Lenka DzadíkováPri pohľade na tvoju divadelnú cestu vidno, že ťa to stále ťahá za novými poznatkami a skúsenosťami. V inštitúciách si vydržala vždy len krátko. Ako poslucháčka Akadémie umení v Banskej Bystrici si pracovala v Bábkovom divadle na Rázcestí, no zakrátko si išla študovať na Katedru alternativního a loutkového divadla na pražskej DAMU. Čo ti dali inštitucionalizované skúsenosti a čo ti dáva tvorba na voľnej nohe?
Inštitúcie mi dali výborný vhľad do praxe, možnosť okúsiť, aké je byť súčasťou celku, mať zodpovednosť nielen voči sebe, ale aj ostatným. Postupne som však zistila, že mám rada rozmanitosť, striedanie činností a vždy potrebujem skúmať niečo nové. Na voľnej nohe som nielen spoznala, ale aj zažila celý kolobeh života diela – od prvotnej idey, získania prostriedkov, cez tvorbu samotnú až po vyúčtovanie a následné produkčné zastrešenie repríz a hosťovaní doma i v zahraničí. Súbor týchto aktivít mi dovoľuje mať hlavu v oblakoch a zároveň byť pevne zakorenenou, vidieť všetko vo vzájomných súvislostiach. Práca dramaturgičky v Záhrade – centre nezávislej kultúry mi umožňuje pozrieť sa na celý kultúrny ekosystém z pozície organizátorov, teda tých, ktorí pozývajú. Neštítim sa ani veľkých eventov, ktoré majú komerčný potenciál, lebo cez ne obyčajne nahliadnem do sfér a tém, ktoré som predtým nepoznala. Celá táto skladačka mi dáva zmysel a dovoľuje mi rásť. A verím, že aj byť prínosnou pre ľudí, s ktorými spolupracujem.
Ako vznikla tvoja spolupráca s Mestským divadlom – Divadlom z pasáže? Dramaturgia inscenácií Neprebudený/í, Norma a Čajka prezrádza, že chceš hovoriť o svete ľudí s mentálnym znevýhodnením ich očami. Že to nie sú len arteterapeutické inscenácie, ale ponúkla si nám možnosť nazrieť do odlišného prežívania týchto ľudí.
Začalo to tak, že ma Viera Dubačová oslovila, či by som po nej neprebrala učenie dejín divadla v Divadle z pasáže. Takýmto priestorom na vzájomné spoznávanie sa začala naša dlhoročná spolupráca, ktorú si už dovolím nazvať aj hlbokým priateľstvom. Vážim si plnú dôveru a slobodu, ktorú mi pri tvorbe v súbore dávajú. Je to vzácne.
Nepopieram, že ma lákajú aj neľahké témy a motívy, ktoré hovoria o našej krehkosti a poukazujú na potrebu blízkosti a jej rôznych metamorfóz. A je pre mňa dôležité hovoriť o nich z pozície autentickej životnej skúsenosti. Pri Neprebudenom/ných som herečkám a hercom ponúkla hotový scenár, ale rozumela som ich vzbure, keď sa nestotožnili so záverom. Každá z postáv si ho totiž predstavovala úplne inak, a tak sme ich individuálne verzie koncov zapojili do výsledného diela. Norme a Čajke predchádzali asi mesiac trvajúce rozhovory. Ja som sa stala zberateľkou a editorkou ich slov. V úzkej spolupráci s ďalšími členmi a členkami tvorivého tímu sme sa k nim v rámci procesu snažili nájsť čo najfunkčnejší dramaturgický, scénografický, hudobný kľúč, ktorý by zrozumiteľne komunikoval útržky z ich životov. A vytvoril priestor na zdieľanie.
V nasledujúcej sezóne sa ako tvorkyňa do Divadla z pasáže opäť vraciam. S umeleckou šéfkou Evou Ogurčákovou sme spoločne otvorili tému dospelosti a stigmu takzvaných večných detí, ktorá je často spájaná s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením.
Zoskupenie Odivo, v ktorom tvoríte spolu s Máriou Danadovou, existuje už desať rokov. Ako funguje práca v súbore, kde sú dve osobnosti v rovnocennom postavení?
Sme si veľmi blízke v pohľade na tvorbu a máme veľmi podobný vkus a ambície. To uľahčuje naše spoločné cesty za čiastkovými aj dlhodobými cieľmi. Zároveň je každá z nás v povahových a pracovných nastaveniach iná, a tak sa vieme vzájomne dopĺňať, prípadne hľadať kompromisy. Je však pre mňa dôležité zdôrazniť, že Odivo nie je len o našej spolupráci, ale aj o všetkých ľuďoch, ktorí sa podieľajú na tvorbe a ďalšom živote diel. Vážime si ich energiu, tvorivosť, podporu a čas.
V Odive tvoríte pre deti aj pre dospelých a treba zdôrazniť, že inscenáciám venujete rovnako dôslednú prípravu. Neboríte sa s predsudkami, nie je dvojdomosť prekážkou pri budovaní značky?
Podľa mňa je to skôr naopak – práve na tejto dvojdomosti sme založili našu značku.
Verbalizovala som to už mnohokrát, ale rada v tom budem pokračovať, kým sa to nestane realitou – inscenácie pre detské a rodinné publikum si vyžadujú rovnaké časové, priestorové, finančné podmienky, zaslúžia si byť rovnako vnímané na poli divadelnej vedy a kritiky, zaslúžia si mať svoje vlastné kategórie pri udeľovaní ocenení, proste si zaslúžia byť videné a patrične ohodnotené, lebo len vtedy sa vieme v rámci tohto segmentu posúvať ďalej.
Práve vďaka produkciám pre deti a ich rodičov, starých rodičov toľko cestujeme do zahraničia a z ekonomického hľadiska nám tieto diela pomáhajú udržať v repertoári aj performancie pre dospelé publikum. Zároveň nás to napĺňa, robí citlivejšími, posúva komunikáciu so všetkými vekovými kategóriami – od batoliat až po seniorov a seniorky.
Aké sú vaše ďalšie ambície po prvej desaťročnici?
Rásť, avšak s mierou. Nielen do šírky, ale najmä do hĺbky. Nestratiť kontakt s realitou. Zviditeľňovať nevidené. Klásť si otázky. Venovať odpovediam toľko času, koľko potrebujú. Venovať našim dielam toľko času, koľko potrebujú. Zmedzinárodnieť a zároveň rozvíjať lokálne spolupráce. Vedieť, kam patríme, za čím stojíme, ale nemať strach experimentovať. Nerezignovať na ambície a sny, veriť poctivej práci, ale aj vedieť sa zastaviť a nastaviť si hranice.
Ak to zhrnieme, spolupracovala si skoro so všetkými bystrickými divadlami – BDnR, Divadlo z pasáže, Divadlo Štúdio tanca, ale aj so Záhradou – centrom nezávislej kultúry a bystrickým štúdiom RTVS – Slovenského rozhlasu. Chýba len Štátna opera. Ako sa žije v Banskej Bystrici a aké je tam prepojenie zriaďovanej a nezávislej scény?
Banská Bystrica sa stala mojím domovom. Priamo v nej alebo v jej okolí žijú ľudia, ktorí sú mi blízki, a tak toto spojenie ešte viac prehlbujú. Nech sa človek pohne do akejkoľvek strany, ocitne sa na kopci. Mám rada to úzke prepojenie mesta s hornatou krajinou. Mne osobne sa tu žije veľmi dobre a v blízkej dobe neplánujem Banskú Bystricu opúšťať. Len z nej občas vyletieť.
Prepojenia zriaďovanej a nezriaďovanej scény fungujú najmä na ľudskej úrovni. Všetci sa tu, samozrejme, poznáme a vieme si navzájom pomôcť, podporiť sa. A bez spájaní sa by nefungovalo ani Odivo. Niekedy sú to veľké veci, ako možnosť využívania priestoru na skúšanie, niekedy drobné vzájomné láskavosti, ako požičanie priesvitnej baletizolovej pásky, lebo do premiéry nestihla doraziť zásielka, alebo požičanie našich ventilátorov z AERO do divadla, kde potrebujú vyskúšať, či dokážu prevracať stránky kníh, či na koncerty, kde suplujú vzduchotechniku. Ale táto otázka mi hrá do karát najmä v tom, že momentálne v rámci Odiva pripravujeme projekt s pracovným názvom Lost in translation, ktorým by sme sa chceli prepojiť s Divadlom Štúdio tanca a vytvoriť dvojdomú inscenáciu, ktorá by patrila do oboch repertoárov.
Si dramaturgičkou v Záhrade – centre nezávislej kultúry, ako produkčná si pracovala v spoločnosti Mana a ako predstaviteľka nezriaďovanej divadelnej scény si často v kontakte s Fondom na podporu umenia. Napokon, aj zriaďované bábkové divadlá, v ktorých si režírovala, sú žiadateľmi o dotácie z FPU. Dá sa na grantovú rutinu zvyknúť?
Na tú neistotu, ktorú so sebou táto rutina prináša, sa zvyknúť nedá. Dá sa s ňou však pracovať a ja som si za tie roky našla spôsoby, ako sa jej nepoddať a dokonca sa s koncipovaním grantov spriateliť, mať z neho radosť. To, čo sa momentálne deje s celým segmentom kultúry, je mimoriadne desivé a skľučujúce. Fond na podporu umenia je pre mnohých z nás existenčne zásadný a plánované zmeny v jeho fungovaní sú navrhované z pozície moci, nie skúsenosti, a môžu byť devastačné. Nie je to len o jednotlivcoch a zoskupeniach, je to o celom ekosystéme, v ktorom fungujeme. O možnosti tvoriť bez cenzúry a obmedzení. A mať na to k dispozícii aspoň základné podmienky. Snažím sa týmto tlakom nepodľahnúť a každý deň robiť všetko najlepšie, ako v danom momente dokážem. A vidím množstvo ľudí a inštitúcií, ktorí/é robia to isté. Dovolím si citovať z anotácie k nášmu Svetlonosovi: „Tam kde je tieň, musí byť aj svetlo.“ Nevzdávajme sa.
Ako sa žije režisérke na voľnej nohe? Ako ty zlaďuješ túžbu byť dobrou matkou, ktorá je malému dieťaťu stále nablízku, a túžbu tvoriť – nebojme sa to označiť ako kariéru.
Chce to množstvo plánovania a zároveň schopnosť vedieť sa plánov vzdať a improvizovať. Chce to podpornú sieť ľudí, ktorí na dlhšiu alebo kratšiu chvíľu preberú starostlivosť o moju dcéru Agnes, aby som ja mohla rásť a rozvíjať sa. Chce to akceptovať skutočnosť, že mnohé pracovné činnosti musia byť rozložené v dlhšom časovom úseku a rozčlenené. Chce to niekedy prekonať množstvo frustrácie, neistôt, rozorvanosti a únavy. Ale na druhej strane vidím, že Agnes získava vďaka môjmu povolaniu nové impulzy, je otvorená voči svetu a ľudom. Spoznáva netradičné miesta, chute, vône, obklopuje ju rozmanitosť. Je zvedavá, vnímavá, nebojí sa vhupnúť do neznámeho a premeniť ho na známe. A to v konečnom dôsledku dáva silu aj mne. U mňa sa materstvo a potreba pracovného naplnenia nevylučujú, ale dopĺňajú a prestupujú. Obe sú mojou súčasťou.
Ako vidíš svoju budúcnosť? Nevylučuješ, že by si mohla svoje bystrické pôsobenie skompletizovať prácou v Štátnej opere?
Nevylučujem už absolútne nič. Mala som obdobie, keď pre mňa už len predstava spolupráce s inštitúciou vyvolávala nepokoj. Tie časy už, našťastie, pominuli. Som otvorená novým výzvam a zároveň sa učím zatiahnuť brzdu a neustále prehodnocovať, ktorou cestou sa vydať a s ktorými ľuďmi po nej kráčať. V práci aj v živote.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
