Prvá inscenácia agitky, ktorá nepodsúva odpovede, ale kladie otázky

V každom období dejín slovenského divadla možno nájsť hru, na ktorej sa dá ľahko ilustrovať vtedajšia kondícia domácej drámy. V období, keď dogmatici ovládli všetky sféry politického aj spoločenského života, sú všeobecne za erby československej divadelnej dielne považované dva texty. Česi majú Partu brusiča Karhana od Vaška Káňu – agitku lokalizovanú do fabriky na výrobu piestových čapov, a u nás to bola dráma z rurálneho prostredia Kozie mlieko. Ľudová veselohra na tému združstevňovania, kde v reálnom živote vidiecke obyvateľstvo z rozhodnutia štátu prichádzalo o majetky a pri odpore často i o občianske práva, no Skalka problematiku zobrazil čierno-bielou skratkou plnou idealizovaného zovšeobecnenia a všetko to obalil príťažlivým folklórnym šatom. Kozie mlieko sa v dobovom kontexte fádnosti až amatérskosti slovenskej drámy pre svoju insitnú ľúbivosť stalo divadelným hitom, siahali po ňom mimobratislavskí profesionáli i ochotníci. Naposledy hru na profesionálnom javisku uviedli v roku 1950, keď získala aj filmovú podobu. Súčasná inscenácia režiséra Andreja Purkarta nie je teda len prvým uvedením textu po vyše sedemdesiatich rokoch, ale i debutovým bratislavským naštudovaním. Na rozdiel od svojich predchodcov z úvodu prvého decénia vládnutia ľudovo-demokratického režimu nemusel hru inscenovať s pietou a v striktných psychologicko-realistických mantineloch. Pre Purkarta a dramaturgičky Martinu Havierovú a Žofiu Kráľovú bol prostoduchý text s kolektivizačnou zápletkou odrazovým mostíkom na vyjadrenie obáv z polarizácie súčasného života.

V inscenácii sa nestretávame s etnograficky dôslednými krojmi ani chalupou, akoby ohľaduplne prenesenou z múzea ľudovej architektúry. V ošarpanej bielej miestnosti s padajúcou omietkou a len na dobré slovo svietiacimi ledkovými lampami sedia traja mladí muži. Herci, ktorí pri fľaške piva prežívajú sklamanie z (asi ďalšieho) nepodporeného grantového projektu. Komisia im zamietla žiadosť pre nevhodnú dramaturgiu a oni teraz nevedia, ako ďalej. Sú mladí, na začiatku životnej aj umeleckej cesty, ale bez finančnej podpory štátu sa nemôžu realizovať. Ich javiskové ciele kruto narážajú na politikou limitovaný strop možností. Preto jednému z nich napadne inscenovať Skalkovo Kozie mlieko, zaprášenú budovateľskú agitku, ktorá však obsahuje témy podkladajúce sa novodobým grantovým mocipánom. Veď táto formálne i obsahovo banálna veselohra o rodine Omastovcov, ktorí radšej znesú posmech dediny za chov kozy, než by mali odovzdávať kontingent a vstúpiť do družstva, obsahuje všetko, čo progresu umenia zabraňujúci posudzovatelia grantov od divadelníkov momentálne vyžadujú. Ľudovosť, folklór, patriotizmus, oslavu zdravého slovenského človeka. Herci, ktorých farebnosť kostýmov tvorí slovenskú, ale i ruskú trikolóru, začnú rozvíjať košatý dialóg o zmysle danej dramaturgickej voľby. Napĺňajú pritom schému typickú pre metódu devastujúcu umenie päťdesiatych rokov: boj dobrých s ešte lepšími. Adam Hilek totiž nedôverčivo spochybňuje kvalitu hry, keďže namiesto insitnej agitky túži hrať Shakespearovho Hamleta a jemu podobné roly svetového repertoáru. No kým v budovateľských drámach sa strácal bazálny konflikt, v tejto počiatočnej polemike generačne aj názorovo homogénnej skupiny aktérov začína bohatý situačný aj ideový duel.

Z textu Kozieho mlieka tu zaznejú reálne len tri krátke dialógy, ktoré herci stvárňujú v preexponovanej štylizácii ochotníckeho klišé (veľké oduševnené gestá, pri dievčenskej role vysoký piskľavý hlas a i.). Mladí herci pritom vo vzťahu mladého komunistu Janka so Zuzkou, dcérou kulakov, ktorej srdce na rozdiel od spiatočníckych rodičov horí pre nastupujúci režim aj švárneho družstevníka, dokážu z núdze nájsť i motív nešťastnej lásky Verončanov Romea a Júlie. Tieto priam panoptikálne prehrávané výstupy prerušujú civilnými debatami na témy rezonujúce s ich životným pocitom. Trojica nenútenou formou plynulo rozvíja osobné polemiky o ľudovej tradícii s presahom do dnešnej doby, keď sa folklór stáva len reklamným manévrom na obhájenie si národnej integrity. Kolektív tvorcov deklaruje názor demaskujúci folklór ako legitimizovanú formu národného násilia, kde sa namiesto hĺbkových poznatkov pýšime len jeho sprofanovanou podobou. Z piedestálu strhávajú aj iné domáce legendy a stereotypy (nedá sa pritom nepomyslieť na publikáciu Mýty naše slovenské pertraktujúcu totožnú tematiku), vrátane Jánošíka ako ospevovaného hrdinu z ľudu, ktorého idealizovaný odkaz si privlastnil každý jeden vládnuci režim, aby poukázal na paralely medzi (vyfabulovanou) statočnosťou národne cítiaceho Terchovčana s vlastnou ideológiou.

