PlusMínus žilinského Zločinu a trestu

Eduard Kudláč inscenoval Zločin a trest dvakrát za jediný rok. Na tom niečo musí byť. A nie iba na texte, to si mohol vybrať ktorúkoľvek inú závažnú klasiku. Je žilinská inscenácia skôr dobrým detektívnym zločinom alebo trestom pre diváka?

Zločin

1. + Dramatizácia: Vieme, že pre Daniela Majlinga to nie je prvá dramatizácia ruskej klasiky. Šikovne začal príbeh rozprávať až od samotnej vraždy. Vytvoril tak základ pre slušnú detektívku naopak. 
2. + Ľahší humor: Ján Dobrík, Miloslav Kráľ a Michal Tomasy (v tomto poradí: Razumichin, Porfirij, lekár Zosimov) odľahčujú vo svojich výstupoch napätú atmosféru, ktorú sa niekedy až kŕčovito snaží udržať hlavný predstaviteľ. Ich humorné vsuvky sú príjemným osviežením v ťažkej hre.
3. + Bez veľkého Ruska: Miesto toho, aby sa inscenátori utápali v ošúchaných ruských samovaroch, oveľa viac ich zaujímala filozofická línia hry. Veľké plus za to, že pochopili, že Slovensko nie je Rusko.
4. + Obsadenie Raskoľnikova: Na rozdiel od košickej inscenácie, dostal túto rolu naozaj mladý herec. I keď Michalovi Režnému môžeme vyčítať kŕč a nie celkom jasnú interpretáciu hlavného hrdinu, rovnaku mu to môžeme prípísať ako úspechy. Režný je nevypočítateľný, rozporuplný a kŕčovitý. A taký Raskoľnikov byť môže.

Trest

1. – Pavol Krištofek: Nedá sa povedať, že by mal režisér šťastnú ruku pri obsadzovaní tejto postavy. Ani v košickom spracovaní nie sú výstupy s Marmeladovom najsilnejšími článkami. Krištofkovo neustále kričanie vyvoláva pocit, že Marmeladov pracoval celý život pri veľmi hlučnej miešačke a nie ako úradník.
2. – Ľahší humor: Platí to isté, čo pri druhom bode pri plusoch. Chcem ako divák mať v ťažkej, hĺbavej inscenácii takéto cudzie elementy? Dostojevksij je vtipný, ale trochu inak.
3. – Dramatizácia: Vypustenie úvodnej časti, kedy sa Raskoľnikov rozhoduje, či zločin spácha alebo nie, zdynamizovalo príbeh, Majling sa už ale k Raskoľnikovovým pochybám nevracia. Ani v inscenácii sa už nedostaneme k vnútorným rozporom u hlavného hrdinu. Skôr sa čaká, kedy sa buď odhalí, alebo spácha samovraždu. Kto Raskoľnikov naozaj je, už nikoho veľmi nezaujíma.
4. – Súhra: Herci akoby medzi postavami nevytvárali vzťahy. Každý má svoje vlastné trápenia, každý má čo povedať, ale akoby nedochádzalo k chémii medzi nimi. Je to skôr zvláštne defilé rôznych úrovní človeka, než obraz života.
5. – Sociálne vrstvy: V predlohe sa väčšina charakterov upína k sociálnej vrstve, do ktorej nepatrí. Aj Iveta Pagáčová ako pani Marmeladovová rozpráva o svojom takmer šľachtickom detstve. Jej javiskovému výtvoru. Je ale ťažko uveriť, že každú noc perie jedinú bielizeň svojich detí, aby sa za ne nemusela hanbiť. Je to ale aspoň niečo. U väčšiny ostatných postáv sa vnútorné presvedčenie o vyššom statuse vytratilo úplne.

Rezultát je jednoduchý. Inscenáciu treba vidieť. Určite aspoň vtedy, keď divák nečítal Zločin a trest. Ide o (na slovenské pomery) moderné spracovanie klasiky, v ktorom sa nestratil príbeh z predlohy s dobrým hereckým obsadením.

(autor napísal aj rozsiahlejšiu kritku o žilinskom Zločine a treste pre časopis KOD 5/2013)