Na krízu s humorom

Haškovo humoristické dielo totiž rozpráva príbeh manželského páru krátko po svadbe. Žena v túžbe po dokonalej domácnosti a v snahe učiniť manžela neskonale šťastným odoberá časopis Šťastný domov a dôsledne potom praktizuje všetky rady a recepty, o ktorých sa v príručke píše. Ide však o totálne absurdné nápady priečiace sa logike a zdravému rozumu, žena napríklad gáfrovým olejom vyleští postele z javorového dreva, ktoré v dôsledku tejto procedúry začernejú. Čisté a suché topánky namočí do petroleja, aby zmäkli. Predá všetok nábytok, aby mohla kúpiť stroj na výrobu domácich drevených špáradiel, pretože len tie môžu zabezpečiť šťastné manželstvo. Aby mohla vyrobiť zo suda od petroleja detský kočiar, zvyšný petrolej využíva na varenie. Keď však zistí, že je to drahé, v rámci šetrenia prestane variť a zvolí stratégiu návštev priateľov práve v čase obeda. „Pravila, že se musí řídit příkladem dánských žen, které obstarávají si domácnost bez pomocnic a pomocníků. A poněvadž četla, že dánský svaz žen propaguje tu zásadu spořivou „Jezte tak často, jak možno, u přátel!“ Ako vrchol všetkého pošle vlastné dieťa priateľke ako svadobný dar. Kým teda ona žije v presvedčení, že s každým novým vydaním časopisu, ktorého stĺpčekmi sa riadi, je jej partnerský život šťastnejším, v skutočnosti ruinuje duševné zdravie svojho manžela, dostáva ho na pokraj zúfalstva a ich vzťah do krízy.  

Jaroslav Hašek v jeho rozprávaní hyperbolizoval skutočnosť, pretože Časopis Šťastný domov reálne vychádzal a slúžil ako príručka do domácnosti pre české gazdinky. Ani dnes však nie je núdza o podobné magazíny a dámske stĺpčeky, rôzne stránky na internete či sociálne siete, ktoré ženám dávajú „zaručené“ rady ako spraviť opačné pohlavie šťastným. To, čo zažíva postava muža v Haškovej poviedke, môže zároveň univerzálnejšie odkazovať na rôzne absurdnosti nielen z nášho osobného, ale aj pracovného či politicko-spoločenského života. Nekritické preberanie akýchkoľvek informácií a absencia triezveho úsudku sú tiež aktuálnym veľkým problémom a tak má táto satirická poviedka potenciál presahovať do súčasnosti vo viacerých významových rovinách. Feldbauerova režijná interpretácia však poukazuje predovšetkým na neporozumenie v páre na pozadí ľudskej hlúposti a krízy racia.

Divák dostáva jasnú informáciu o dynamike manželského vzťahu hneď v úvode, kedy on (Šimon Peter Králik) a ona (Veronika Karolína Peštová) stoja na javisku vedľa seba a pozerajú sa smerom do publika. Muž, príznačne oblečený v pásikovom úbore pripomínajúcom väzenský odev, mĺkvo až priam rezignovane znáša slovný prúd jej bizarných nápadov. Neoponuje, len občas v nehybnom postoji pochybovačne nadvihne obočie alebo žene venuje groteskný úškrn. Ona, veselo, „naškrobene“ sa usmievajúc, s lookom dokonale upravenej gazdinky, oblečená v tmavých šatách s bielymi bodkami, ho neustále bombarduje rôznymi radami a receptmi, akoby ich práve čítala z časopisu. Herečka komickú štylizáciu svojej postavy buduje predovšetkým na znakoch verbálneho prejavu. Paroduje typický prízvuk Slovákov žijúcich v Českej republike, pričom vety v skomolenej česko-slovenčine dopĺňa spojkami ako „-li“ alebo „čili“. „Bla bla bla“, ktoré k mužovi pomyselne dolieha, herečka namiesto konkrétnych replík viackrát doslovne vypovie. Muža pobavene oslovuje „ty hlupáčku“, keď on dostatočne dobre nerozumie jej „skvostnému“ nápadu ako vylepšiť domácnosť. So stupňujúcou sa nezmyselnosťou situácií, do ktorých manželka svojho druha privádza, on šalie a rastie aj jeho hnev. Keď na rekreácii v Turecku obdrží od ženy list s prosbou zatlačiť na miestnu vládu, aby tureckým ženám bolo umožnené vydávať a čítať časopis plný dobrých rád pre šťastné manželstvo, prichádza k „prevratnej“ myšlienke – zlikvidovať redakciu Šťastného domova. Vyslovujúc túto ideu, Šimon Králik v slnečných okuliaroch spokojne leží na plážovom ležadle a odjedá si z kebabu. V duchu zákona absurdity celého príbehu, tento plán nevyjde presne tak, ako by si jeho osnovateľ želal. Keď mu terapeut (Mojmír Procházka) počas sedenia na psychiatrii po nevydarenom atentáte na členov redakcie položí provokačnú otázku „Nazvali by ste vašu ženu – tak trochu piča?“, Šimon Králik opúšťa masku tichej galantnosti a takmer bordový v tvári prenecháva svojej postave voľný priestor na hlasné vypustenie všetkých potlačovaných emócií.

Tvorcovia kladú dôraz predovšetkým na komickosť až grotesknosť obrazov a v beztak humorných situáciách (daných obsahom Haškovej poviedky) hľadajú ďalšie zdroje na tvorbu komických gagov. Napríklad psa, tiež znechuteného podivnými receptmi domácej pani, stvárňuje Mojmír Procházka. Je zaodetý v bielom obleku, na nose má upnutý chlpatý ňufák a na hlave uši. Po požití likéru uvareného zo zemežlče, čiernej kávy, sušených hríbov, sódy, citrónov a litra rumu sa muž aj pes v kŕči chytajú za brucho, chodia zo strany na stranu a od bolesti ochkajú, až kým po žalúdočnom výbuchu neprerazia stenu – mužovi trčí v diere hlava a psovi zadok. Keď sa žena nahnevá na muža potom, ako sa mu „črevnou detonáciou“ podarí „vyslobodiť“ z uviaznutia v stene, novinami ho udiera po hlave, on tragikomicky kriví ústa do plaču a hlasno narieka ako nezbedný malý chlapec, ktorý sa zrazu bojí svojej matky. Príchod muža do redakcie so zámerom vystrieľať jej zamestnancov je zobrazený ako filmová gangsterská groteska – Šimon Králik a Mojmír Procházka ako člen redakcie na seba vzájomne mieria zbrane, uhýbajú sa a skrývajú, až kým muž nevystrelí (z pištole sa spustí papierová vlajka s nadpisom „bang“). Nie každý vtip sa však vydarí. Keď napríklad redaktor padne po streľbe na zem, zbytočne zveličene hlasno kričí a plazí sa po zemi. Prvoplánovo zas pôsobí obraz, keď Šimonovi Králikovi stvárňujúcemu muža na dovolenke v Turecku Mojmír Procházka podáva do ruky kebab a parodujúc potulných obchodníkov v plážových rezortoch piskľavo vykrikuje „cocomelon“.

Feldbauer pôvodný dejový oblúk (v skrátenej a mierne upravenej verzii) súbežne podrobuje dekonštrukcii a autorským zásahom. Ide o „vsuvky“ zakomponované do línie hraného príbehu (napríklad spomínaný terapeutický rozhovor medzi mužom a psychiatrom), ale aj mimo neho, keď napríklad herci zdanlivo improvizovaným spôsobom párkrát prerušia dej. Mojmír Procházka nekonečne dlhým vtipom o skákaní zvierat zo skaly a Veronika Karolína Peštová ironizujúcou úvahou o domove. Metaforou neporozumenia medzi manželmi – akejsi ich vzťahovej „hry“, kde každý koná podľa vlastných pravidiel, je obraz šachovej partie ukončený sťatím mužovej hlavy (herečka sa s ňou neskôr hrá ako s maňuškou). Na zemi je rozmiestnené plátno, ktorého dve polovice sa nezhodujú (rovnako ako aj muž so ženou v páre). Štandardizovanú šachovú plochu dopĺňa v jej druhej polovici časť pokrytá atypickými čierno-bielymi geometrickými tvarmi. Kým na strane riadne rozdelenej na štvorcové čierne a biele polia hrajú dvaja nadrozmerní nemotorne sa pohybujúci panáci koňa a kráľa (Šimon Králik a Mojmír Procházka v celotelových maskách), žena uchopuje hru „svojsky“ a na svojej strane namiesto šachových figúrok ukladá rozličné drobné predmety (drevenú kuchynskú dosku, ceruzku, zmenšenú napodobeninu nákupného vozíka a pod.).

Všetky tieto odbočenia od pôvodnej dejovej línie robia inscenáciu Šťastný domov zbytočne rozvláčnou. Na rozdiel od Haškovej poviedky, ktorá o absurdnostiach ľudského konania vypovedá jednoducho a koncentrovane, autorsky dotvorené obrazy v zdivadelnenej verzii z nej robia skôr nesúrodý tvar. Inscenácia navyše pôsobí staromódne, čo je podporené predovšetkým kostýmovým (Miriam Horňáková) a scénografickým (Jakub Branický) riešením (môže to byť spôsobené aj limitovanými finančnými prostriedkami určenými na tvorbu inscenácie). Na scéne je totiž postavený zjednodušený model portálového javiska lemovaného starodávnou oponou. Vnútro tohto priestoru naznačuje interiér bytu; v strede stojí kus dobovo otapetovanej steny a popri nej visia na jemných lankách len stôl a stolička ako symbol chaosu, ktorý manželka svojimi experimentami v byte spôsobuje. Zmeny miesta (odchod manžela do Turecka, návšteva redakcie Šťastného domova) a príbehové „odbočenia“ sa odohrávajú v priestore mimo tohto javiska a redakciu časopisu vyjadrujú dva väčšie banery s motívom novinových strán. Scénické situácie odkazujúce na súčasnosť (terapeutický rozhovor muža s psychiatrom, ktorý sa ho pýta na jeho hranice a pod.) sa bijú so zvláštnym old schoolovým výrazom celej inscenácie. Akoby sa tvorcovia nevedeli rozhodnúť, či chcú inscenáciu dobovo ukotviť, alebo ju viac aktualizovať. Proti gustu však žiaden dišputát. Napokon, súdiac podľa reakcií publika, Šťastný domov väčšinu z nich dobre pobavil. Ak len to bolo zámerom inscenácie, vyšlo to.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová