kompozície nefungovalo, no potreba telesnosti bola stále veľmi prítomná. Výzvou teda bolo, ako vytvoriť fyzický zážitok pre telo, pre materiál, pre diváka, ale bez toho, aby sme ukazovali, čo všetko dokážeme. IHOPEIWILL je asi najnáročnejšie dielo, na akom som doteraz robila. Podstatou je pohybová improvizácia, s ktorou však nemôžem choreograficky pracovať tak, ako som zvyknutá. Konštrukcia je vždy inak postavená – vzhľadom na konkrétny priestor –, takže nemôžem využívať pohyby a kvality, ktoré som objavila počas tvorivého procesu, ale vždy musím ísť nanovo a naplno sa ponoriť do daného okamihu. V prvom rade tak musím vykonať veľkú prácu sama so sebou nielen na fyzickej, ale aj psychickej úrovni. Doslova sa podporiť vo viere v svoje telo a jeho schopnosti a zároveň skrotiť svoje tanečnícke ego, ktoré chce dokazovať divákom, že som dosť dobrá tanečnica. Podporiť sa v pokore k dielu, materiálu, prostrediu a spoločenstvu, ktoré s divákmi tvorím.
INBETWEEN je prvé dielo, v ktorom si autorkou celej choreografie, pričom sama na javisku nestojíš. Kedy prišiel ten zlom – od vlastných sól a introspektívnych osobných tém ku kolektívnej choreografii a k celospoločenským rovinám? A čo ti táto skúsenosť priniesla v rámci tvojich tvorivých postupov?
Vždy som mala veľkú chuť hovoriť, hovoriť po svojom a čo ja chcem! Pôvodne som chcela na pražskej HAMU študovať choreografiu. A aj keď som nakoniec išla na iný odbor, choreografické hodiny som i tak navštevovala. Keď sme potom s Martinou Hajdyla Lacovou robili Assamblage, veľmi sa mi páčila tá kolektívna energia, zaujalo ma, ako Martina pristúpila ku skupine a chcela som si to tiež skúsiť. Ale nemyslím si, že som taký ten vedúci choreograf, skôr ma baví byť súčasťou tímu a spoločne prinášať podnety. V INBETWEEN som zároveň mala pocit, že mi k mojej choreografickej práci chýba dramaturg. Počas tvorivého procesu sme išli cez vizuálne podnety, boli to hodiny improvizácie, počas ktorých vznikali nádherné choreografické obrazy. Výzvou bolo, čo z toho všetkého napokon vybrať, aby to čo najlepšie prezentovalo nastolenú tému. Keď už boli určené konkrétne obrazy, hľadali sme medzi nimi fyzické prepojenia. Zásadným objavom bolo následne divácke rozloženie. Už od začiatku sme mali pocit, že by bolo vhodné, aby diváci sedeli dookola, ale napokon sa z rôznych dôvodov slovenská premiéra udiala pri klasickom sedení. Českú premiéru v Divadle Ponec sme už odohrali v setupe s divákmi voľne sa pohybujúcimi okolo a fungovalo to úplne inak. Dynamika, ktorá nám v predošlých uvedeniach chýbala, tam odrazu bola – vytvoril ju samotný divák. Keď sa rozprávame o choreografii, je namieste hovoriť aj o úlohe diváka, ktorý, keď tú svoju „choreografiu“ nespraví, ale bude iba pasívne sedieť, tak to nemusí zafungovať.
Ako tanečnica si pôsobila v projektoch rôznych choreografov a choreografiek, sama máš za sebou viac ako desiatku vlastných diel či takých, na ktorých si aj autorsky spolupracovala. Máš pocit, že sa tvoja práca s telom, pohybový výraz či tvorivá metóda za ten čas nejako premenili či ustálili?
Rada sa púšťam do procesov s čistou hlavou, čistým telom a čistými očami. Chcem byť otvorená novým veciam, téme, konkrétnemu tímu… Samozrejme, skúsenosti a povedzme už aj nejaký rukopis tam sú a zároveň tam budú, či chcem, alebo nechcem. Ale moja práca s tým všetkým je skôr na podvedomej úrovni, nie je vedomá a analytická. Rada sa pokúšam pre každé dielo nájsť konkrétny umelecký jazyk, formu, ktoré si ono samo vyžaduje. Počúvať tému, koncept, materiál a kolektívne spraviť rozhodnutia, ktoré to všetko dokážu čo najlepšie podporiť. Aj za cenu, že sa výrazne posuniem od niečoho mne blízkeho. Ale to je len moje osobné vnímanie, verím, že ty ako odborníčka by si to rozanalyzovala inak.
Myslíš si, že tanec – alebo umenie vôbec – má schopnosť zmeniť niečo v spoločnosti? Respektíve v rámci tvojej poslednej tvorby, ktorá je viac politická ako osobná, vnímaš na nejakej úrovni, že sa to deje?
Celým svojím bytím verím, že umenie tento potenciál má. A ak by som neverila a mala by som pocit, že zmysel umenia je len zabávať, tak to asi nerobím. Tkvie v tom pre mňa aj čaro umenia – jeho nemerateľnosť, efemérnosť. Určite sú na to rôzne názory a taký ekonóm by vedel ku každému dielu prideliť aj jeho „hodnotu za peniaze“. Ja verím skôr v to umelecké čaro. Pred časom som viedla workshop a hrala predstavenie v menšom mestečku na Morave. Obe aktivity boli divácky naplnené a ako tím sme cítili, že všetko zarezonovalo. Na workshop prišli aj pedagógovia a žiaci z miestnej základnej umeleckej školy – z ekonomického pohľadu je teda čiastka zarobená za túto aktivitu neporovnateľne nižšia ako náklady na jej realizáciu. Ak však mohol workshop priniesť niečo zaujímavé miestnej učiteľke, ktorá to bude posúvať ďalším a ďalším žiakom, je to pre mňa malý zázrak. Môj pohľad na súčasné umenie a diváctvo je o čosi realistickejší a vnímam v ňom prítomnosť viacerých bariér. Zároveň si však nemyslím, že na to, aby sa udiala nejaká celospoločenská zmena, je nevyhnutné, aby 80 percent ľudí chodilo na súčasné umenie. Verím, že aj zopár ľudí môže niečím pohnúť a v správnom čase a kontexte sa z malej snehovej gule spustí lavína.
Mohlo by byť riešením búrania diváckych bariér napríklad vykročenie z divadelných sál, posunutie súčasného umenia do iných, verejnejších priestorov?
Určite je to jedna z dobrých ciest, ale zároveň si kladiem otázku: Čo by malo zmysel pre bežné publikum, ktoré nie je zvyknuté chodiť na súčasné umenie? Na jednej strane je vzdelávanie publika či práca s rôznymi znevýhodnenými skupinami, na strane druhej môže byť vytvorenie dobrého, kvalitného tanečného diela, z ktorého by mal zážitok aj návštevník kultúrneho domu na periférii. Nájsť to miesto stretnutia, nejaké spojivo, čo budeme zdieľať a ako, aby z toho aj takýto divák mal zážitok.
V kontexte aktuálnych udalostí aj situácie okolo zmeny fungovania Fondu na podporu umenia mám špecifickejšiu otázku: Keby si mala poslednú možnosť vytvoriť dielo na slovenskej scéne – čo by to bolo, o čom, s kým, pre koho…?
Vraciam sa k tomu, o čom sme už hovorili. Bolo by to dielo, ktoré by bolo pre väčšie spektrum divákov, úprimne vytvorené aj pre niekoho iného, mimo našej bubliny. Niečo, čo nie je viazané konkrétnymi priestorovými podmienkami, ale môže cestovať aj do regiónov a uvádzať sa napríklad aj v kulturákoch. A na scéne by bolo aspoň dvadsať tanečníkov, nech je to veľké, aby to bola naša spoločná oslava konca, alebo nových začiatkov? A o čom? O živote, o počúvaní sa, stretnutí, zdieľaní, o tom, že sme v podstate všetci rovnakí.
A teraz trochu utopisticky: Ako by vyzerali ideálne podmienky pre tanec? Financie sú určite dôležité, ale asi by to nestálo len na nich. Čo všetko by ste potrebovali, aby sa súčasný tanec mohol na Slovensku naplno rozvíjať?
Problém určite je aj vo financiách, ale kľúčová je otázka, ako ich správne rozdeliť – ak sa na umenie a tvorbu pozeráme v dlhodobom horizonte. Treba mať dobrý plán a stratégie rastu a rozvoja komunity/segmentu vytvorené v dialógu odborníkov a aktívnych umelcov aj inštitúcií. Rozhodne by sme potrebovali iné politické vedenie a smerovanie. Ale dôležité je pozerať sa ďalej ako za jednotlivé volebné obdobia, aj keď viem, že je to ťažké. Za kľúčové považujem rovnako školstvo, a nielen to odborné, ale celkový prístup k umeniu, ktorý v deťoch prostredníctvom vzdelávacieho systému formujeme už od prvých rokov života. Zároveň dlhodobo všetci v Bratislave vnímame, že nám chýba priestor dedikovaný tancu. Priestor, kde sa dá skúšať, tvoriť aj plnohodnotne hrať. Priestor, kde sa dá stretávať, budovať vzťahy a nastoliť pravidelnosť uvádzania, aby sa mohla postupne, slimačím tempom budovať i komunita divákov. A potom je nutné to, čo všade inde v spoločnosti: rešpekt, otvorenosť a počúvanie sa navzájom.
Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
