Marek GodovičAsi sa nedá začať inak ako otázkou – ako prežívaš situáciu na Ukrajine, z pohľadu tanečníka?
Je to situácia, na ktorú sa nikto z nás nemal šancu pripraviť. Veci, ktorým som pripisoval dôležitosť, zrazu išli do úzadia. A veci, ktorým som sa príliš nevenoval, sa teraz vyplavili na povrch. Najsilnejšie som to vnímal ako rodič. V rámci mojej tvorby ma udalosti zasiahli tesne po premiére inscenácie JUST ASK HER, v ktorej sa zaoberáme progresívnymi témami pre 21. storočie, no správy z vojny nás v momente vracajú do minulosti. Zrazu človek prestane byť len umelcom a uvedomí si skutočné hodnoty.
V jednom z rozhovorov si spomínal, že síce si bol členom folklórneho súboru, ale počas dospievania si o tanci dlho nerozmýšľal ako o priestore, v ktorom by si sa mohol realizovať. Dokonca si tanec odmietal. Kedy nastal ten zlom alebo čo bola udalosť, ktorá ťa presvedčila venovať sa tancu profesionálne?
Išlo o sled udalostí a stretnutí s osobnosťami, ktoré ma navigovali smerom k tancu. V detstve som sa interpretačne neangažoval, aj keď som mal okolo seba ľudí, ktorí ma podporovali – ako moja mama. Vedúca folklórneho súboru Ďumbier mi odporučila, aby som sa prihlásil na konzervatórium do Banskej Bystrice, kde však chceli, aby som šiel najskôr na prípravu. Zozačiatku som to odmietol, veď prečo by som to mal robiť? Ale nakoniec som súhlasil. Nemal som sebadôveru, tá u mňa stúpala, až keď som postupne začal na konzervatóriu viac tancovať a dostával som stále viac priestoru. Aj vďaka pedagógom ako Daniel Raček, Stanislava Vlčeková, Zuzana Ďuricová Hájková, Tomáš Nepšinský, Pavel Lukáč či Martin Urban sa z tanca pre mňa stal životný štýl. A to sa mi začalo páčiť. S tým prišla aj perspektíva uplatniť sa v zahraničí. Chodil som na konkurzy v rámci Európy a v nemeckom Štátnom divadle Kassel som napokon mal šťastie a dostal som príležitosť – vybrali ma spomedzi stovky tanečníkov.
Takže hneď po štúdiu na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici si zamieril do Nemecka?
Cesta to nebola priamočiara. Ešte predtým som pracoval na stavbe a vo fastfoode, kde som sa zoznámil so svojou manželkou. Až v roku 2011 som sedem mesiacov pôsobil v Kasseli v inscenácii Šeherezáda v réžii Johannesa Wielanda, ktorý pracoval so súčasným tanečným jazykom. Bola to veľká produkcia s 25 tanečníkmi a orchestrom. Účinkovali tam so mnou aj bývalí tanečníci od Piny Bausch či Sashe Waltz, čo ma motivovalo k práci na sebe.
Počas svojich tanečných začiatkov si spolupracoval na inscenáciách divadla elledanse pod vedením Šárky Ondrišovej. Bol to výnimočný priestor pre súčasný tanec, ktorý v Bratislave v súčasnosti absentuje. Do akej miery ťa toto obdobie ovplyvnilo ako tanečníka či tvorcu?
Škoda, že divadlo elledanse zaniklo. Stretávala sa tam tanečná komunita a diváci tam chodili nielen na súčasný tanec. Pre tanečnú scénu to znamenalo veľmi veľa. Dostal som sa tam ako záskok do inscenácie Voda na vode a potom už prišli aj ďalšie produkcie. Mal som tam slobodu realizovať sa, tvoriť, učiť, tancovať. A vtedy u mňa nastal zlom – akože mladý interpret s veľkým egom dostal nielen príležitosť, ale aj zodpovednosť.
Okrem Šárky Ondrišovej si spolupracoval aj s choreografkami Lenkou Vagnerovou a Luciou Holinovou či s choreografom Milanom Kozánkom. Účinkoval si teda v dielach, ktoré sa vyznačovali rôznymi choreografickými konceptami. Ako sa po týchto všetkých skúsenostiach kreoval tvoj vlastný rukopis?
