Skepsa a frustrácia divo bijú

Jeden režisér a dve režisérky vytvorili tri krátke inscenácie na rovnaké zadanie – tým bolo nájsť tón novej hymny Slovenskej republiky. Vznikli diela silno reflektujúce vzťah ku krajine, ktorá momentálne veľa podnetov na budovanie prirodzene láskyplnej citovej väzby nedáva. Možno ešte presnejšie  ̶  čelní predstavitelia vlády jasne dávajú najavo, že tento vzťah má iba jednu podobu a nie je pre všetkých, rovnako tak aj štátne symboly. Ohýbanie národného cítenia však neznamená, že naň nemáme nárok všetci a vo vlastnej interpretácii. Byť hrdý na krajinu nevyhnutne nemusí viesť k návratu do 19. storočia či odklonu od akéhokoľvek progresu. Prehlbujúca sa skepsa a istý vnútorný boj za zachovanie vízie, ako má krajina vyzerať a kam má smerovať, vyviera zo všetkých častí triptychu. Spomenuté myšlienky symbolicky zastrešuje práve hymna, ktorá nie je vždy priamo tematizovaná, no je prítomná ako zástupný znak vyjadrenia vzťahu k tomuto štátu a národu.

Režisér Adam Dragun v prvej časti s názvom Repríza zvolil koncept performatívnej prednášky, ktorý využíva opakovane, čo však neznamená, že by ho už vyčerpal. Dragun prostredníctvom formátu „lecture performance“ dokáže vystavať pútavý príbeh aj sprostredkovať svoje inšpiratívne uvažovanie. Ide o takmer detektívne rozpletanie jeho fascinácie určitou témou a hľadania koreňa veci, pričom sa na pozadí kvázi banálnych výsekov z jeho osobného života odkrývajú hlbšie celospoločenské témy. V prípade Reprízy sa Dragun zameral na tému pamäti, ale zároveň aj otázku mnohých mladých ľudí, či zostať žiť na Slovensku. Celú prednášku rámcuje Dragunovo osobné bádanie, snaha spomenúť si na monológ Daniela Fischera z inscenácie Mojmír II., ktorý zásadne ovplyvnil jeho profesijné smerovanie. Prevádza nás svojimi denníkovými záznamami a myšlienkami, ktoré publikum podnecujú k vlastnému uvažovaniu o vytváraní si spomienok a o ich transformácii v čase. Okolo otázky, ako vlastne vyzeral Fischerov monológ a či vôbec jestvuje, vybuduje také napätie, až by sa to dalo prirovnať k pátraniu po vrahovi v kriminálnom románe. Keď na záver Fischer s týmto monológom reálne vystúpi, nejde o rekonštrukciu minulosti, skutočnej pôvodnej situácie, ale o transformovanú verziu. Bez kontextu celej inscenácie pôvodne uvádzanej v Štúdiu SND, bez originál kostýmu a scény, to totiž nie je ten istý monológ, aký Dragun videl pred ôsmimi rokmi. Vzniká tu teda nová, ďalšia verzia reality. Prednáška nie je dopovedaná, len ukončená validáciou existencie daného monológu, čo zostáva v intenciách poetiky celého diela (v zmysle mystifikácie, podnecovania úvah atď.), no s vybudovaným napätím a plným prežívaním tejto „detektívky“ sa mi žiadalo uzavretie tohto Dragunovho príbehu. Na druhej strane, samotný obsah daného monológu v kontexte prepájania národnej histórie so súčasnými výzvami, priamo a presne nadväzoval na tému celého triptychu.

Stand-up Petra Ondrejičku Nad Tatrou je depka v réžii Silvie Vollmann sa venuje zadanej téme najkonkrétnejšie. Slovné výstupy sa tu prelínajú so spevom slovenských piesní, a aj tie majú pozmenené texty. Opisujú súčasnú realitu a príznačne prechádzajú od ľudoviek až po popové šlágre Elánu či Petra Nagya. V hokejistickom drese a s igelitkou z Lidlu v ruke glosuje Ondrejička mýty o nás samých, o tom, akí si myslíme, že sme, aj aká je realita. Priznané, nahlas vyslovené rámcovanie výstupu časťami dramatického diela (expozícia, kolízia, kríza atď.) je v niečom už obohraté, vnútorne však podporuje dramaturgickú stavbu diela od pozitívneho pohľadu na to, čo všetko sme dosiahli, cez stratu nádeje až po pomerne optimistický záver v duchu sily spájania sa. Žánrové zvládnutie stand-up formy funguje najmä vďaka Petrovi Ondrejičkovi. Má schopnosť nonšalantne prezentovať a pointovať (hoci nie celkom nové) pozorovania aj funkčné vtipy o slovenskej náture, umne prechádzať tichými miestami a výborne hudobne interpretovať piesne. No najmä dodal celému výstupu humorný nadhľad, vďaka čomu nedochádza len k lamentovaniu nad tým, kde sme sa ocitli. Vo výsledku tak vzniká vtipný, odľahčený komentár k súčasnej situácii, ktorý neupadá do trápna, čo v prípade takýchto foriem nie je vôbec samozrejmé.

Celý triptych premyslene pracuje s priestormi Zichyho paláca. V umiestnení výstupov možno nájsť symboliku a ďalšie významy. Repríza sa odohráva vo foyer na prízemí a hneď po skončení sa na schodoch už objavuje Ondrejička s gitarou. Diváci a diváčky následne spolu s ním putujú po schodisku vyššie. Väčšina jeho výstupov sa odohráva práve tu, v akomsi medzipriestore, smerujúcom k inému a možno aj vysnenému cieľu. Keď sa po prosbe o znamenie od Boha vydá za svetlom, publikum najskôr musí prejsť zrkadlovou chodbou, príznačne polepenou rozpadajúcimi sa nápismi: „Vaša budúcnosť je pred vami.“ Dostáva sa do svadobnej siene, miesta, ktoré nielenže priamo zdobia štátne symboly, ale pomyselne ho sprevádza aj vážnosť a úcta k obradom, denne sa tu odohrávajúcim. Záverečná pieseň Sme svoji je tak dvojnásobne vtipná, ale aj výpovedná. V sieni sa odohráva aj tretia časť triptychu a ani v tomto prípade sa nedá ignorovať rovina významov, ktorú do diel vtláča samotný priestor. V prípade oboch diel ide o vedomú prácu režisérok, kde jedna obradnosť miesta využíva pre posilnenie irónie a druhá pre umocnenie sily svojej výpovede.

Časť Zapamätaj mi krajinu bez ľudí v réžii Júlie Rázusovej priniesla najsymbolickejší, ale aj najkrutejší obraz o súčasnom stave. Celé dielo stojí prevažne na texte Ivany Gibovej, v ktorom sa subjekt ženy – autorky prepája so samotnou krajinou. Text zaznieva z nahrávky v interpretácii samotnej Gibovej. Ide o akúsi spoveď plnú frustrácie a hnevu, no v prvom rade nekompromisnej presnosti. Oceňovaná spisovateľka je súčasťou krajiny a národa, ktorým sa necíti akceptovaná. Práve ona, spolutvorkyňa kultúrneho dedičstva a zaznamenávateľka pamäti tohto národa, je odsunutá na okraj spoločnosti. Každodenná frustrujúca realita je vtesaná do každého jej slova, a preto – ako sama vraví – o peknote písať nevie. Upozorňuje na viaceré negatívne tendencie v našej spoločnosti, ako pohŕdanie mentálnou prácou či stigmatizácia duševných porúch, ale poukazuje aj na celkové podmienky, v ktorých človek na Slovensku žije, a to za neustáleho ruchu politických káuz a absurdít.  Text je nadmieru sugestívny, plný nahromadených emócií a režisérka Júlia Rázusová ho umne doplnila o pomerne jednoduché pohybové, symbolické dianie. Dve alegorické postavy sa pohybujú v temnom priestore, pričom ich osvecuje iba silné bočné bodové svetlo. Jednou je žena (Veronika Husovská), ktorej kostým v modro-bielo-červených farbách môže naznačovať, že ide o samotnú Slovenskú republiku, ale aj autorku zároveň. Potáca sa, padá, inokedy sa snaží prehovoriť, no vychádzajú z nej iba chrapľavé zvuky. Popri nej sa ako prízrak pohybuje druhá postava (Lenka Libjaková) v tajomnej maske kozy. Žene asistuje, vedie ju, inokedy iba postáva bokom a pozoruje ju, pričom nie je jasné, či pre ňu znamená pomoc alebo skazu. Cez symbolickosť masky, odhalený prsník či akciu, keď podá Husovskej pohár mlieka, ju môžeme vnímať ako alegorické zosobnenie matky. Presne si interpretovať dané postavy ale nie je nevyhnutné, dôležitejšie je vnímať pocit z ich konania a vzájomnej interakcie. Pohybové dianie neilustruje slová z nahrávky, spolu s dunivou elektronickou hudbou či zvukmi kvapkajúcej vody skôr zostáva v úzadí vnímania, dotvára atmosféru a podporuje sugestivitu verbálnej výpovede.

Všetky tri inscenácie sa vďaka práci s priestorom navzájom plynulo prepájali a prirodzene prechádzali jedna do druhej. Rôznorodosť poetík však jasne naznačovala začiatok a koniec každej z nich. Vznikla tak mozaika rozličných pohľadov viacerých umeleckých osobností, ktoré však spájal spoločný pocit z aktuálnej situácie na Slovensku. Celkovo išlo o akési stretnutie a kolektívne prežívanie toho, čo väčšina z nás žije osamotene v bežné dni. Verejné vypovedanie týchto pocitov či spoločné zdieľanie môže byť v niečom terapeutické. Na druhej strane, v anotácii k triptychu organizačný tím uvádza, že zámerom je odpovedať aj na tieto otázky: „Na čo chceme byť ako obyvatelia Slovenska hrdí? Čo nás motivuje, čo povzbudzuje k pozitívnym cieľom?“ Zdá sa, že zatiaľ vieme odpovedať skôr na to, na čo hrdí nie sme a čo nás demotivuje.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová