Barbora ForkovičováKto je MY?
Téma, ktorá sa tento rok na festivale Malá inventura objavila niekoľkokrát, sa týkala otázok národnej identity. O kritický pohľad na to, čo tvorí jej základy a čo pre nás dnes vôbec znamená, sa pokúsila aj inscenácia Fidlovačka aneb Kdo je my, ktorá vznikla v rámci spolupráce skupiny Spielraum Kollektiv s platformou Archa.lab (réžia Linda Straub). Ako v prípade predošlých projektov, aj tu váham nad definovaním daného tvaru – vhodným sa mi zdá pojem koláž.
Scénický priestor nie je nijako členený, diváci sa ľubovoľne pohybujú po sále. Štyria herci postupne vystupujú a rozprávajú svoje reálne príbehy. Každý z nich hovorí o svojom pôvode – buď majú zahraničných predkov, no žijú v Čechách, alebo naopak. Pomedzi to divákov testujú rôznymi otázkami týkajúcimi sa Českej republiky či vlastenectva: „Poznáte slová hymny? Kto bol J. K. Tyl? Bojovali by ste za svoju vlasť vo vojne?“ Dokumentárne časti sú prepájané s výstupmi vzkrieseného Tyla, českého literárneho velikána (v podaní nezameniteľného Jakuba Čermáka), ktorý prichádza v rakve na kolieskach, aby zo svojho pohľadu reflektoval nielen svoju literárnu činnosť, ale aj dnešné zmýšľanie o vlastenectve. Nepriamo tak kladie otázku, ako sa zmenil pohľad na vlastenectvo od čias, keď napísal Fidlovačku.
Kombináciou dobre mierených otázok a vyrozprávaním zaujímavých životných osudov vybraných performerov (v ktorých sa zrkadlí najmä problematika česko-nemeckých vzťahov) tvorcovia nahliadajú na koncept národnej identity z mnohých strán a podnecujú k tomu aj divákov. V jednej chvíli sa oživený Tyl pýta, ako môžeme uvažovať nad nejakým národným „my“, keď všade navôkol je iba samé egoistické „ja, ja a ja“. Neskôr jedna z protagonistiek hovorí o nebezpečne narastajúcom nacionalizme v strednej Európe. Predsa sa teda ukazuje, že predstava akéhosi „my“ v našej spoločnosti nielen existuje, ale naberá na dôležitosti. A čo je paradoxné, darí sa jej to aj napriek tomu, že – ako ukazuje táto scénická koláž – čím bližšie sa snažíme určiť, kto je to „my“, tým sa tento koncept stáva čoraz zahmlenejším a abstraktnejším.
Od „osmičiek“ k dnešku
Pod názvom Horizont 8 sa skrýva päťdielny performatívny projekt režiséra Jiřího Honzírka, ktorý mal na tomto ročníku festivalu premiéru. Základnou témou projektu bola reflexia výročných „osmičkových“ rokov, teda pomyselných míľnikov v histórii Československa. Pre tvorcov sa však stala skôr východiskovým bodom pri premýšľaní o problémoch súčasnosti.
Formou prezentácie kombinovanej s videonahrávkami, interaktívnym dotazníkom a troškou improvizácie nám novozvolené vedenie (fiktívneho) divadla tlmočí svoju ťažkú situáciu a otvára nemalé množstvo tém. Chce hovoriť o dôležitých veciach – migrácii, súčasnej politickej situácii, o problémoch vzťahu medzi metropolami a okrajovými časťami krajín, o stave demokracie… Prácu im však komplikuje nielen pluralita názorov a myšlienkových pochodov v spoločnosti. Narážajú aj na klasický problém – do divadla chodia iba „elity“. Ľudia, ktorí sa len utvrdzujú vo svojich názoroch a divadelníci tak nemajú šancu osloviť zástupcov „bežného ľudu“.
Kto sú ale elity? Jedna z herečiek týmto pojmom označuje nás, publikum. Kritériá na získanie takejto nálepky sú pomerne jednoduché. Ak vraj žijeme vo veľkom meste, vlastníme bankový účet, počítač, hovoríme aspoň jedným cudzím jazykom a máme k dispozícii jedlo vždy, keď sme hladní, sme zástupcovia elít. Používanie podobných pojmov, rovnako ako zaobchádzanie s historickými udalosťami (nahliadané hlavne prostredníctvom dotazníka pre divákov, ktorý obsahoval otázky ponúkajúce alternatívne výklady jednotlivých historických udalostí a ktorého výsledky boli pravdepodobne pri prezentácii zmanipulované) sa tu zdajú akosi nepatričné, až tendenčné. Horizont 8 však nezastáva žiadne pevné ideologické stanovisko. Svojím obsahom skôr odzrkadľuje mätež názorov panujúcich v súčasnej spoločnosti a z nej často vyvierajúcu neznesiteľnú či zdanlivo bezvýchodiskovú bezradnosť. Rovnako poukazuje aj na nebezpečenstvo manipulácie, ktorej sa práve v takomto prostredí darí najlepšie. Projekt sa snaží pomenovať problémy našej dnešnej demokratickej spoločnosti a podnietiť divákov k premýšľaniu o príčinách ich vzniku a možnostiach ich riešenia, hoci istou neurčitosťou svojej výpovede stráca na údernosti.