Choreografický rukopis sa mi ešte len kreuje. Spätne vidím, že každá spolupráca ma niečím ovplyvnila. Videl a zažil som rôzne postupy práce s interpretmi. Z každej jednej spolupráce som sa snažil do svojho postupu práce preniesť niečo iné. Niektorí sú sadomasochisti, iní kultivovaní, koncepční či v niečom divadelnejší. Napríklad s Milanom Kozánkom sme mali sústredený proces: žiješ, spíš, tancuješ na jednom mieste. Snažím sa do môjho tvorivého procesu, nie však do rukopisu, vtiahnuť aj tieto prvky. U Lenky Vagnerovej som sa zasa inšpiroval tým, ako sa dá ešte aj po skúške pracovať s energiou, ako je možné ju využiť.
Témy tvojich inscenácií sú náročné na výskum i interpretáciu. Vznikajú z pretlaku otázok, ktoré máš k súčasnému dianiu vo svete, zo znepokojenia či z osobných skúseností?
Fascinuje ma pozorovať životy ľudí a detaily s tým súvisiace. Spoločnosť, vzťahy a ich zvláštnosti, to je to, čo ma zaujíma. MIMO aj CHARON sú o spoločnosti a morálke, nemusí to byť o problémoch, ale o zvláštnostiach, konštelácii, ktorá je ojedinelá. V predošlých rokoch som sa sústredil na ľudskú nedokonalosť alebo na situácie, ktoré sú niečím magické a zároveň nenápadne skryté v rýchlosti diania nášho okolia. Postupne sa však venujem témam, ktoré dokážem podložiť faktami. Mytológia a príbehy ľudstva v CHARONOVI svojimi metaforami nemajú až tak ďaleko od aktuálneho prežívania spoločnosti. V najnovšom diele JUST ASK HER je to téma rodovej rovnosti. Zaujímajú ma konkrétne otázky, ktoré sa vynoria, keď sa zamyslíme nad férovosťou a správaním k sebe navzájom. Zároveň keď mením pobyt v prírode za mesto, dokážem s danými témami pracovať už s iným pohľadom.
Tvoj tanečný prejav je v mnohom fyzický, vyžaduje to určite množstvo energie i kondíciu. Takéto princípy sú vlastné fyzickému divadlo, na druhej strane dávaš priestor hlavne tanečnému vyzneniu. Kde sa vidíš ako tvorca?
Nemám ešte ukotvené, kam patrím. Snažím sa pracovať čo najrôznorodejšie, dám si výzvu a snažím sa ju splniť. Externému pozorovateľovi je možno jasné, kam patrím, ale pre mňa je tvorba spontánna. Nerozmýšľam nad nástrojmi a princípmi, nad tým, či je to fyzické divadlo alebo súčasná choreografia. Vidím len tvary.
CHARON vznikal v neľahkých časoch lockdownov, počas rezidencií na rôznych miestach. Ovplyvňuje toto tvorivé nomádstvo tvar tvojich inscenácií?
Tvorbe CHARONA predchádzala fáza života, v ktorej som to nomádstvo zanechal. Bol som dva roky tanečníkom EN-KNAP Group. Tento súbor pre mňa predstavoval predovšetkým kreatívny priestor, kde som sa mohol sústrediť na prácu na svojom interpretačnom prejave. Slovinsko navyše ponúkalo stabilitu a kultúrne vyžitie, ktoré mi vtedy na Slovensku chýbalo. Neskôr som sa však rozhodol, že aj s manželkou budeme žiť v rodnom Liptovskom Mikuláši. Chcel by som tu mať priestor, kde by som mohol samostatne pracovať, ale z existenčných príčin to zatiaľ nie je možné. Po vypuknutí pandémie som sa prispôsobil situácii a hľadal možnosti skúšania. Tak sme sa s CHARONOM ocitli na diametrálne iných miestach – v dedinskom prostredí v Divadle Pôtoň, ktoré vedú nezávislí umelci, a na druhej strane na salaši na Muránskej planine. Určite to ovplyvňovalo tvorivý proces, boli sme tak konfrontovaní s otázkami, ktoré sme si doteraz nekládli. Napríklad: Pre koho tvoríme?
Spolupracoval si ako choreograf externe aj s Liptovským divadlom tanca vo svojom rodnom meste. Ako vnímaš záujem o súčasný tanec mimo veľkých miest?
Mimo veľkých miest umenie vzniká skôr spontánne na základe kamarátskych vzťahov. Veľa sa improvizuje s technikou či organizáciou. Možno tomu chýba väčší systém. Ale v každom regióne sú organizácie, ktoré zastrešujú veľa aktivít – na Liptove je to Diera do sveta či Liptovské divadlo tanca. Sú to miesta, ktoré sú nezávislým umelcom veľmi nápomocné. Väčšina ľudí tu tanec vníma buď ako folklór, alebo ako moderný tanec, čo je veľmi široký pojem. Čím viac bude ponuky v regionálnom priestore, tým sa diváci stanú skúsenejšími a schopnejšími vnímať rôznorodosť.
K folklóru si sa vrátil pri diele Od zeme, na ktorom si spolupracoval s Františkom Morongom. K čomu si sa v tomto tvorivom procese dopracoval? Vieš na základe neho sformulovať, aké sú možnosti folklóru v súčasnom tanci?
Na Slovensku máme neskutočne bohatý folklór, komplexný a diverzitný. Bolo pre mňa výzvou spolupracovať s ľuďmi, ktorých uznávam ako osobnosti práve pre ich celoživotnú prácu s folklórom, ku ktorému mám aj ja blízko. Navyše manželka je z Lúčnice, aj preto som mal z tejto spolupráce rešpekt. Nebola to však ani tak práca s folklórom, ale skôr s valašsko-pastierskou kultúrou, ktorá bola nosnou témou inscenácie. S Milanom Herichom tanečníci absolvovali výskum tejto kultúry ešte predtým, ako som vstúpil do procesu ja, čo bolo veľkým prínosom. Nedovolil som si štylizovať prvky, nie je to môj priestor, ja som zasadil dianie, princípy a pohybový materiál do iného kontextu. František Morong udržiaval autentickosť folklóru a ja som to mal variovať, dávať do toho nadstavbu témy: teda ako vplýva valašsko-pastierska kultúra na súčasnú spoločnosť a ako zachrániť svet zanikajúcej kultúry.
V tvorivom procese k inscenácii Od zeme si pracoval s čisto mužským obsadením, v najnovšom JUST ASK HER zase len s tanečnicami. S tým súvisia nielen témy oboch diel, ale aj prístup k tvorbe či získané skúsenosti. Čím boli špecifické?
V prvom rade išlo o odlišné témy a s tým súvisela aj iná atmosféra počas tvorivého procesu. Pri inscenácii Od zeme mal tvorivý proces svoju prirodzenú hravosť, keďže sa tu tvorcovia stretávali v čase svojho voľna. Do tvorby sa prenášali aj temperament a energia týchto osobností, čo bolo blízke aj téme – každý valach či pastier je svojou podstatou veľmi divoký, je akousi veselou či urputnou postavičkou. Tvorivý proces bol preto takou hrou osobností, ale s vysokou dávkou rešpektu a chlapskej „ješitnosti“. V JUST ASK HER sme sa sústredili na vážne otázky a problémy, s ktorými sa ženské pohlavie v súčasnom svete stretáva. Začali sme tvoriť v tíme, ktorý pred tým spolu nespolupracoval, čo bolo na začiatku riskantným krokom. V porovnaní s inscenáciou Od zeme proces prebiehal vo veľmi intenzívnej forme, v podstate sme spolu boli 24/7 viac ako mesiac. A to je po dvoch rokoch pandémie a žitia v neustálej izolácii výzva sama osebe. Zároveň som mal trochu problém s uchopením mojej roly v tvorivom procese. Tých výziev bolo teda nakoniec až do poslednej chvíle pred premiérou celkom dosť. Ťažko sa porovnávajú natoľko rozdielne inscenácie a ich procesy, oba však boli predovšetkým o vzájomnej komunikácii a medziľudských vzťahoch.
Na dielach CHARON aj JUST ASK HER si pracoval so slovenskou tanečnicou Paulínou Šmatlákovou, ktorá dlhé obdobie pôsobila skôr v zahraničí. Akým spôsobom ste hľadali spolu interpretačné riešenia zložitých tém?
Paulína je veľmi vyzretou interpretkou a ako spolutvorkyňa má veľmi profesionálny prístup. Nie vždy sme spolu súhlasili, ale o tom je proces a jeho úskalia, ktoré však prinášajú úvahy a zaujímavé riešenia. Počas tvorby CHARONA to bolo jednoduchšie, ale aj intenzívnejšie, keďže sme boli obidvaja aj interpreti. Na začiatku sme hľadali spoločný pohybový jazyk, ktorého najvýraznejšie elementy sme rozvíjali tak, aby sme obaja ostali sami sebou, no v súlade s témou. Čerpali sme aj z výhod našej fyzickej odlišnosti, ktorá bola čarovná nielen po vizuálnej stránke, ale aj pri choreografických riešeniach, v ktorých sme využívali kontakt a partnering. Paulínu som prizval aj k inscenácii JUST ASK HER, ktorej proces bol diametrálne odlišný, hlavne po stránke vzájomnej spolupráce, kde bolo snahou nachádzať interpretačné riešenia celého tvorivého tímu spoločne. V JUST ASK HER som už nebol interpretom a na proces som nahliadal iba vonkajším okom, čo ovplyvňovalo aj – nie vždy najšťastnejšie – môj vklad do inscenácie.
Doba nepraje plánom, ale predsa – kam smeruje tvoja pozornosť choreografa a tanečníka v najbližšom čase?
Momentálne tvorím nový koncept s Michalom Paľkom, s ktorým som spolupracoval aj na CHARONOVI. Ale to je téma až na jednu z nasledujúcich sezón. V rámci môjho štýlu práce nechcem za sezónu robiť viac ako jednu inscenáciu. Zároveň chcem teraz spolupracovať s väčšou skupinou ľudí, ale to závisí aj od financií. Popravde zladiť skutočnosť, že som otcom, interpretom, choreografom, produkčným, účtovníkom, vášnivým skialpinistom atď. bez stabilného zázemia, so snahou uvádzať v čo najväčšom počte inscenácie, ktorých vznik tvorcov stál množstvo energie, je akousi aktuálnou utópiou. Smerujem pozornosť predovšetkým k môjmu synovi a k tomu, aby sme v kultúre viac spolupracovali, ako sa separovali.
Spomínané financie súvisia s podporou. Ako vidíš podmienky pre nezávislých tanečníkov na Slovensku?
Sú krajiny, ktoré sú na tom horšie, ale aj krajiny, ktoré sú na tom lepšie. Autenticky aj o našich pocitoch nezávislých umelcov hovoríme v dokumente, ktorý vznikol zo skúšania CHARONA. Diváci tam uvidia všetky ťažké situácie i mnohé psychické rozpoloženia nás ako tvorcov zahltených tvorivým procesom. Náš systém financovania je komplikovaný, ale aspoň, že je. Vo Fonde na podporu umenia je veľa programov, v ktorých sa môžu umelci realizovať. Chápem pravidelné obhajovanie projektov pred odbornou komisiou, ale prijal by som systém viacročného fungovania pre istotu tvorby a existencie vôbec. Práve kvôli tomu to aj mnoho ľudí vzdalo. K tomu, aby som samostatne tvoril, mi pomohlo, že som členom združenia TRAKT, ktoré zakladali výtvarníci Lukáš Matejka a Štefan Oliš. Mám však skúsenosti aj s produkciou a možno by som vedel pomáhať ďalším začínajúcim umelcom. Ja ale nefungujem iba z kultúry, ak mi nevyjde projekt, tak pracujem fyzicky, čo ma tiež baví. Je síce smutné, že musím utekať do iných smerov, ale je to lepšie, ako sa kŕčovito držať len písania projektov.
Nechcem sa len sťažovať, chcem tvoriť. Keby sa inštitúcie v rámci zriadenej scény či kultúrne domy viac otvorili, bolo by to jednoduchšie. Nastupuje mladá generácia umelcov. Treba hovoriť aj o problémoch a ak niekomu niečo vadí, nech sa vyjadrí. Mne osobne vadí, že ak chcem aktívne fungovať, tak riešim viac produkciu a byrokraciu ako samotnú umeleckú tvorbu. Teším sa najviac z toho, že diváci navštevujú inscenácie, ktoré tvoríme, čo je veľmi vzácne a za čo ďakujem.