Tvorcovia sa v inscenácii priamo pýtajú: Kto je ten skutočný Slovák a čo je reálne slovenské a žiadne iné? Hľadajú pomenovanie pre slovenskú národnú povahu, ktorej súčasťou nie sú Jánom Skalkom romantizujúco prezentované črty dobrosrdečnosti, empatie a pracovitosti. V histórii aj súčasnosti našej krajiny nachádzajú národnú tradíciu v kontinuálnom pestovaní nenávisti, kde Slovák síce hlasno volá po folklóre, ale pritom na stenu kreslí hákový kríž. Preto sa v inscenácii ako dôkaz nacionálnej hrdosti a čírej čistoty Slováka nerecituje iba Chalupkova báseň Mor ho!, ale aj antisemitské verše Dlhomíra Poľského Kto si Slovák? Otvorene sa tu hovorí o dezinterpretácii dejín a hľadaní národnej identity i miesta v histórii, na ktoré by mohol byť Slovák hrdý. To všetko navyše mladí divadelníci prezentujú výstižnou skratkou a ironickým hyperbolizovaním. Keď za najlepšie obdobie Slovákov vyhlásia Veľkú Moravu počas Svätoplukovej vlády (keďže vtedy sme podľa gigantického historického zjednodušenia „mali“ samostatnú krajinu, jej vládcu aj jazyk), na stene sa premieta ikonický úvod amerického seriálu Hercules z 90. rokov so slovami: „Toto je príbeh z dávnych čias, čias mýtov a legiend, keď boli bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia…“ Pričom na tvár svalnatého antického hrdinu v podaní Kevina Sorba umiestnili práve Svätoplukovu ilustrovanú podobizeň. Rovnako úderne pôsobí aj infantilná prednáška hercov o príbehovom uzle ich pripravovanej inscenácie Kozie mlieko – počas prezentácie predstavujú hlavné postavy (s fotkami filmových interpretov jednotlivých rolí), medzi ktorými na ľahšie vysvetlenie vzťahových väzieb pribúdajú šípky ako na hodine literatúry. Do školometského výkladu samozrejme pridávajú aj významy dnes už našťastie archaických slov ako kontingent či kulak. Situácie sa tak rozvetvujú do rôznych tematických okruhov a etúd (za všetky treba vyzdvihnúť satirickú ilustráciu maďarskej interpretácie veľkomoravských dejín, ako Svätopluk predal svoje kniežactvo za koňa), ktoré nepôsobia strojene ani plagátovito. Sú vedené v štýle nezáväzného rozhovoru mladých hercov kypiacich tvorivou energiou a súčasne citlivo vnímajúcich kroky súčasných politických predstaviteľov, ktoré smerujú k tendenčnosti, totalitárnosti a uniformite (teda prejavov známych z čias triumfovania Kozieho mlieka na javiskách). Preto sa v inscenácii s komickým až briskným nadhľadom problematizujú dnes tak často otvárané otázky národnej povahy, ale aj pre minulý i súčasný politický kontext charakteristické hľadanie spoločného nepriateľa. A napokon aj definovanie slovenského prototypu, kde sa namiesto racionálneho riešenia v rámci náboženskej tradície radšej alibisticky spoliehame na Áronovo obetovanie capa, ktorý so sebou zoberie aj všetko zlé (v inscenácii zobrazené veľmi výstižnou etudou). A nad tým všetkým visí skepsa mladej generácie z regresu krajiny vyvolávajúcej dilemu, či tu zotrvať alebo nie. Tvoriť neslobodne, alebo netvoriť vôbec?

Purkartovi spolu s dramaturgičkami by sa koncept ironického glosovania predstáv politikov o rýdzom slovenskom človeku a krásnej slovenskej prírode, kde sa oku lahodiace obrazy zo živej panorámy na prezentácii prelínajú s lesným rúbaniskom, nepodarilo na javisko tak obsažne preniesť bez energických výkonov trojice Adama Hileka, Adama Marenišťáka a Márka Mezőszállásiho. Herci sa napojili na skratkovitosť a sarkazmus inscenačného rukopisu a produktívne využili vzájomne protikladné naturely. Mezőszállási zaujal ako slovenské národné mýty zľahčujúci prchký neurotik, Marenišťák dominoval v dôslednej grotesknosti výrazu a Hilek upútal civilnosťou prostriedkov, ktoré dokázal promptne poprieť pri parodizovaní heroického typu.

Počas španielskej renesancie sa zaužívala dnes už floskula, že na divadlo stačia tri dosky, dva sudy a jedna vášeň. Režisérovi a jeho tímu stačila jedna neútulná miestnosť s dvomi drevenými paletami uprostred a trojicou hercov, kde chudobnosť prostriedkov akoby už dopredu deklarovala, že slobodné divadlo môže vzniknúť aj bez grantovej podpory i keď v takýchto provizórnych podmienkach. „Život si nájde cestičku,“ tak znie slávna replika z Jurského parku, filmu, v ktorom medzi ikonické scény patrí práve podsunutie kozy hladnému T-Rexovi. Paralely možno nadhodnotené, ale predsa len pre inscenačnú výpoveď určujúce. A i keď tvorcovia uviedli politickú agitku, nevytvorili agitačnú inscenáciu, ale naopak – výstižné recesistické dielo s jasne artikulovaným generačným postojom, v ktorom nepodávajú jednoznačné odpovede, ale kladú pálčivé otázky. Teda presný opak toho, čo ponúkali schematické drámy z úvodu 50. rokov spomedzi ktorých najvyššie tróni práve Kozie mlieko.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová