Lenka DzadíkováUž počas štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre ste pôsobili v tamojšom študentskom divadle VYDI. Na Akademickom Prešove 2013 ste dokonca získali ocenenie za „herecký výraz pri stvárnení klasického i alternatívneho typu divadla“. Bol toto začiatok vašej umeleckej činnosti?
Divadlu som sa začala venovať oveľa skôr a s odstupom času si uvedomujem, že som mu podriadila aj výber strednej školy. Nie však v obvyklom zmysle, že by som si vybrala konzervatórium. Podarilo sa mi dostať sa na žilinské Gymnázium Veľká okružná, kde roky fungoval a stále funguje divadelný krúžok interne nazývaný aj Akadémia. Je to silná divadelná komunita pod vedením Ľudmily Martinčekovej, ktorej prístup je od základov postavený na autorskom divadle. Každý rok buď sama, alebo s nejakým študentom/študentkou napísala predlohu a potom sme každú sobotu doobeda trávili v škole pripravovaním inscenácie, ktorá mala následne na jar premiéru. Akadémia funguje dodnes a „vypľula“ aj veľa neskorších absolventov Vysokej školy múzických umení. Na UKF vo VYDI som dostala veľa príležitostí a priestoru, no myslím si, že to, ako vnímam divadlo, je do veľkej miery ovplyvnené tým, kde a ako som vyrastala. Žilinské gymnázium, bábkové divadlo a mestské divadlo tvorili základ a nadstavbu vytvorila Stanica Žilina-Záriečie, kde som sa od strednej školy „motkala“ po predstaveniach.
Na VŠMU ste prišli z rozbehnutého štúdia marketingovej komunikácie a reklamy na UKF. Čo ste o bábkovom divadle vedeli pred prijímačkami na bábkoherectvo?
Maturitný ročník bol náročný aj vzhľadom na výber vysokých škôl. Na jednej strane VŠMU bola jasná voľba, na strane druhej som v tom období nevedela, kam v rámci divadla patrím. Môj prvý pokus o činoherné herectvo bol neúspešný, preto som musela zvoliť inú alternatívu. Chcela som tvoriť a marketing sa mi zdal ako schodná cesta. Nebola som však pripravená na režim „sedemdesiat študentov, milión propedeutík do kadečoho a ničoho, veľa prázdnych rečí, prezentácie v PowerPointe od doktorandov z roku Pána“. Divadlo VYDI a priatelia boli jediná svetlá stránka môjho štúdia v Nitre. S ideou mňa na Katedre bábkarskej tvorby prišla, tuším, Eva Moresová, vtedy už prváčka na činohernom herectve a moja súpútnička z gymnázia. Otrieskavala mi o hlavu, že sa mám hlásiť na bábkarinu. Aj keď som bola bábkarsky viac-menej nepopísaný list, už na prijímačkách som zistila, že mnohé zo zadaní sú mi známe a blízke. A čo som nečakala, vzali ma. Zbalila som sa z Nitry a bežala na VŠMU.
Absolvovali ste stáž na škole Akademia sztuk teatralnych vo Vroclave. Čo špecifické vám to dalo? Majú Poliaci odlišný pohľad na možnosti bábkového divadla?
Bola to vojenčina. Tvrdší prístup som ešte nezažila. Študovala som tam v zimnom semestri a ešte teraz mám pocit, že mám niekde v kĺboch odloženú tú extrémnu zimu. A to som z Kysúc. Pondelok ráno začínal už o 6:00, vtedy sa otvárala škola. Všetci študenti si ráno privstali, aby si stihli zarezervovať miestnosť na veľkej nástenke pri rektoráte. Školu sme mali celý deň do večera a dvakrát do týždňa sme mali ešte od 22:00 plávanie. Keď si na to spomeniem, smejem sa a nechápem, ako som to zvládala. Študáci sa fakt nesmierne snažili, no bolo bežnou praxou, že „slabších“ žiakov bez ľútosti vyhadzovali. Nastavila som sa do režimu, že tam nie som len Erasmus študentka, a snažila som sa dobehnúť ich tempo. Myslím, že som sa tam dosť priučila bábkarskému remeslu. Na Slovensku sme oveľa viac riešili nápad, koncept, vkus, poetiku, estetiku… V Poľsku boli mechanickí „dríči“. Niekedy ma srdce bolelo, keď som videla, aký gýč sú študenti schopní vyprodukovať. (Bohužiaľ, nie taký s odstupom a nadhľadom, že z toho vznikne humor.) Ale tá precíznosť práce s bábkami, to vám bola „podívaná“! Myslím si, že toto je základný rozdiel – my sme nápad a duša, oni sú dril a perfekcionizmus.
Spolupracovali ste so zriaďovanými divadlami – interný úväzok v Bábkovom divadle Žilina, hosťovanie v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Dnes ste na voľnej nohe a tvoríte najmä so združením GAFFA. Debatu o rozdielnych podmienkach v zriaďovanom a nezriaďovanom sektore rozprúdila najmä pandémia. Ako to vnímate vy? Je nezávislé divadlo naozaj tak bájne slobodné? Alebo je to ako z vašej básne – „ráno vstať a nemať ani jeden peniažtek v prasiatku, myslieť pri profesii na to, že máš na krku tridsiatku“?
Občas žartujem, že robím nezávislé divadlo preto, lebo veľmi rada prenášam veci. Všetko má svoje plusy aj mínusy. Pandémia mi pomohla si trocha utriasť priority. A výsledok môjho bádania, ktorý prebieha prostredníctvom môjho života, je, že na to, aby toto všetko bolo udržateľné, v tom treba nájsť balans. Nezávislé divadlo je naozaj bájne slobodné v tvorbe, ale už nie v bežnej prevádzke. Človek si musí zvyknúť na zlúčenie pozícií, čiže okrem toho, že som herečka, som aj PR manažérka, produkčná, šoférka, technička, biletárka a ešte aj upratovačka. V kamennom divadle máš support všetkých týchto zložiek, no možnosť vstupu do diela (od výberu predlohy až po celú realizáciu) máš o dosť menšiu alebo takú, akú ti režisér/ka dovolí. Na margo úryvku z môjho slamu by som dodala, že kultúra je podfinancovaná aj na jednej, aj na druhej strane.
Aktuálne sa vám s GAFFOU podarilo v našich podmienkach niečo ojedinelé – presťahovali ste sa do vlastných priestorov. Teda, takmer vlastných, keďže ste uzavreli doslova P*AKT s Divadlom NOMANTINELS a platformou BATYSKAF v jednom z priestorov v ubytovni na Pionierskej 17. Čo to pre GAFFU znamená? Vytúženú slobodu alebo naopak nové záväzky?
GAFFA prechádza istou transformáciou. Režisér Maťo Hodoň, ktorý je jej súčasťou, takisto. Ako sa v interných kruhoch hovorí, ide na lepšie miesto. Ale diváci našich „gaffáckych“ predstavení budú v P*AKTe môcť určite vidieť reprízy.
Cítite sa s niekým generačne spriaznená?
Bohužiaľ, alebo chvalabohu, ak cítim s niekým spriaznenosť, s vekom to nemá nič. Ale možno len oklieštene vnímam slovo generácia. Cítim sa spriaznená s ľuďmi, ktorým záleží na ich práci. A pristupujú k nej poctivo. S tými, ktorí hľadajú témy a námety hĺbkovo a nie trendovo a instantne. S mnohými takými aj pracujem. Vždy som rada robila s režisérom Martinom Hodoňom, s režisérkou Júliou Rázusovou či Alexandrou Bolfovou. Veľká, preveľká zábava bola pracovať so Šimonom Spišákom. Jeho tvorbu pre deti považujem za naozaj výnimočnú. Ako diváčka mám rada fyzické a tanečné divadlo a v tejto sekcii je toho neúrekom od mladých tvorcov, ako je Silvia Sviteková, MIMOos, až po harcovníkov ako Jaro Viňarský, Sláva Daubnerová, Petra Fornayová, Danko Raček, Juri Korec. Ale to už naozaj hovoríme o ľuďoch, ktorých tvorba podstatne formuje divadlo na Slovensku už roky. A istá časť mojej diváckej osobnosti rada sleduje náročnejšie dramaturgie ako napríklad D’epog. Dramaturgicky zaujímavý je aj Ivo Dobrovodský a ľudia, ktorí stoja za Batyskafom.
Spolupracujete aj s Petrom Tilajčíkom, mimochodom tiež absolventom bábkoherectva. Súvisí váš prístup k tvorbe so štúdiom, pedagógmi? Boli ste na škole vedení k tvorbe vlastných projektov a priamemu sebavyjadreniu?
Ja osobne túto súvislosť vnímam. Ale je to aj o preferenciách študenta/študentky. Nie každému je blízka autorská tvorba. Mne vždy bola a určite aj Tilovi. Síce ma neučil, ale domnievam sa, že takto vedie aj svojich študentov. Počas môjho štúdia ma najsilnejšie zasiahli ženské pedagogičky ako Katarína Aulitisová, Miriam Kalinková a Edita Borsová. A príjemným vyústením bola možnosť vytvoriť absolventskú inscenáciu Faust,kde sme tiež aplikovali postupy autorského divadla, v spolupráci so spolužiakmi z činohry.
Ste známa aj ako slampoetka. Venovali ste sa poézii aj v jej tradičnej podobe?
Tvorila som vždy. Myslím tým, že som si vždy niečo písala a značila a až dnes to vnímam ako tvorbu. No nemala som tendencie šíriť to. Zverila som sa iba pár priateľom. A dodnes som vďačná, že ma v tej chvíli podporili. Tvorba je citlivá záležitosť. A čo sa týka umeleckého prednesu, prešla som si takým základom, ako je Hviezdoslavov Kubín. Čo je pre mňa sám osebe zaujímavý fenomén.
Sú vaše skúsenosti s javiskom pri slamoch výhodou, alebo práve naopak – môžu spôsobiť nežiaduce prílišné sebaovládanie?
Ťažko povedať, či je to výhoda či nevýhoda. Okrem toho, že som mala plné „šufle“ textov a povedala som si, že by som to mohla nejako využiť, mi slam poetry prinieslo aj niečo do divadla. Bábkové divadlo je kolektívna záležitosť alebo tímový šport. Mala som pocit, že musím pracovať na sebe ako na solitérovi. Nebáť sa vystúpiť z kolektívu a byť sama. Vybrala som si cestu slamu. Aj keď som si tak zdvojnásobila strach tým, že som vystúpila sama proti všetkým (alebo skôr pred všetkých) a ešte aj s vlastnými textami.
Slameri/slamerky, ktorých performancie mám naozaj rada, majú rôzne práce a vzdelanie. Niekto je z umeleckého fachu, iní práve naopak. Je však pravda, že na ľudí zo scénického umenia sú kladené väčšie nároky. Pamätám si, ako ma párkrát slameri konfrontovali s tým, že neveria, že môžem mať takú veľkú trému a rešpekt pred vystúpením. A pritom slamerom s inými profesiami sa to prepečie.
