Roztancované líšky v Opere SND

Daubnerová sa s Leošom Janáčkom nestretla prvýkrát. V roku 2018 režírovala v pražskom Národnom divadle Výlety paně Broučkovy. Veľmi dobre teda poznala originálnu, netradičnú a miestami provokatívnu tvorbu tohto českého skladateľa. Inšpiroval sa v nej opäť literárnym námetom – tentokrát novelou Rudolfa Těsnohlídka Liška Bystrouška. Svet zvierat sa pre Janáčka stal podobenstvom života človeka s jeho negatívnou energiou ničiacou a zabíjajúcou ríšu nevinnosti, čistoty, krásy a úprimných citov. Nejde o romantický, láskavý titul pre detského diváka, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Práve naopak, je to krutá, tragická metafora skutočného postavenia človeka voči prírode, jeho nadvlády a bohorovnosti.

Po javisku pobehujú, zvŕtajú sa, poskakujú hravé, krásne, vznešené líšky vo svojich huňatých kožúškoch s ryšavými hrivami. Jedna z nich prichádza a mizne ako zjav, ktorý predznamenáva dramatické udalosti príbehu. Práve táto líška v podaní Stanislavy Vlk Vlčekovej prináša do opery telesnú krásu, ktorá sa snúbi s krásou nadpozemskou. Reč jej tela citlivo reaguje na svet okolo, na všetky jeho podoby. Éterickosť dievčenského zjavu Bystroušky zvýrazňuje i to, že nespieva, ale tancuje. Slovo, spev tak dostávajú fyzické kontúry a dokonalosť prírody sa napĺňa.

Líšky sú zvedavé, bystré aj neposedné. Magický les, ktorý na scéne SND vytvoril nemecký scénograf Volker Hintermeier, je domovom nielen pre ne, ale aj pre ďalšie lesné zvieratá (šelmy, psa, hmyz, sovu atď). Jeho bezpečnosť a nevinnosť však ohrozujú traja jedinci – muži, ktorí sa domnievajú, že les patrí im – a rovnako aj všetko živé v ňom. Daubnerová nevytvára nadinterpretáciou tému mužsko-ženského vzťahu, ten je silne prítomný aj v Janáčkovej opere. Koniec-koncov svedčí o tom aj soprán lišiaka Zlatohřbitka, ktorého Janáček posunul nie do sveta mužov, i keď tam ako lišiak patrí. Ako zviera v kontraste k človeku sa práve tomuto svetu vymyká a nemá mužský hlas ako reprezentanti skazenosti, obhrublosti a drzosti – Revírnik, Rechtor/Komár, Farár/Jezevec. Daubnerová obsadením lišiaka do ženskej podoby (stvárňujú ho alternujúce sa operné speváčky – Katarína Hano Flórová a Jana Kurucová) iba zdôrazňuje Janáčkovu hudobnú invenčnosť a nekonvenčné uchopenie zdanlivo rozprávkového príbehu.

Režisérka vytvára na javisku pôsobivé obrazy v nečakaných kompozíciách. Tak ako pri jej skoršej tvorbe, aj v opernej práci sa Daubnerová do veľkej miery inšpiruje výtvarným umením, ktorého je výbornou znalkyňou. Aj v Liške Bystrouške nájdeme scény pripomínajúce napríklad Oféliu od prerafaelistu Johna Everetta Millaisa či Artemis sediacu na jeleňovi so svadobným závojom. Artemis ako bohyňa divých zvierat, prírody a vegetácie ochraňuje lesné bytosti a aj keď ju zabijú, jej podoba a posolstvo prírodu vždy oživí. V opernej inscenácii možno vidieť odkazy aj citácie z režisérkiných autorských inscenácií – vypchatá líška sa objavuje v jej dielach Untitled a Masterpiece, jeleň akoby z obrazov mexickej maliarky Fridy Kahlo sa zas vyskytol v jej časti projektu Miracles atď.

Příhody lišky Bystroušky v SND sú výnimočnou inscenáciou, dosahujúcou medzinárodnú úroveň. Jej uvedenie je veľmi citlivo vybraným dramaturgickým počinom. Opera zo začiatku 20. storočia predstavuje v réžii Daubnerovej memento pre 21. storočie, ktoré celosvetovo čelí neprestávajúcemu devastovaniu prírody človekom. Tvorivému tímu sa v diele, v duchu Janáčka, podarilo  spodobiť dva antisvety, dva životné principy, kde jeden zabíja a druhý kriesi. Příhody lišky Bystroušky Slávy Daubnerovej vôbec nie sú selankou, ale ikonoklastickou oslavou lásky, čistoty a dovolím si povedať aj ženstva.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová