Katarína K. CvečkováPrečo je také potrebné mať samostatný priestor výlučne pre tanec? A prečo sa ho od vzniku nezávislej tanečnej scény až dodnes nepodarilo získať?
Priestor, v ktorom sa pohybujeme, prenesene či doslovne, je jedným z hlavných determinantov nášho konania. Ne-priestor alebo priestor rozptýlený, nekoncentrovaný, neexistujúci nemusí byť nevyhnutne negatívom, ale je samozrejmé, že naše fungovanie ovplyvňuje. Scéna súčasného tanca, rovnako ako akékoľvek iné spoločenstvo, je definovaná prostredníctvom (ne-)priestoru, v ktorom existuje.
Priestory pre tanec tu existujú, len sú určené primárne pre klasický balet a folklór. Hoci sa dnes mnohé umelecké žánre a subžánre prelínajú a ich formy variujú, stále sú prítomné relevantné druhové špecifiká. Prevádzka kamenných divadiel, ktoré sú domovom klasických baletných súborov, je nastavená na repertoárovú produkciu. Na druhej strane, diela súčasného tanca sú okrem iného charakteristické formálnym experimentovaním, kreatívnym procesom, ktorý sa viaže na choreografa či režiséra pracujúceho s rôznymi interpretmi podľa potreby témy diela. Preto súčasnému tancu (či súčasnému pohybovému divadlu) viac svedčí kurátorsky vedené projektové divadlo so stálym administratívno-technickým zázemím, ktoré umelcom poskytuje v rámci krátkodobých či dlhodobých rezidencií potrebný servis. Obe sféry, zriaďovaná aj nezriaďovaná, však majú svoje pozitíva aj negatíva. Treba spomenúť banskobystrické Divadlo Štúdio tanca, ktoré ako jediná zriaďovaná tanečná inštitúcia má špecifické záväzky aj možnosti. Jeho nové vedenie prináša určitú transformáciu, tak mi ostáva byť len zvedavou…
Samostatné centrum pre (súčasný) tanec, s hracími a skúšobnými priestormi, mediatékou, archívom, priestormi pre vzdelávanie a príslušným personálnym vybavením, je podľa mňa v súčasnosti nedostižným ideálom. Hoci pre skutočnú profesionalizáciu sa mi zdá byť takéto centrum nevyhnutné. Jeho neexistencia je výsledkom mnohých faktorov. Ide o celkové nastavenie slovenskej spoločnosti, ktorá je veľmi konzervatívna a viac-menej sa bráni akýmkoľvek zmenám. Väčšina zmien sa väčšinou deje na neinštitucionálnej úrovni. Na projekt zastrešujúceho tanečného centra, ktoré by bolo malým kúskom slovenského vesmíru dedikovaného tancu, treba však súlad oboch strán – tlaky od umelcov (ktoré nastali) a načúvanie a podporu zo strany inštitúcií (čo sa deje veľmi pomaly a zriedka), čiže stručne povedané, politickú vôľu. A keď sa pozrieme na to, s čím všetkým slovenská spoločnosť zápasí, je zázrak, že tu ešte vôbec existuje nejaká kultúra en bloc. Umenie ako výsek kultúry je pre politikov marginália, nechápu jeho nevyhnutnosť a ich záujem je formálny. Môžeme sa len tešiť, že sme pod vplyvom Európskej únie, kde treba naplniť kolónky aj niečím iným ako jarmokmi, vianočnými trhmi, muzikálovými Draculami, neznesiteľným rozhlasovým popom a insitnou poéziou. A ak hovoríme o umení ako marginálii spoločnosti, tak tanec je margináliou umenia. Treba však povedať aj to, že scéna súčasného tanca na Slovensku je veľmi malá – v porovnaní so scénami v zahraničí, ale napríklad aj v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi u nás. To vylučuje silnejšie tlaky a väčšiu pozornosť zo strany inštitúcií a médií. Jej ďalším znakom je bytie v bubline, ktorá v konfrontácii so zahraničím či inými umeleckými druhmi často veľmi rýchlo praská.
V roku 2004 AST stála pri vzniku A4, ako „tanečný element“ Asociácie združení pre súčasnú kultúru. Začínali ste práve v bývalom V-klube, v budove kde dnes sídli Kunsthalle. A4 síce niekoľkokrát zmenila svoje pôsobisko, avšak dodnes je kultúrnym centrom – a nie jediným, ktoré tanečným tvorcom pravidelne poskytuje svoje priestory. Čo tento niekoľkoročný „vzťah“ s A4 a vôbec s kultúrnymi centrami priniesol tanečnej scéne? A prečo nie je pre tanečníkov dostačujúci?
A4 je pre súčasný tanec v Bratislave zásadným priestorom. Hoci má mnohé limity, je to jediné dostupné divadlo s potrebnými parametrami výšky a hĺbky, kde sa dajú uvádzať na slovenské pomery väčšie produkcie. Ide tu však aj o ich dramaturgickú prácu, výber predstavení, ktoré napĺňajú nejakú konkrétnu umeleckú predstavu. O to sa snažia v Bratislave napríklad aj Ticho a spol. či Štúdio 12, ale tam sú opäť výrazné technické obmedzenia.
Vzťahy tanečných subjektov s kultúrnymi centrami sú budované prostredníctvom konkrétnych ľudí, na jednej strane tvorcov, na druhej kurátorov. Obe strany majú subjektívne preferencie, svoje predstavy, vízie a ambície. Tie sú zase viazané na ich vzdelanie, skúsenosti, rozhľad. Takže nezriaďovaná sféra funguje do veľkej miery na tom, kto si s kým ako „sadne“, čo má svoje výhody aj nevýhody. Vo všeobecnosti ale možno povedať, že kultúrne centrá sa dajú chápať ako relevantné miesto pre uvádzanie tanečných diel, aj pre tvorivé rezidencie.
Názov S4 odkazuje na A4 aj na priestory v Stanici Žilina-Záriečie S1 a dnes už neexistujúcu S2. Ale dnes, po sedemnástom ročníku Nu Dance Festu už vieme, že názov odhaľuje najmä fakt, že S4 v skutočnosti tvoria 4 schodištia. Ide teda o prvé centrum pre súčasný tanec na svete, ktoré sa nachádza výhradne na schodoch. Je vôbec niečo takéto možné a čo to znamená v praxi?
Otvorenie S4 bol mystifikačný projekt, bola to premiéra a derniéra zároveň. Povedala som si, že keď po štvrťstoročí nie je vôľa zo strany ministerstva kultúry reagovať na vážne, štatisticky vyargumentované žiadosti o potrebe Tanečného centra, tak možno zareagujú na vtip. Celé sme to otočili. Predstierali sme, že otvárame nový priestor, a keďže sa to dialo na pôde štátom zriaďovanej inštitúcie, dúfali sme, že si to niekto všimne. S4 sú štyri zrkadlovo orientované schodištia. Máme ich dokonca rozdelené – horné dve sú skúšobná sála a dolné, tie väčšie, sú veľké divadlo… Otvárací večer – príhovory, kapela Raptor Koch, skvelí talianski tanečníci (keďže slovenskí sú takmer všetci v zahraničí – ich tváre sme videli vo veľkoplošnej projekcii), prestrihnutie červených pások, recepcia – to všetko bolo „len“ predstavenie. Jeho súčasťou bola aj inštalácia šiestich televízorov, nesených na pleciach ako bremeno, s dokrútkami o všetkých priestoroch, kde bola počas uplynulých 25 rokov aká-taká ambícia uvádzať tanec.
Ako došlo k prepojeniu AST a Kunsthalle? A aké sú plány pre toto spojenie do budúcna?
KHB je kurátorsky vedená nezbierkotvorná inštitúcia pre vizuálne umenie. Programovo pracuje s novými, často presahovými formami a je pre mňa paralelou k Tanečnému centru. Keďže funguje na podobných princípoch, oslovili sme ich pred pár rokmi s návrhom na spoluprácu. Priestor LAB (aktuálne funguje pod názvom A WINDOW, pozn. red.) sme chceli využiť počas NDF na inštaláciu výstavy o Pine Bausch. Z mnohých dôvodov sa to nepodarilo, rovnako ako ďalší projekt, no prostredníctvom kurátorky KHB Lýdie Pribišovej sa kontakty podarilo oživiť. Navyše, stretli sme sa osobne s Jenom Kratochvílom, ktorý bol čerstvo uvedený do funkcie riaditeľa a nastalo to, čo opisujem vyššie. Ľudsky sme si sadli, čo je asi základ akejkoľvek spolupráce. Cieľom bolo počas NDF uviesť tanečné dielo v priestoroch KHB. Najprv sme počítali s vnútornou sálou a s LAB-om, ale Jen akoby pomimo skonštatoval, že by bolo fajn nejako „zabydlet“ úplne mŕtve, hoci prekrásne schodisko. Trochu som o tom rozmýšľala a po pár týždňoch som mu predstavila projekt, ktorý sa neskôr zhmotnil do Otvorenia S4. Spolupráca v budúcnosti závisí od mnohých ťažko predpokladateľných momentov, ale brániť sa jej určite nebudeme. Priestor S4 existuje, či sa tam bude hrať alebo nie – sú to proste schody k výstavným priestorom, ktoré sa po dohode s KHB môžu opäť stať javiskom.
Pôvodné vízie AST o Centre súčasného tanca či o Národnom choreografickom centre boli celkom ambiciózne a neponúkali tanečníkom iba priestor pre ich tvorbu. Dnes už je jasné, že v rámci priestorovej otázky by bolo v Kunsthalle nemožné ich realizovať v plnom rozsahu. Avšak, možno to opäť otvára túto otázku pre budúcnosť…
Osobne by som veľmi rada zažila užšiu spoluprácu medzi KHB a tanečníkmi, nielen vzhľadom na priestorové možnosti. Je tu plocha, ktorá sa zdá byť vzhľadom na využívané princípy pri tvorbe spoločnou platformou. Aj tematicky sa mi zdá tvorba vizuálnych umelcov omnoho radikálnejšia, rýchlejšie a priamejšie reagujúca na súčasné problémy. Úvahou pre budúcnosť však nie sú len umelecké prepojenia, ale ako už bolo povedané, aj možnosti nového fungovania inštitúcií pre performatívne umenia. Ale to je naozaj trochu iná téma a hudba slovenskej ďalekej budúcnosti. Ak vôbec…
Mohlo by sa zdať, že v poslednom období sa priestorová situácia pre súčasný tanec mení k lepšiemu. Okrem S4 pred časom Platforma pre súčasný tanec dostala do správy telocvičňu v Novej Cvernovke, ktorá po istých úpravách a opravách dnes funguje ako rezidenčný priestor a realizujú sa v nej aj reprízy viacerých tanečných diel. Neubránim sa však dojmu, že stále ide skôr o podmienky „z núdze cnosť“ a možno o istú šťastnú zhodu okolností…
Myslím si, že hlavné mesto krajiny z EÚ by malo disponovať samostatným, štandardným priestorom pre umelecký druh, ktorý sa považuje za jeden z najprogresívnejších. To ale nemení nič na fakte, že Telocvičňa je prepotrebný projekt. Vidíme dokonalý dôkaz potreby synchronizácie aktivít: Bratislavský samosprávny kraj – najmä vtedy vedúca odboru kultúry a cestovného ruchu Zuzana Šajgalíková (Hekel) a projektová manažérka Zuzana Ivašková – bol ochotný vypočuť si naše reálne potreby a nachádzať riešenia pre zdanlivo neriešiteľné právne a technické problémy. Veci sa trochu pohli, no z rôznych dôvodov sa rozbeh pribrzdil a nastúpil (trochu generalizujúc) modus DIY. Funguje v ňom mnoho umelcov, a myslím, že je absolútne nevyhnutný v istých fázach vývoja akéhokoľvek projektu. No nemôžeme na ňom stavať ako na nosnom princípe.
Na celú túto situáciu sa dá určite pozerať aj z iného uhla. Fatalisticky ju brať ako výzvu či znamenie a tvoriť v podmienkach, aké máme, nachádzať si vlastné spôsoby a veriť, že z nejakého dôvodu je to tak dobre – preskočiť nutnosť tvoriť v blackboxoch, tešiť sa, že máme pitnú vodu a snažiť sa v týchto šialených časoch využívať pod ekologickou vlajkou to, čo máme k dispozícii. S4 aj Telocvičňa dokazujú, že sme prosto dobrí v práci s „l’espace trouvé“.
