Veronika KubankováPredstavte si, že dýchate
V diele Treatment of Remembering trojica tanečníc zapadala do seba ako lupene kvetu, neoddeliteľné a zároveň autentické, samé za seba na strohej scéne prebúdzali zabudnuté pocity bosých nôh na tráve. Scénografická inštalácia, podlhovastý objekt v tvare L, bola trefnou náhradou súčasnej strohej architektúry, ku ktorej mnoho metropol smeruje – holý betón, čisté línie, funkcionalistický dehumanizmus. Johana Pocková, Sabina Bočková a Inga Zotova-Inkshina v šuštiakových bundách a cyklistických šortkách zdieľali spoločný pohyb. Prevažne v sede či ležmo ladne vyhadzovali nohami, pavúčími krokmi preskúmavali imaginárnu lúku pri potoku, na ktorej sa spolu s divákmi ocitli. To je práve zásadná kvalita diela od skupiny POCKETART. Aj vďaka svetelnému dizajnu a hudbe bol pocit tela dotýkajúceho sa trávy a hliny doslova instantný.
Nanovo objavovaný svet prírody, ktorá je všeobjímajúca a vo svojej kráse dokonalá, stimuloval meravosť končatín tanečníčok, spolu sa váľali dolu briežkom či nastavovali tvár hrejúcemu slnku. Zatiaľ čo sa v prvej polovici pohybovali prevažne na zemi, spomalený pohyb hláv otáčaných akoby za slnkom vnášal do ich prejavu najväčšie napätie, ktoré vyvrcholilo nemým výkrikom. Mimika umelkýň následne prezrádzala, že ich tváre sú bolestivo spálené nemilosrdnými slnečnými lúčmi. Klimatická kríza za zenitom zmení krásny lyrický obraz na nočnú moru. Napriek hruď zvierajúcej ťažobe z trhaných pohybov si performancia zachováva priam poetický charakter. Bukolický výjav bez zelene s (ne)ľudskými postavami, ktoré nebezpečne skratujú a podliehajú nekontrolovateľnému trasu pod náporom kyslých dažďov, sa v katarznom momente vracia späť do lesa.
Občasné hovorené slovo výrazne napomáhalo autenticite. Tri telá ako jeden organizmus, ako bylina otáčajúca sa za slnkom či mŕtvy jeleň, ktorého duch sa bude naveky preháňať lesom, ukrývajú v záhyboch kostýmov malé lufy, veľmi efektne skrčené a pulzujúce umelé srdcia, či kvety. Zjavujú sa na začiatku prebúdzania, počas šantenia v tráve i v snovom konci. Slúžia ako konektor, malé ohnisko nehynúceho života, spúšťač vzájomnej prepojenosti a zdanlivej nezničiteľnosti a krehkosti života. Nefunkčný objekt lufy tanečníčky obalili množstvom významov. Záverečné slovo, ktoré nabáda na pomyselnú cestu lúkou, krok po kroku, výdych po nádychu, ponecháva diváka v zvláštnej nostalgii. Azda sa nemusíme v súčasnej dobe pýtať prečo, alebo z akých príčin, sa svet vôkol nás rúti do zániku. POCKETART nás nabáda spojiť sa s jeho podstatou, uvedomiť si esenciálne potreby nášho živočíšneho druhu, neodmysliteľne prepojené s tými, ktoré nás obklopujú.
We are in this together
Mechanické pohyby sexuálneho aktu, prázdny pohľad, odtrhnutie mysle od tela, slizké šmátrajúce ruky a denno-denné obťažovanie. Reut Shemesh, ktorá sa narodila a vyrástla v Izraeli, v tanečnom filme Leviah odhalila extrémne intímne spomienky na svoje pôsobenie v službách izraelskej armády. Film premietaný v novovzniknutom priestore S4 v Kunsthalle strhával drsnými scénami i kvalitou pohybovej expresivity diváka do víru radikálnych až hmatateľných zážitkov.
Shemesh a Hella Imrer, dve vojačky v uniformách spolu prechádzajú denníkové zápisky z vojenskej služby. Najpresnejším gestom vyjadrujúcim nutnosť zapadnúť do maskulínneho sveta je ako protagonistka v stoji močí. Ich telá sú len objektmi, spolu prijímajú rany, ktoré ich ohýbajú v páse, živočíšne vzdychajú a ukazujú tenkú hranicu medzi slasťou a bolesťou. Ich dotyky sú drsné a presné, myseľ uteká pred realitou do odosobneného komentovania toho, čo sa s telom deje. Rezistencia sa prenáša do pasivity, telá sú vystavené extrémnym podmienkam, no vyhýbajú sa ich následkom, ako sa mrzák vyhýba zaťažovaniu boľavej nohy. Tanečníčky však stále majú vzájomný kontakt, zrkadlia svoje impulzy, nesú sa na pleciach, trasú sa v rovnakom intervale. Silne emocionálna výpoveď ocenená i medzinárodnou cenou (Cologne Theatre Dance Prize 2016) sa dá najlepšie vystihnúť obrazom, v ktorom majú tanečnice počas spoločného krútenia vtlačené päste do úst. Príliš veľké sústo, príliš veľa utrpenia v tichosti, spolu, bok po boku.
O dievčati najlepšie, keď najmenej hovoria
Medzi jedno z najočakávanejších predstavení festivalu patrila Majka Sandry Kramerovej. Úspešná slovenská tanečnica a choreografka žijúca v Amsterdame vystúpila na Slovensku s vlastným dielom po trinástich rokoch. Majka z Gurunu, slávna postava komunistickej éry, sa stala ústredným námetom pre inscenáciu o tom, čo všetko by mala v Československu 70. rokov spĺňať dobrá žena. Úvodné titulky pripravili základný tón sóla sexistickými spoločenskými predsudkami ľudových prísloví: „Kravu a ženu najlepšie po známosti brať.“ Vizuálne príťažlivá scéna, malá izba garsónky, tzv. kuchyňo-obývačka, sa stala vymedzeným priestorom žien, na ktorom si Majka trénovala ich jednotlivé roly.
V trikote a s neodmysliteľnými červenými čižmami pristála hlavná protagonistka po simulovanom lete do nemenovaného domu v Čabovciach (miesto natáčania pôvodného seriálu Spadla z oblakov). Technicky excelentne zvládnutou choreografiou sa z robotickej humanoidky mala stať vzorová gazdiná. Nosným priestorovým prvkom bolo aj zrkadlo a prenášaný obraz skúmavej Majky na obrazovku. Práca s objektami, dobová hudba a videoskeče zo socialistických relácií vytvárali dynamický celok. Popri umne zostavnej scénografii a svetelných efektoch mala Sandra Kramerová každý pohyb presne vyrátaný, pričom tu bol prítomný aj veľký priestor na humor.
Skúmajúc ženský archetyp ukotvený (nielen) v našich končinách tanečnica pochopila, že žena má byť v prvom rade stále pekná. Komickými nakrúcačkami pred zrkadlom či prispôsobením vizáže socialistickým úzom sa následne vrhla na ďalšiu dôležitú rolu. Od zrkadla a žehliacej dosky stále jemne zalomenými pohybmi hľadala objekt, ktorý by nahradil dieťa. Stačí čičíkať aj obyčajné vrece, aby s pôvodne mimozemským nákrčníkom nasadeným na hlave znázornila Kramerová kresťanskú madonu. Jednotlivé obrazy a tanečné pohyby sú úzko späté s reálnymi úkonmi, no ponechávajú ich v surovej a absurdnej polohe.
Pri hľadaní hrncov či iných náradí, ktoré musí mať každá žena po ruke, sa zo skriniek na scéne vysypali kilá zemiakov. Azda okrem špinavých riadov je ťažké nájsť lepšie zhmotnenie nekonečnej neplatenej práce žien, nielen v kontexte konzumnej verzatility zemiakov. V tomto momente sa zo scény stála artistická prehliadka, a to najmä potom, ako si Majka obula vysoké podpätky a naďalej tancovala pomedzi kotúľajúce sa zemiaky. Pohyby Kramerovej kumulujú stále viac výrazov, nie je z nej však skromná a pokorná pracovníčka, ale svojská a zvedavá bytosť, ktorá nevidí problém ani pri senzuálnom sexi tanci so šesťkilovým kladivom (kosák prebleskuje na plátne).
Niektoré scény a videoprojekcie sa môžu javiť ako príliš doslovný obraz a niektoré tanečné pasáže zasa pôsobili „len“ ako tanečné čísla. Dramaturgicky by dielo zvládlo i lepšie usmernenie, no po záverečnom disko tanci na notorickú skladbu Nemožné dievča sa dozvedáme aj o osude skutočnej herečky Majky z Gurunu, ktorá si prešla ťažkou cestou na Zemi – od týrania, zneužitia, až po závislosti. V pôvodnom seriáli bola Majka znázornením dokonalej formy života, komunistický ideál, ktorý dokáže hocijaký produkt okamžite rozmnožiť, nemá emócie, a ešte aj dokáže lietať. Po páde na Zem ju navlečú do svadobných šiat a naučia upratovať. Štrnásťročný chlapec (Majka mala vtedy desať rokov) jej vyznáva lásku. Nachádzame sa naozaj v budúcnosti? Je možné, aby sa ženy, ktoré nespĺňajú diktované požiadavky prestali cítiť ako mimozemšťanky?
Za. Proti. Zdržal sa.
„Festival treba. Pretože, myslím si, že treba festival, treba festivaly akékoľvek. Festival treba, pretože nech je festival akýkoľvek, vždy je to oslava.“ Zľudovený výrok bývalej ministerky kultúry trefne vystihuje bezobsažné sľuby a atmosféru nejasnej budúcnosti kultúry (nielen) pandemických rokov. Záverečné festivalové predstavenie odohrávajúce sa v čerstvo založenom kultúrnom centre P*akt malo formu otvorenej performancie. V akomkoľvek čase od deviatej večer do skorých ranných hodín sa divák mohol ocitnúť na parkete, vo vnútri umeleckého zámeru Resetu. V zrekonštruovanej forme sobotných party s DJom a rádiovými hitmi na prítomnosť divadelných prvkov upozorňovala najmä scéna, ktorá patrila medzi najlepšie z celého festivalu. Suchopárnosť a zároveň bezobsažnú dôležitosť ministerských a úradných kancelárií na vyvýšenom pódiu dotvárali varné kanvice, spleť káblov, slovenský znak či hlava jeleňa. Socialistický nábytok a chlebíčky tiež nesmeli chýbať. Nenaplnená anticipácia akcie ponechávala divákov v bezcieľnom ponevieraní sa po priestore bývalého bufetu, v popíjaní a pofajčievaní pod miniatúrnou strieškou v daždi pred vchodom. Nočná mora každého introverta, náhodné rozhovory s náhodnými známymi, však slúžili ako akási predprípravná fáza, adaptácia na významovú hru, ktorú tvorcovia s divákmi rozohrali.
Nástup Výboru na scénu, s festivalovým nosením na rukách predsedníčky a v sprievode plieskania BDSM bičíka, odštartoval bizarné zasadnutie. Tvrdé glitche experimentálneho techna a nekonečné, nikam nevedúce hlasovanie členov a členiek priamou líniou spájala repetitívnosť a otupenosť. Úradníci v povinných pieskových sakách a otrasných kravatách a úradníčky v kontrastných fetišistických a gýčových kostýmoch na pódiu znášali bez výrazu všetky nástrahy výboru – skrat predlžovačky kvôli rýchlovarnej kanvici, horiaci notebook, holiacu penu na hlave a siahodlhé prednášanie úradníckych predpisov.
Pohybová performancia sa pripomína unavenými gogo tanečníčkami, ktoré sa snažia rozprúdiť dav, alebo plnia dôležitú rolu sekretárok nosiacich na scénu chlebíčky. Tak, ako to už pri námetoch Mira Tótha býva, výsmech nepatrí len (konkrétnym) politikom, ktorí sú pre netransparentnosť a obmedzenosť prirovnávaní k pandám, ale i samotnej forme prázdnej zábavy slúžiacej na vypustenie pary, ťažkých myšlienok z hlavy. Tóthov námet bol nepochybne dobrým zámerom, no tanečná zložka sa v diele vyskytovala len okrajovo. Skazonosná neschopnosť a zákernosť výborových rozhodnutí sa prevalila do tanečnej eufórie, do ktorej sa ponorili členovia a členky výboru s maskami pánd na parkete.
Výrazné farebné osvetlenie tanečného parketu malo zreteľne dotvárajúci efekt, diváci sa pomaly, ale isto ponárali do oblakov dymu a techno rytmov. Cíti sa sofistikovaný človek s vyberaným vkusom na parkete nadradene, pretože je dosť cool na to, aby to bral ako ironickú zábavu (DJ, ktorý vystriedal Mira Tótha, má techno radšej diskotékové)? Alebo sa cíti takýto človek urazený podradnou hudbou a až po niekoľkých poldeci si vlastne uvedomí, že si zatancuje vlastne na čokoľvek? Alebo bude vonku stáť niekoľko hodín pri cigarete? Možnostiam sa medze nekladú. Hoci sa Výbor javí ako silná karikatúra neobľúbených politikov, v prvom rade ich dielo Reset vtiahlo divákov do toľko konzumovaných a pre mnohých potrebných „resetových“ party, na ktoré sa tvorcovia pozreli bez mravokárskych alebo ospevujúcich hodnotení. Veď aj Raťafák Plachta bol len človek.
Nastaviť zrkadlo súčasnému tancu sa tohtoročný Nu Dance Fest snažil naozaj dôsledne, predstavenia sprevádzal bohatý sprievodný program i masterclass či komentáre tvorcov a tvorkýň. Stále nie je jednoduché vrátiť sa po kovidovej situácií späť do starých koľají, obzvlášť pre oblasti kultúry, ktoré častejšie podliehali nevšímavosti. Pri výbere hlavného programu však oceňujem pohľad do hlbšej histórie, spoločenských mantinelov a prežitkov, ktoré sú stále príliš živé na to, aby dovolili rásť individuálnym a tvorivým procesom. Minulosť sa v čase a pohybe mení a transformuje, tanečníci a tanečníčky na Nu Dance Feste sa jej nebáli postaviť čelom, aj keď je príliš blízka súčasnej realite.
