Posledná rozlúčka s pravdou

Celé dielo je rámcované smútočným obradom. Každý z prichádzajúcich divákov dostáva do ruky sviečku, namiesto svätenej vody si môže vziať cukrík, a sadá si pozdĺž stien Klarisiek, teda hracieho priestoru. Začiatok aj koniec diela určuje rámcovú situáciu – nachádzame sa na rozlúčke so zosnulým, ktorým je síce primárne Sokrates, ale v prenesenom zmysle aj jeho hodnoty a myšlienky, ktoré s ním v tomto momente pochovávame.

V prvom rade treba oceniť výbornú voľbu predlohy. Apológ P vychádza z Platónovho textu Obrana Sokratova, a teda Sokratovej obhajoby pred súdom a následným odsúdením na smrť. V časoch, kedy sa vinní stavajú do pozície obetí, ľudia popierajúci demokraciu sa oháňajú slobodou slova, fakty sa relativizujú a pravda spochybňuje, vyznievajú časti Obrany Sokratovej, ako keby boli napísané pre rok 2024. Tvorivý tím s týmto filozofickým textom umne pracuje. Už jedna z úvodných replík Petra Tilajčíka vo flitrovom kostýme Kto poburuje mládež? vytvára presné prepojenie so súčasnosťou a očierňovaním queer komunity. Navyše, v čase premiéry išlo až o mrazivé pretnutie umenia a reality. Konala sa v deň atentátu na Roberta Fica, od ktorého sa začal hon na vinníka za súčasný stav polarizovanej slovenskej spoločnosti a aktuálnosť Platónovho textu aj samotného diela Apológ P sa tak iba ďalej znásobuje. 

Tvorivý tím vybral presné, stručné pasáže z Platónovho textu a prepojil ich s autorskými verbálnymi a pohybovými výstupmi. Celkovo by sa dalo dielo charakterizovať cez prepojenie vysokého s nízkym, filozofie a banálnosti, vzletných myšlienok a každodenných povzdychov, sakrálneho prostredia a gýča. Táto kombinácia mu dáva jasne vymedzenú štruktúru aj poetiku, ktorá tentokrát neuniká do nekonečného vesmíru nápadov. Aj „uletené“ prvky sú tu dramaturgicky odôvodnené a vyvážené. Napríklad jedna zo scén odkazuje na veštbu z Platónovho textu, avšak začne sa úvodom z relácie Věřte nevěřte, pokračuje absurdnými otázkami na vešticu (typu: Čo budem mať zajtra na raňajky?), až kým sa dostane k otázke Kto je najmúdrejší na svete?, a teda priamo k jednej z častí Obrany Sokratovej. Putovanie Sokrata je zase sprevádzané voice-overom rozprávky, ale aj zobrazené ťahaním plastovej káričky. Na tento tvorivý prístup nadväzujú aj výrazné kostýmy, v ktorých sa mieša elegancia strihov s extravagantnosťou lesklých látok. V istom zmysle súznejú s honosnosťou katolíckej výzdoby kostola, no zároveň poukazujú na nekonformnosť či vôľu človeka – performera – Sokrata vymaniť sa z davu.

Mix rôznych kultúrnych inšpirácií a žánrov je tu stále silno prítomný. Primárne v hudobnom výbere (autor Igor Fech) zaznieva skladba You never can tell z filmu Pulp Fiction, melódia známeho „kačacieho tanca“ aj sakrálna hudba. Dopĺňa ich pritom často uvoľnená, no pritom presná aj interpretačne zvládnutá choreografia (pohybová spolupráca Nikoleta Rafaelisová). Celkovo je v Apológu P oproti predošlým dielam HRH väčší dôraz na pohyb. Jedna celá scéna je napríklad venovaná choreografii hobbyhorsingu, kde sa performer s performerkou v zlatých kabátoch a s konskými hlavami na paliciach dlhé minúty rytmicky a synchronizovane presúvajú takmer po celom hracom priestore. Vzniká tak v prvom rade vtipný kontrast s vážnosťou predošlej scény obradu a prostredím kostola, ale aj meditačná chvíľa akéhosi smútočného pochodu.

Na čom však stojí celé dielo, je v prvom rade humor. Je priamy, trefný, niekedy absurdný a takmer vždy podaný s kamennou tvárou. To je doména primárne Michaely Fech, ktorej výrazová strohosť a cielene utlmená emocionalita dokážu pointovať jednotlivé situácie. Na jednej strane podporí svojím chladným odstupom nespravodlivosť žalobcov, na druhej zdôrazní vtip tým, že mu svojou apatickosťou neprikladá dôležitosť. Oproti nej je Peter Tilajčík emočnejší a expresívnejší. Hoci v jeho prejave je tiež prítomný odstup a nadhľad, najmä pri zosobňovaní Sokrata však prechádza k zvnútornenejšiemu hereckému prístupu. Jeho oduševnenosť tak naráža na chlad partnerky, čím tvorivý tím funkčne buduje významy za útržkovitými dialógmi.

V Apológu P sa lúčime s človekom, ktorý sa tým, že podporoval kritické myslenie, konfrontoval ľudí s ich vlastnými intelektuálnymi limitmi a poukazoval na alibizmus a ohýbanie pravdy, stal nepohodlným, a zároveň vhodným na zvalenie kolektívnej viny. Toto dielo svojou formou poukazuje viac na aktuálnu dobu, než na podstatu Sokratových myšlienok. Ponúka útržky na ďalšie zamyslenie, neanalyzuje, nepitve, skôr nadľahčene a s dobrým humorom pripomína, že čo sme žili pred dvetisícpäťsto rokmi, žijeme aj dnes.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová