Osvedčená i novátorská Stoka

Stáli fanúšikovia tohto nezávislého divadla už približne vedia, čo môžu od „stokárskych“ inscenácií očakávať, avšak, ako sa ukazuje, kolektív tvorcov ešte vždy dokáže priniesť nepredvídateľné stvárnenie situácií, či už odpozorovaných priamo zo života a následne zveličených alebo založených na vlastnej fantázii a imaginácii a prekračujúcich akékoľvek tabu.

Po zbúraní priestorov starej Cvernovky sa Uhlárovo divadlo znova ocitlo bez trvalej strechy nad hlavou. Dočasné útočisko našiel súbor v A4, kde sú projekty nezávislých zoskupení uvádzané pravidelne. Divácky zážitok je tu však trochu ochudobnený o akýsi intímny pocit a o dojem, že prichádzate na návštevu priamo do „domovského“ priestoru divadla. Keďže i tvorcovia sú na tomto javisku len na návšteve. Napriek tomu ale energia a nasadenie hercov nie sú o nič menšie než predtým.

Je to ešte stále Uhlár?

V Pregu, kde v kostýmoch i scénografii (výtvarné riešenie Miriam Struhárová) dominujú výlučne čierno-červené farby, sa otvára akoby úplne iný divadelný vesmír so svojimi vlastnými zákonitosťami a pravidlami. Jeden by si dokonca pomyslel, že inscenáciu režíroval niekto iný než samotný dlhoročný šéf divadla Blaho Uhlár. Hoci je ťažké zodpovedať si otázku, čo je „také iné“, ide hlavne o akúsi kompaktnú estetiku, ešte väčšie popustenie uzdy fantázie než zvyčajne, absurditu na druhú, väčšiu hereckú samozrejmosť, odvahu či až trúfalosť, vyhrotenosť a krajnosť, búranie hraníc.

Herci sedia na koženom gauči a za nimi je natiahnutý lesklý červený záves, ktorý prechádza až na javisko a vytvára tak až filmovú kulisu. Orientácii diváka v téme spočiatku nepomáha ani úvodná scéna, keď sa rieši naoko nepochopiteľná kriminálna zápletka, ani ďalší scudzujúci efekt – herci sa zrazu rozprávajú po česky. Rozmanitosťou hereckých polôh výrazne zaujme v tejto inscenácii Tomáš Pokorný, ktorý sa javí byť šéfom tejto zločineckej bandy. Raz so zúrivým znepokojením kričí na svojich kumpánov a častuje ich ostrými nadávkami, inokedy sa s plačlivým hlasom uťahuje do detskejšej polohy a vytvára až komické gagy.

Prego sa od tých predošlých inscenácií odlišuje napríklad tým, že výpovede postáv nedokážeme vztiahnuť na bezprostrednú realitu a nie je za nimi zreteľná inšpirácia skutočnosťou. Objavujú sa tu rôzne popkultúrne odkazy (Pokorný ako Batman) a situácie sa stávajú čoraz absurdnejšími, napríklad, keď sa aktéri lascívnych a vulgárnych sexuálnych scén premieňajú do pomyselnej zvieracej podoby. Neschopnosť a neochotu pochopiť sa demonštruje zase scéna, keď sa nová tvár Stoky Zuzana Jankowská (s Uhlárom spolupracuje v ochotníckom divadle Disk v Trnave) v čiernom habite a veľkom klobúku pripomínajúca černokňažníčku neúspešne snaží komunikovať v poľštine s dvoma ďalšími ženskými postavami reprezentujúcimi povrchnosť (Michaela Fech a Lenka Libjaková). Tie jej však nerozumejú a jej slová zámerne komolia a poslovenčujú, z čoho vznikajú vydarené humorné a parodické situácie.

Tradičné „stokárske“ mozaikovité výstupy i náznaky performancie

V inscenácii Alea iacta sa stretávajú dva rozličné princípy hereckého stvárnenia. Jankowská spolu s Fech zastupujú osvedčené mozaikovité mikrovýstupy založené na improvizácii na rozličné témy, ako napríklad partnerstvo či zištnosť v (ne)kamarátskych vzťahoch, ktoré pranierujú hlavne nechvályhodné ľudské vlastnosti. Tilajčík sa istým, až exhibicionistickým štýlom – či už vo forme účesov, obnaženej hrude, výrazných doplnkov, ale aj istými pózami a teatrálnosťou, často vymyká zo zvyšku diela. Jeho individuálne výstupy vyznievajú ako malé monodrámy vsadené do inscenačného celku, s potenciálom stať sa i samostatným dielom. Zároveň sú to práve jeho časti, ktoré jednotlivé významy z iných obrazov gradujú a posúvajú do ďalšej roviny.

V najnovšej inscenácii Alea iacta zaujme princíp, v rámci ktorého sa tvorcovia pohrávajú s rôznymi vyprázdnenými frázami typu: „Musíš padnúť na dno, aby si sa odrazil“ či „Každý si stojí za svojím šťastím“. Rôzne instantné príslovia, porekadlá, ľudové múdrosti nahustené vedľa seba vyznievajú komicky a demaskujú ich jednoznačné pravdy a prvoplánové recepty na šťastný život. Fantázia o dosiahnutí šťastia sa tu odohráva len v snovej a rozprávkovej rovine – v intenciách tvorcov zrejme nevystupuje ako čosi reálne a možné. Stoka opäť poukazuje na viacero neustále prítomných ťaživých spoločenských tém, ako napríklad sexuálne obťažovanie na pracovisku či šikana v zamestnaní. Ich východiská sú však hravé, logiku obracajú naruby – sme svedkami toho, že samotný uchádzač o prácu chce zaplatiť za to, aby ho vôbec prijali. Objavujú sa tu takisto zvláštne typy čudákov – starý roztrasený dedko v stvárnení Tilajčíka, ktorý sa vyberie na rande na slepo, či podomová obchodníčka prichádzajúca do domu starej ženy s cieľom okradnúť ju. Jankowská a Fech v tejto scéne veľmi vydarene pranierujú ľudskú hlúposť a naivitu, ako aj zlomyseľnosť.

Pre obe inscenácie platí, že odhaľujú nefungujúce, nenormálne vzťahy, v ktorých ľudia na seba navzájom hulákajú, útočia, chcú jeden druhému ublížiť, aby povýšili a zachránili samých seba. Agresivita a nepriateľské konanie sa objavuje bez rozdielu v súkromných bytoch, na pracoviskách, v úradoch, či v ordináciách lekárov. Tieto vymyslené či zažité epizódy zo života tvorcovia hyperbolizovaním či rozvíjaním rôznych vedľajších motívov abstrahujú, čím ukazujú určitú pravdivosť vecí jasnejšie, než keby ju priamo pomenovali.