Slovenské srdce túži len po jednom ‒ dokončení D1

Brutovský je nielen režisérom, ale aj autorom textu D1 (pracovný názov). Práve ten je pre celkovú inscenáciu ťažiskový. Autor tu nielen približuje históriu nekonečného procesu stavania diaľnic, ale pripomína aj jednotlivé kauzy s ním spojené. Text má poetickú, monologickú formu. Prítomné sú aj rôzne metafory, alúzie a odkazy na slovenskú kultúru, politiku či spoločnosť, ktoré sú organicky včlenené do osobitého diela. Je koncipovaný ako básnická esej, ale voľbou slov a formulácií pripomína aj biblické mýty – príbehy o živote, vzniku, zániku či podstate človeka, v tomto prípade Slováka/Slovenky. Pomyselnou hlavnou postavou sa stáva srdce zosobňujúce slovenský národ. D1 je zase symbolom všetkých pochybení, zlých vlastností a našich následných sklamaní. Brutovský tak prináša kritický, ironický, no najmä trefný pohľad na spoločensko-politické dianie v tejto krajine. Najväčším pozitívom je, že text nie je prvoplánový a forma, akou je napísaný, dokáže aj znalca problematiky vtiahnuť a zaujať. Je to však otázka najmä osobného vkusu, pretože táto forma rozprávania zostáva nemenná, neprináša nové poznatky, a záujem o štýl či spôsob otvárania jednotlivých kontextov je kľúčový pre prijatie diela.

Lukáš Brutovský v spolupráci s dramaturgom Mirom Dachom touto inscenáciou pokračujú v línii kritického nahliadania na slovenskú spoločnosť, no tentokrát prekračujú rámce tradičnej činohry. Napriek tomu má však inscenácia pomerne jasnú štruktúru. Monologické výstupy prelínajú dynamickejšie predely využívajúce rôzne umelecké formy – tanec, hudbu, vodenie bábky. Tento princíp sa však po čase vyčerpá a inscenácia môže pôsobiť monotónne. Pri troche ironického humoru, človek s menšou trpezlivosťou začne rátať, koľko hercov ešte čaká na svoj monológ. Pomalá dynamika inscenácie má však pre mňa ešte jeden rozmer, a to že divák až imerzne prežíva nekonečný proces ľudskej tvorby niečoho hmotného – a teda nekončiaceho procesu stavania D1.

Deklamácia textu je podstatnou zložkou inscenácie. Herci a herečky postupne prednášajú jednotlivé monológy. Tvorivému tímu sa podarilo ozvláštniť ich rečový prejav prudkými zmenami tónu, kadencie, dynamiky, emócie a pod. Ich herectvo sprevádzajú aj veľké gestá a náhle, prudké pohyby. Miestami skĺzavajú k presnému ilustrovaniu vypovedaného, no inokedy vytvárajú funkčnú hru s kontrastami. Neraz sa tu spája afekt a pátos poetických pasáží s oficiálnou strohosťou a informatívnosťou. Hercom a herečkám sa darí pointovať jednotlivé myšlienky či vytvárať ironické narážky. Herecký súbor SKD veľmi dobre zvládol štylizovaný spôsob herectva, a najmä každý z nich do istej miery zachováva rovnaký princíp prejavu, nikto tak nevyčnieva ani nezaostáva – spájajú sa v kolektív pracujúci na spoločnom cieli, pritom však stavajú na svojich silných stránkach (napr. Alena Pajtinková na práci s hlasom, Matej Babej na logike textu, Barbora Palčíková na emocionalite a pod.).

Zaprášená scéna s minimalistickým svetelným dizajnom vytvára temnú, až meditatívnu atmosféru, ktorú narúšajú dominantnejšie pohyblivé objekty (videoprojekcia, ale napr. aj miešačka ako tunel s ozvenou a zabudovaným osvetlením) či žlté helmy žiariace v sivosti pracovných odevov. Juraj Poliak, príznačne pre svoj rukopis, vytvoril scénu ako pracovné „laboratórium“. V súzvuku s režijnou koncepciou tak reflektuje tému neukončeného procesu a scénografia sa vďaka tomu stáva aktívnou súčasťou javiskového diania. Na scéne sú pracovné stoly s rôznymi nástrojmi, kde herci a herečky počas trvania celého predstavenia odlievajú sadrové písmená. Vytvárajú odliatky, ktoré upevňujú na závesný systém umiestnený na ťahoch a dotvárajú scénografické riešenie. Postupne vytvárajú nápis „Inscenácia bude hotová v roku 20…“. Doplnenie finálneho roku sprevádzajú rôzne peripetie ako neustále prítomný odkaz na odkladanie finalizácie D1. Jednotlivé kroky procesu výroby sú miestami nezvyčajne zdĺhavé. Takýmto spôsobom sa však ľudská (sizyfovská) práca zhmotňuje a dostáva do verejného života či kontextov. Práve princíp spájania manuálnej práce, procesu výroby a umeleckého diela je pomerne originálny. A Brutovský s týmito princípmi neustále v inscenácii pracuje.

V pracovnom prostredí scény aj hudobno-tanečné výstupy naberajú trpký a ironický podtón. Voľba folklóru azda už prirodzene zapadá do Brutovského snahy o kritické reflektovanie podstaty slovenskej národnosti. Brutovský využíva funkčné kombinovanie hudby prechádzajúcej do ticha či rozpadu. Výber je poskladaný prevažne zo slovenských ľudových piesní, ale napríklad aj Suchoňových opusov a pod. Choreografie Silvie Belákovej často zaujímavým spôsobom prepájajú folklórne kroky s pohybmi čerpajúcimi z procesov mechanickej práce. Pohybové výstupy a hudba tak aspoň čiastočne dodávajú inscenácii na dynamike a pritom sprítomňujú ironický pohľad na slovenskú kultúru.

Počas lockdownu sme asi viacerí uvažovali, aké dôsledky bude mať toto obdobie útlmu a finančných strát na dramaturgiu divadiel. O to viac je potešujúce vidieť, že SKD si ako prvú „postcovidovú“ premiéru nezvolilo inscenáciu s potenciálom prilákať masy, ale odhodlalo sa k väčšiemu experimentu. Rovnako tak, že Brutovský so svojím tvorivým tímom prekračuje hranice vlastnej poetiky a nečerpá len z overených postupov. D1 (pracovný názov) je dielo, ktoré pravdepodobne nebude kasovým trhákom, ale dobrým podnetom do umeleckej aj spoločenskej diskusie určite áno.